Literárna bašta vydáva ďalšiu knihu, v ktorej môžeme badať spomienkový tok navzdory plynúcemu času. Ten nám prináša akúsi identifikáciu s autorkiným detstvom v susednom Poľsku.
Poľská autorka Paulina Wilk vo svojej najnovšej knihe otvorene odhaľuje všetky svoje spomienky na detstvo v Poľsku v osemdesiatych rokoch. Píše o rýchlych zmenách, ktorým sa museli deti v tých časoch prispôsobovať a rásť spolu s nimi, či sa im to páčilo, alebo nie. Už od začiatku nás uvádza do detstva, ktoré sa veľmi nelíši od jej rovesníkov i tu na Slovensku. Obe krajiny Poľsko aj Slovensko si prešli rovnakým komunistickým režimom, a tak nie je pre nás náročné predstaviť si paralely medzi nimi.
Nenápadné vkrádanie sa
Západný kapitalizmus vkrádajúci sa do životov ľudí v Poľsku prichádzal pomaly. Deti nemali možnosť všimnúť si, aké škodlivé vniknutie to bolo. Nijaký humbuk sa totiž nekonal. Vkrádal sa síce potichu, no adaptoval sa veľmi rýchlo, až kým ho ľudia nezačali považovať za prirodzený a normálny. Detstvo detí osemdesiatych až deväťdesiatych rokov sa pre náhly prebytok mohlo javiť ako ideálne, no skutočnosť bola trochu iná. „Prečo sme sa za tou zmrzlinou vždy tak hnali? Asi z obavy, že sa nám neujde. Že sa minie. Vedomie nedostatku, pocit, že nie vždy a nie všetko možno mať – ten bol spoločný, prirodzený. Podobne ako notoricky známe čakanie.“
Vypĺňanie nedostatku sa však neprejavovalo iba v supermarketoch či obchodoch s oblečením. I rozprávky v televízii nahradili zahraničné. „Prvýkrát som okoštovala západný kapitalizmus na fare, kde sme skladali skúšku z katechizmu. Farár nám za odmenu dal po červenom balíčku skittlesov, sladkokyslých pastiliek, ktoré sme odrátavali ako pilulky šťastia. Už prázdny a vyrovnaný obal som potom uchovávala v pamätníku ako osvedčenie z alternatívnej reality, ako akýsi dôkaz a zároveň prísľub.“
Populačná explózia
Osemdesiate roky boli v Poľsku podčiarkované pojmom populačná explózia. Deti chodili do škôl na výmenu, najprv prvá várka, potom druhá. Ak bolo ihrisko zabrané, bolo treba počkať. Na všetko bol poradovník. Napriek tejto skutočnosti autorka píše, že ako deti nemali pocit, že ich je priveľa. Toto obdobie si možno predstaviť cez známe porekadlo – Kto zaváha neje.
Autorka tiež potvrdzuje, že nielen rodičia sú dôležitým faktorom vplývajúcim na to, aká osobnosť z dieťaťa nakoniec vyrastie, no i okolie, v ktorom sa pohybovalo. A to je občas ešte dôležitejšie. Nepoukazuje však iba na to, čo je zjavné. Detstvo a dospievanie, ktoré malo byť stabilné, ostro narušil konzum a prílišné technologické zrýchlenie. „Vypnutie telefónu, ktoré sme ešte donedávna interpretovali ako synonymum odpočinku, je teraz znepokojujúcim signálom. Prijíma, odpisuje – znamená, že žije. Číslo, ktoré momentálne voláte, je nedostupné, volaný účastník je dočasne nedostupný – stalo sa niečo zlé. Ukradnutý, poškodený alebo stratený telefón je katastrofou, nočnou morou.“
Paulina Wilk zachytila transformáciu jednej generácie a jej posun od totality k demokracii, ktorá nebola nikdy samozrejmosťou. Núti tak čitateľov prehodnocovať vlastné priority a stavia ich pred nové voľby. Prepája svoje spomienky z detstva s tými z dospievania, spomína si napríklad na zvolenie pápeža Jána Pavla II., rodičmi vydobytú politickú slobodu či na vstup Poľska do NATO. V knihe teda zachytáva nielen vlastné spomienky, no aj ich zasadzuje do širšieho kontextu a prepája so súčasným pohľadom na Poľsko v minulosti.
