Najnovší román Michala Havrana je o mužovi, ktorý chcel zmeniť svet, podľahol vlastnej nemennosti a zničila ho vlastná predstavivosť.
Na troskách iných životov
Tí, ktorým je dopriate tesne na prahu smrti zrekapitulovať vlastný život, sa musia vyrovnať so starými ranami. Iní prepadnú desivej prázdnote, lebo sa nemajú o čo zachytiť. A revolucionári alebo idealisti všetkého druhu zrazu ustrnú zoči-voči krutej pravde o vlastných preludoch.
Hrdinovia románov v príbehoch sa väčšinou z nebytia prebúdzajú do života, tento sa však pohybuje opačným smerom, umiera. Nie je úplne abstraktný. Postupne sa odhaľujú súvislosti a dôverne známe reálie.
Manželka už zomrela. „Pohreb bol v krematóriu, kar sme nerobili, dva dni po tom sa deti odsťahovali bez toho, aby mi povedali, kam idú. Neboli so mnou šťastné, ale ani ja s nimi.“
Posledných tridsať rokov života prežil v klasicistickej vile pod Slavínom „po niekom“. Vyslúžil si za to urážky a výsmech. Ale on sa predsa zaradil ku generácii, ktorá mala vytvoriť utópiu. Mal právo obsadiť dom po tých, ktorí zmizli alebo boli vysťahovaní. Život na troskách iných životov predznamenával zásadnú zmenu a nové usporiadanie sveta.
Nie je priateľom emócií. Zvykol si na osamelosť vo dvojici a za maximum vzťahu považoval vyladenú rodinnú prevádzku. Zdalo sa mu, že ide o primeranú daň za angažovanosť v projekte spoločenskej zmeny.
So správnym robotníckym pôvodom si mohol dovoliť luxus vybrať študijný odbor, a tak sa vrhol na filozofiu s literatúrou, hoci otec sa lepšie vyznal do zvárania. V žiadosti o prijatie sa vyznal z obdivu k Marxovi, ktorého sa odhodlal prepísať do básnickej formy haiki.
Bol dobrovoľníkom už v šesťdesiatom ôsmom, keď pomáhal Rusom s tlmočením, ukazoval im cestu, dobré krčmy a dával mená k tváram, ktoré odfotili pred budovou fakulty.
Michal Havran: Otec bol v strane (Marenčin 2018) (zdroj: Archív SME)Dedičná vina
Uveril v očistný charakter násilia. V istom okamihu dejín a životov je predsa nevyhnutné. „Nič nie je také dôkladné, presné a rýchle ako likvidácia a deportácie.“
Tento straník považoval komunizmus za umelecký koncept. Podobne ako kresťanstvo mal aj komunizmus uvádzať ľudí do mystérií budúceho života, zničiť ich integritu, lebo aj telá a ich vzťahy boli majetkom spoločnosti. Táto životná rekapitulácia obsahuje aj moment vytriezvenia. „Prestal som byť komunistom, keď som pochopil, že sme prehrali boj s prirodzenosťou. Obetovali sme vnútorné životy na budovanie spoločnosti, ktorá sa nám rozpadla v rukách.“
Vo svojom druhom románe sa Havran predstavuje inak ako vo svojej vyhranenej publicistike, kde v bláznivom tempe a bez falošného ostychu strieľa obrazmi a hyperbolami.
Rozjímania zostarnutého komunistu sú temné i cynické, ale plynú v tempe primeranom ľudskému zomieraniu. Rozčarovanie vo finále života je univerzálnym pocitom, nesúvisí vždy s ideológiami. Miera osvietenia je primeraná miere dovtedajšej falošnosti a ilúzie.
Totalitné ideológie sú totalitné vo všetkých významoch. Ich obeťami nie sú iba politickí väzni, prenasledovaní a okradnutí, ale nakoniec sa k nim pridajú aj tí, ktorí investovali vlastné životy do ich služieb.
„Môj otec bol v strane“ znie osudovo, skoro v zmysle prekliatia a dedičných hriechov. Našťastie z autora cítiť vieru, že túto tvorivú záťaž možno tvorivo prekonať.
