Strhujúca dystopia vyzerá spočiatku ako nenápadné rozprávanie o školskom šikanovaní, prvých láskach či o disciplíne dospievajúcich. Čo keď takýto svet už funguje?
Usadlosť Hailsham na prvých stránkach románu Kazua Ishigura pôsobí ako obyčajná britská elitná internátna škola pre lepších, s trocha zvláštnymi pravidlami. Akoby tu žili deti, ktoré nemajú svoje rodiny a ich pohľad na svet bol troška odlišný, formovaný exkluzivitou a trocha zvláštnym vzdelávaním. Až to niekedy človeku pripadá ako nejaké geto či osobitý tábor pre budúcich umelcov, kde sa rozvíja tvorivosť, umenie, krehkosť, citlivosť. Najdôležitejšie je predsa tvoriť a kto netvorí, toho šikanujú ako Tommyho.
Alebo to nie sú ľudia? Je to nejaký osobitý tábor pre špeciálne siroty či nejaký psychologický pokus? Koho a čo vlastne strážia strážkyne v Hailshame? A čo vlastne majú darovať tieto decká, keď sa stanú dospelými?
Kazuo Ishiguro: Neopúšťaj ma (prel. Vladislav Gális, Ikar 2018) (zdroj: Archív SME)Svet len trochu iný
Dystopická literatúra nemusí hovoriť nutne o nejakom bizarnom umelom svete po desivej katastrofe, kde vládnu bandy zločincov, ľudia slepo poslúchajú diktátorov, moc prevzali mimozemšťania alebo príliš racionálna umelá inteligencia. Niekedy môže iný svet vyzerať ako úplne obyčajné Anglicko v deväťdesiatych rokoch, teda teraz a tu. A je to tak aj v Ishigurovom románeNeopúšťaj ma.
Spočiatku jeho rozprávanie naozaj pôsobí ako príbeh troch dospievajúcich spolužiakov, Kathy, Ruth a Tommyho. Dve dievčatá a jeden chlapec dávajú tušiť aj čosi ako lásku, konkurenciu, ale v hre je aj šikanovanie či dobrotivá pomoc. Ruth je trochu domýšľavá, snívajúca dievčina, Tommy spočiatku trocha hysterický, ale šikanovaný chlapec a Kathy citlivá dievčina, ktorá chce pomáhať, miluje Tommyho, ale dopraje mu lásku vodcovskej Ruth.
Len drobné náznaky dávajú na prvých stranách tušiť, že nečítame žánrové obrázky z nejakej elitnej internátnej školy, ale že sme svedkami života v akomsi podivnom výchovnom zariadení. Autor ani rozprávačka - ktorou je už dospelá Kathy spomínajúca na dospievanie v Hailshame – dlho neprezrádzajú, o čo vlastne ide. Čitateľovi len postupne odhaľuje veci, ktoré vlastne sú viac-menej podivné, čoraz viac je zrejmá neprítomnosť niektorých „normálnych“ faktov.
V prvom rade – deti sú akosi bez rodičov, bez toho, že by ich spomínali, bez zázemia, bez prázdnin. Pribúda odkazov, že vlastne neodchádzajú z danej lokality, akoby boli väzňami v samotnom zariadení, ale neuvedomovali si to, že sú zatvorení.
Prílišný dôraz na kreativitu a akési podivné nepraktické správanie a väzba na veci nakúpené na vlastných trhoch pôsobia, akoby boli vedení k tomu vytvárať si emocionálnu minulosť, pekné spomienky. Postupne vysvitne, že tieto dospievajúce deti nemôžu mať deti, a tak ich strážkyne viac-menej neobmedzujú ani v sexuálnych hrách.
Rozprávačka príbehu Kathy len pomaly dávkuje informácie o Hailshame, škole, kde namiesto vychovávateľov a učiteľov sú strážkyne. A čitateľ si s narastajúcim počtom strán skladá hrôzostrašnú mozaiku, v ktorej zisťuje, že toto vlastne nie sú plnohodnotní ľudia, ale akési pokusné osoby, produkty nezvyčajných vedeckých experimentov.
Neurčitosť
Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, britský, i keď v Japonsku narodený spisovateľ Kazuo Ishiguro (1954 Nagasaki, ale od piatich rokov žije na Ostrovoch) nie je autor, ktorý by potreboval publikovať každý rok. Na svojom konte má sedem románov, tri z nich boli preložené aj do slovenčiny (Umelec miznúceho sveta, Súmrak dňa a teraz kniha Neopúšťaj ma), niekoľko poviedok, divadelných hier a textov piesní pre americkú džezovú speváčku Stacey Kentovú.
Ishiguro je autorom tichým, ale pritom veľmi znepokojujúcim. Hovorí akoby jemným jazykom o všedných veciach a len postupne sa otvára strašidelnosť a desivosť príbehu, o ktorom hovorí. Či už je to príbeh veľmi decentného komorníka, ktorý vykonáva službu v dome britského fašistu počas nástupu Hitlera k moci, alebo príbeh maliara, ktorý je zviazaný tradičnými maliarskymi technikami svojho majstra zachytávajúceho svet gejší a zábavných podnikov, stále sa jazykovo pohybuje v nie jasných, nezreteľných vyjadreniach. Ishigurovo rozprávanie je ako sledovanie pohybu, ktorý je osvetlený mihotajúcou sa sviečkou. Nestály, nejasný pohyb, raz silnejší, raz slabší, odrazy tieňov v platónskej jaskyni, kde len hádame, čo sa vlastne v skutočnosti deje.
Tak je to aj v románe Neopúšťaj ma. Nie vždy je jasné, čo vlastne postavy videli, čo zažili, čo je informácia, ktorá prišla z iných úst, je skreslená, je ovplyvnená náladou a vzťahom postáv medzi sebou. Ishiguro v tom pripomína iného vynikajúceho autora Samuela Becketta, ktorý vo svojich románoch privádzal túto neistotu do dokonalosti absurdity a rozpornosti jazyka.
Neopúšťaj ma je presne takýmto majstrovským jazykovým cvičením, ktoré sa zahráva s čitateľom, neustále prihráva otázky, o čo vlastne v knihe ide. Ani strážkyne v škole nechcú naplno povedať svojim žiakom, o čo vlastne ide, a tak sa medzi zverencami ústavu len šíria dohady, prečo sú vlastne na svete.
Sme pripravení?
Ľudský „inžinierizmus“ nie je žiadna novinka, stvoriť homunkula, geneticky vypestovať klon či ovplyvniť DNA nového človiečika sa už z úvah dávno dostalo do prostredia laboratórií i prvých pokusov. Je len otázkou času, kedy sa vedecká obec bude snažiť vyhnúť odporu a etickým hraniciam (v Číne sa to už deje, prvé geneticky manipulované deti sa vraj už narodili).
Ishiguro neskúma etiku vedcov, skôr sa pýta – robí čosi ako myšlienkový experiment. Máme tu pokusné osoby, ktoré veda zámerne vytvorila s cieľom, aby boli čímsi ako prirodzenými „nositeľmi“ budúcich darovaných orgánov. Orgánov je málo, prečo si ich nevypestovať? Naprogramované, vyrobené telá vychované na to, aby sa v prípade potreby stali darcami niekomu, kto bude orgán potrebovať. A ten zvyšok experimentu, je to človek? Zo skúmavky?
Sledujeme dospievanie týchto ľudských klonov, ktoré sú krehké, plné tvorivosti, učia sa telesnej láske a po pobyte a školení spoznávajú naozajstný svet okolo seba, aj keď vedia, že v prípade potreby im bez mihnutia oka budú odobraté orgány.
Ale čo keď chcú žiť?
Láskavý trojuholník medzi Ruth, Kathy a Tommym nás vedie príbehom, ktorý je akoby vystrihnutý z krehkých zaľúbených textov romantickej literatúry. Akurát že sa tieto dospievajúce deti okrem svojich neistých citov rozprávajú aj o desivých veciach, obetovaní svojho tela (je ich, keď je vlastne umelo stvorené?) v prospech iných. Ale aj o tom, či by ich život nebol iný, keby namiesto darovania orgánov išli pracovať do kancelárie, vysnívanej to práce Ruth.
Dokedy sme ľudia
Neopúšťaj ma je kniha, ktorá v sebe skrýva neuveriteľnú krehkosť jazyka a krutú, tragickú osudovosť bytia. Psychologická kresba dospievajúcich detí je neobyčajne silná vrátane všetkých tých neistôt, vášní, mikrosúbojov, šikanovania, obdivu, lások a ich prežívania. Adolescentná krutosť a naivné nadšenie zo života, snaha odhaliť tajomstvá a pochopiť, o čo vlastne v celom tom prostredí ide, robia z tohto románu vskutku jedinečné dielo a mimoriadny čitateľský zážitok.
Je to text, kde zostáva veľa len naznačené, pritom tie najdôležitejšie otázky mravnosti nášho ľudského bytia kladie autor so znepokojujúcim chladom. My dnes totiž sme schopní ľudí vyrábať. Ale sme pripravení ich takto stvoriť? Sme schopní stať sa bohmi?
