V poslednom čase badať pretlak detských kníh, ktoré nie sú iba pre deti. Ich autori či autorky už totiž dbajú na to, aby mali z ich kníh zážitok aj dospelí. Jednou z nich je aj Pepína z Longitálu.
Druhá autorská kniha od slovenskej autorky Petry Hilbertovej (vlastným menom Petra Štrelingerová) je o osemročnej Pepíne žijúcej v malebnom Longitále. Autorka túto knihu dokončila tesne predtým, ako prehrala svoj boj s ťažkou chorobou v roku 2017. Jej veľkú snahu o dokončenie knihy naznačuje v malom predslove jej dobrá priateľka Tamara Šimončíková Heribanová: „Keď ochorela, a nebola len nejaká chrípka alebo angína, aj vtedy trpezlivo ťukala do klávesnice, aby to všetko postíhala a aby Pepínu dokončila.“
Nedokonalo-dokonalé detstvo
Kniha plynie pokojne ako čas, ktorý sa v Longitále takmer zastavil. Pepína a jej rodina žili v dome, nad ktorým sa týčil hrad, na streche mali záhradu a ich susedia neboli obyčajnými susedmi. Longitál sa nachádzal v dlhej doline, nad ktorou po čase vyrástlo sídlisko a dostalo pomenovanie Dlhé diely. Bolo neďaleko veľkomesta, no zároveň dosť ďaleko od jeho ruchov. Chodilo to v ňom ako kedysi, pri každej veľkej udalosti sa zbehla celá ulica. „Longitál bol zvláštnym svetom. Malým a uzavretým. Väčšina starousadlíkov tu žila od narodenia, rovnako ako ich rodičia a prarodičia. Každý každého zdravil, každý každého poznal. No rovnako ako ľudia aj domy v doline mali svoje príbehy, ktoré si počas dlhých večerov ľudia rozprávali namiesto pozerania televízie.“
Cez ústrednú postavu, malú Pepínu, máme možnosť nahliadnuť do detstva samotnej autorky. Nie je dokonalé, no nemá od dokonalosti ďaleko. Pripomína nám tak dôležitosť detského sveta, na ktorého existenciu často ako dospelí zabúdame. Vovádza nás do sveta plného fantázie a čarovnosti. Pepínin otec je spisovateľ a mama novinárka, preto nemajú veľa času nazvyš. Pepínu vychovávala záhrada, zákony prírody, no veľa času trávila i s babkou Katinkou, ktorá jej rada rozprávala príbehy. Tie sú často vtipné i s malou dávkou drsnosti. Autenticky tak ilustruje danú dobu. Cítiť aj autorkinu spätosť s otcom, ktorého v knihe nazvala Ferdinand Mráčik. Rozprávanie o ňom nás prenesie do ďalekej Afriky a mimoriadne tak spestrí zážitok z knihy. Tá teda nie je iba o Longitále. Zoznamujeme sa v nej aj s čiernou ovečkou, ktorú Pepína dostala ako darček, či so strapatým psíkom menom Blesky von Longital, špecipsom podploťákesom.
Pre syna Vincenta
Tamara Heribanová v predslove píše, že počas jeho písania mala pocit, akoby jej kamarátka neustále pozerala cez rameno. Prezrádza v ňom, že túto knihu písala celý život. Najskôr mala jej koncept v hlave, neskôr ho prenášala do zápisníkov, na bločky od potravín a nakoniec do počítača. Príbeh o Pepíne však nevznikol iba pre nás čitateľov, ale aj pre jej syna Vincenta, ktorému knihu venovala. Heribanová tiež píše, že keď Petru spoznala, mala na sebe červené čižmy a v rukách držala svoju knihu Balada o srdci. Bola to zároveň jej prvá autorská kniha. Neskôr sa z nej stala výtvarníčka a ilustrátorka, svojimi kresbami obohatila i knihy samotnej Heribanovej.
Knihu Pepína z Longitálu si však neilustrovala sama. Jej dizajn vytvorila Mikina Dimunová a ilustrácie vytvorila ruská ilustrátorka Maria Makeeva. K inšpirácii jej pomohli fotografie, ktoré jej poskytla autorkina sestra Paula. Boli na nich ľudia a miesta, kde vyrastala.
