Autor tejto knihy je hneď v úvode označený za „kustóda strateného času bohémy“. To je vo vzťahu k Štefanovi Žárymu presné. Ako správny kustód opatroval spomienky, kultivoval ich vlastným pohľadom a oddeľoval podstatné od hlúpostí.
Na javisku bratislavských viech
Bratislavská bohéma je vlastne reedíciou troch zbierok Žáryho spomienkových esejí (Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači a Rande s básnikmi).
Nečakajte bulvárne spravodajstvo z bratislavských lokálov, ktoré sú ešte aj dnes pre niektorých metaforou dekadencie a hodnotového chaosu. Samotný Žáry nebol dieťaťom Bratislavy. Pochádzal z Poník, niekdajšieho slobodného kráľovského mesta, ktoré si našlo miesto aj v slávnej Chalupkovej básni o tureckom plienení. Do Bratislavy sa dostal v „najhorúcejšom“ čase na jeseň 1939, keď nastúpil na Slovenskú univerzitu. Matka v ňom chcela radšej vidieť teológa, ale Štefan sa zapísal na slovenský jazyk a francúzštinu. Rýchlo sa zoznámil s nadrealistami. Prizvali ho na spoluprácu na svojom druhom zborníku Sen a skutočnosť. Rástol umelecky spolu s nimi, postupne sa zbližoval aj s výtvarným umením.
V tomto čase umelecká bohéma práve chytala druhý dych. Napriek nepriazni doby, vojnovému stavu a autoritatívnemu režimu s cenzúrou sa do centra čerstvo založeného štátu vrátili literáti, umelci i vedci. V kaviarňach a pod viechami sa zápalisto, ľahkovážne aj odborne diskutovalo.
Kaviarne nahrádzali nevykúrené lacné podnájmy a pomáhali šetriť elektrinu. Samozrejme, pozorný účastník rýchlo odhaľoval povahy a kvality diskutérov.
Vynútenou prestávkou kaviarenských rozhovorov bola vojenská služba. Žáry sa vrátil po dvoch rokoch do vlasti v americkej uniforme. Zamieril do kaviarne Grand hľadať starých kamarátov. Tí však už týždeň oslavovali v Slávii koniec vojny.
Štefan Žáry: Bratislavská bohéma (Tatran 2018) (zdroj: Archív SME)Duševné tváre
Nastali ešte komplikovanejšie časy. Začalo sa celospoločenské účtovanie. S odsunom nemeckých vinohradníkov zanikli viechy. Kultúrny život sa politizoval a bohéma postupne odumierala. Zostal špeciálny druh nostalgie spojený s povinnosťou zachovať svedectvo o kultúrnej atmosfére týchto čias.
Žáry mal na podnet redakcie Slovenských pohľadov napísať esej pri výročí smrti básnika Jána Raka. Spod pera mu postupne vyšli aj ďalšie portréty spisovateľov, výtvarníkov a literátov. Masky sňal aj z Matušku, Bukovčana, Horova a Považana. Rande si dáva s básnikmi Smrekom, Lukáčom, Kostrom, Plávkom a Novomeským.
Našťastie pod maskami nachádzal ozajstnú ľudskú tvár. „Moje snímanie masiek sa nesie v znamení kradmých chvíľ, keď pozorovaný objekt-subjekt masku zložil alebo aspoň odchýlil. Veď predo mnou sa odcláňali najmä vnútorné masky, duševné tváre pierotov a harlekýnov smutno-veselého karnevalu života.“
Umelcov bolo v Bratislave poskromne. Jeden druhému nezavadzali a vmestili sa do viechového dvora aj s prečnievajúcimi názormi.
Žáry píše o svojich umeleckých spolupútnikoch láskavo i pravdivo. Spomína si na ich črty tváre, výraz očí, druh úsmevu i stavbu tela, lebo to všetko sa môže stať (a stáva sa) prostriedkom komunikácie. V Žáryho medailónoch neexistuje priepasť medzi životom a tvorbou. V jednom i druhom sa napĺňajú ľudské očakávania a túžby.
Bratislavská bohéma je viac ako bedeker slobodomyseľného žúrovania. Ide súčasne o dokument doby a jej aktérov. Žáryho portréty ukazujú, že umenie nie je iba ozdobou spoločenského života, ale dokáže spájať ľudí do spoločenstiev rovnako zapálených.
