Tak je tu zasa. Houellebecquov muž, tentoraz depresívny hrdina menom Florent-Claude Labrouste. Ani jedno zo svojich mien nemá rád. V stave, v ktorom sa nachádza na začiatku knihy, má citovú väzbu asi len k nikotínu, káve, alkoholu a štrnástim druhom humusu z miestnej samoobsluhy. Je agroinžinier a má dobre platenú prácu externého experta na ministerstve poľnohospodárstva. Prenajíma si luxusný byt a má v ňom ubytovanú japonskú priateľku, ktorej sa akútne potrebuje zbaviť. Uvedomil si, že je pre ňu len dojnou kravou, nocľahárňou. Keď zablúdi do jej počítača a prezrie si videá, v ktorých jeho partnerka okrem chlapov kopuluje aj s unaveným dobermanom stredného veku, vie, že je najvyšší časť toto toxické spolužitie rozpustiť. Houellebecq je, samozrejme, stále sám sebou a čitateľovi nadávkuje dosť ťažko stráviteľné müsli zmiešané z mizogýnie, ale vlastne skôr mizantropie, pretože mužov neznáša rovnako ako ženy, ďalej nezabúda na homofóbiu, nenávisť k Európskej únii, skrátka ako vždy, len tentoraz úplne vynechal islam. Možno mu to nedovolili duchovia mŕtvych priateľov, žurnalistov z týždenníka Charlie Hebdo, ktorých islamskí fanatici povraždili v deň vydania jeho knihy Podvolenie.
Sérotonín? Libido?
Florent-Claude sa prepadá do depresií, vie to a vyhľadá odborníka, ktorý mu bez dlhých prieťahov predpíše potrebný preparát. Upraví mu síce hladinu sérotonínu, ale úplne zničí libido. Obalí ho ľahostajnosťou, ktorá mu umožňuje prežiť. Rozhodne sa vystúpiť zo svojho života ako z vlaku, ktorý ide nesprávnym smerom. Zruší pracovný kontrakt, vymení banku, dá výpoveď v byte, objedná si izbu v jednom z posledných hotelov, kde môže fajčiť, vlastne je to mikroizba, steny okolo postele. Bez toho, aby čokoľvek povedal svojej Japonke, sa jedného rána ticho vytratí. Myšlienka nechať starý život za sebou musí byť nesmierne lákavá, ale seba samého človek opustiť nemôže, pravda, ak chce žiť. Florent-Claude chce určite žiť aspoň dovtedy, kým neminie dedičstvo po rodičoch. Neznesie predstavu, že by mal niečo zanechať štátu. Nemá totiž žiadnu rodinu.
Michel Houellebecq: Sérotonín. Z originálu Sérotonine @Flammarion, Paris, 2019 do nemčiny preložil Stephan Kleiner (DuMont Buchverlag, Köln 2019) (zdroj: Archív SME) Vo svojej hotelovej nore žije stereotypne, pohybuje sa v blízkom okolí, je, pije, fajčí, pozerá televízor a keby mu nebolo trápne zostať tam aj na Vianoce a Silvestra, asi by tam hnil až do svojho konca. Dá si predpísať polročnú dávku liekov, sadne do auta a vydá sa na cestu. Čitateľ sa ocitne „on the road“, na ceste krajinou a spomienkami. Spomína na lásky, od prvých po najväčšie. Každú šancu na spolužitie s hodnotnou ženou rýchlo a efektívne zničil. Dostáva sa až do Normandie, kde voľakedy pracoval na propagácii miestnych syrov a kde žije jeho jediný priateľ zo študentských čias Aymeric. Tento potomok prastarého šľachtického rodu sa rozhodol venovať chovu normandského plemena kráv.
Tu sa nepochybne nachádza ideové ťažisko knihy. Aj keď je plná opisov neúspechov hlavného hrdinu, opisov toho, čo antidepresíva vo finálnej fáze urobia so svojím konzumentom, v normandskej epizóde sa naplno prejavia Houellebecquove názory. Florent-Claude je svedkom úpadku miestnych farmárov. Jeho priateľ pracuje od úsvitu do noci a napriek tomu európske kvóty, dovoz lacného mlieka z cudziny robia jeho prácu nezmyselnou, musí predávať pôdu zdedenú po predkoch, musí sa zmieriť s odchodom manželky, ktorá nebola ochotná žiť ako kraviarska otrokyňa, so stratou dcér. Farmári jeden po druhom končia, niektorí odídu, niektorí spáchajú samovraždu. Zahnaní do kúta sa rozhodnú pre ozbrojený odpor proti štátu, proti importérom. Globalizácia sa niekoľkými traktormi a puškami zastaviť nedá, tragédia je naprogramovaná.
Keď sa Houellebecq odtrhne od opisu ženských telesných otvorov, stáva sa veľkým románopiscom. Našťastie, v knihe Sérotonín je veľa miest, kde sa mu to darí. Hrdina zavretý v pekle, ktoré si vystaval podľa vlastných predstáv, zomiera od žiaľu, aj keď, samozrejme, ešte žije. Ako mu vysvetlil jeho lekár, ak nezačne redukovať dávky liekov, pomaly, ale isto priberie a niektorý z jeho vnútorných orgánov už na seba vezme úlohu fatálne sa pokaziť. Chce však Florent-Claude vôbec žiť v odcudzenom konzumnom svete, zošnurovanom štátnou aj celoeurópskou byrokraciou, v krajine, ktorej pôvodná tvár a charakter miznú pod globalizačným náterom, tak ako pôvodné rastliny, zvieratá a stromy musia robiť miesto geneticky upravovaným alebo lacným produktom z cudziny?
O Michelovi Houellebecquovi hovoria, že je veštec. Lenže on je prognostik, napokon a žiaľbohu, mnohokrát sa nemýlil. Teraz akoby predpovedal vzburu nižšej strednej triedy proti štátu, proti stále bohatnúcim bohatým, za status quo, proti zmenám zvonka. Vzbura normandských farmárov a krvavé potýčky žltých viest s políciou v srdci Paríža sa zlievajú. Predpoveď spoločenského počasia nie je dobrá a kontroverzný autor s prstom na tepe doby určuje diagnózu. Neponúka však účinnú liečbu.
