Mŕtve body je kniha o tínedžeroch, ktorá nie je tínedžerská. Ťažko ju zaradiť do nejakej škatuľky. Vonkoncom nie je žánrová, ale aj tak patrí do kategórie tých najdesivejších hororov. Rodič si ťažko dokáže predstaviť knihu, ktorá ho vydesí tak ako Mŕtve body. Je o vzdialenosti medzi rodičmi a deťmi. Priepasť je gigantická, deti sú vzdialené, nepoznané a nepochopené, žijú v celkom inom svete, aj keď sú blízko. Z čítania často mrazí, des je skutočný a často sa tomu ani nedá vyhnúť.
Benedek Totth patrí k mladšej generácii maďarských autorov. Preložil viac než päťdesiat titulov z angličtiny do maďarčiny, medzi nimi Cormaca McCarthyho či Chucka Palahniuka. Román Mŕtve body bol jeho literárnym debutom a v roku 2017 mu vyšiel postapokalyptický román Vojna po poslednej vojne.
Hneď od úvodu románu je čitateľ vrhnutý do víru udalostí, ktoré sa dejú skupine mladých ľudí. A po incidente v úvodnej kapitole čitateľ predpokladá, že nič horšie sa už stať nemôže. V závere ukážete, že môže. Je to náročné čítanie, ktoré čitateľa nijako nešetrí, a to aj napriek postmoderne absurdným a humorným scénam. Ako sa vám román písal?
Písanie románu je božským pokušením a hrozným utrpením zároveň, je to jedna z najlepších kratochvíľ na svete. Mŕtve body som písal desať rokov tak, že okrem mojej manželky a najbližších kamarátov o tom nikto nevedel. Viackrát som pri knihe „umrel“, musel som ju odložiť, tak ma to vzalo, no akosi som to aj tak nevedel nechať tak. Bolo v tom niečo ničivo osudové. Nemal som ani veľa skúseností s tým, ako môže na človeka zapôsobiť, keď píše niečo vlastné, pracoval som vtedy ako prekladateľ na plný úväzok. Takže viackrát som pri tom takmer umrel a vzdal Mŕtve body, no potom som sa znovu a znovu pozbieral, aby som pokračoval. Myslím, že román ani nemožno písať inak, ako tak, že sa do toho človek zblázni. Samozrejme, sú aj iné tvorivé metódy, ktoré takisto vedú do cieľa. Moja je takáto. A pravdepodobne preto môžu Mŕtve body tak otriasť čitateľmi, ako otriasli autorom pri písaní.
(zdroj: Archív SME)V románe narábate aj so symbolmi – napríklad nečakané stretnutie hlavného hrdinu s kňazom po zastavení pri dopravnej nehode. Motívy v scénach sú vrstvené, po odkrytí jedného čitateľ podvedome vníma ďalšie. Je to síce kniha o tínedžeroch, ale do kategórie young adult sa, podľa mňa, zaradiť nedá. Akej kategórii je teda kniha primárne určená?
Pred vydaním knihy v Maďarsku mi napadlo, že by na obálku bolo treba napísať, že Mŕtve body nie sú mládežníckym (YA) románom, ale nakoniec to tam nebolo. Pre propagáciu knihy by to nemuselo byť zlé, pretože ak je na obálke výstražný krúžok s osemnástkou, je isté, že si knihu prečíta viac mladých. No aj takto si román našlo veľmi veľa ľudí v puberte. V Maďarsku sa z neho aj na viacerých školách maturovalo. V jednej z prvých recenzií sa objavil uhol pohľadu, či román, ktorého postavami sú mladí, sa má automaticky považovať za mládežnícky román. Podľa mňa nie – pozrime sa len na Pána múch od Goldinga alebo Menej ako nula od Breta Eastona Ellisa -, ale potom som musel priznať, že sa Mŕtve body dajú čítať aj tak. Veľmi sa teším každému čitateľovi, čitateľke aj čítaniu, no a je isté, že kritickejší a prísnejší čitatelia ako pubertiaci ani neexistujú.
Ste tridsiatnik a román Mŕtve body je stelesnením života dospievajúcich. Ako ste postupovali, aby správanie sa postáv, dialógy a ich prežívanie zostali autentické? Počúvali ste dnešných tínedžerov? Konzultovali ste s nimi? Odkiaľ prichádzala inšpirácia?
Ak mám byť úprimný, nerobil som si výskum, nerobil som rozhovory so súčasnou mládežou. Samozrejme, ak som niekde na ulici započul dobrú frázu, použil som ju v texte, no Mŕtve body ako literárny text tento jazyk len imitujú, je to vymyslený jazyk, vykonštruovaný text. Prirodzene je pre mňa veľkým potešením, ak to čitateľovi znie autenticky alebo ak to v ňom aspoň vytvára dojem, že súčasní mladí ľudia by mohli rozprávať aj takto. O Nabokovovi sa hovorí, že keď písal Lolitu, načúval v školských autobusoch, aby vedel, ako sa rozprávajú pubertiačky. Ja nie som taký poctivý. Inšpirácia však môže byť rôzna, aj bola, počnúc mojimi vlastnými zážitkami, spomienkami v puberte, cez správy z novín a mestské mýty až po moje čitateľské skúsenosti.
V závere románu sa pri vašom profile okrem iného píše, že dôraz knihy je na veľmi osobnej reflexii tínedžerského veku, ktorú prežil alebo by mohol prežiť ktokoľvek. Je podľa vás správanie sa a život hrdinov skutočne odrazom života dnešných dospievajúcich v takej miere, že by to mohol prežiť ktokoľvek?
Myslím si, že hoci sa kulisy, rekvizity, okolnosti čoraz rýchlejšie menia – v období môjho dospievania sa ešte nepoužívali mobily -, má toto životné obdobie množstvo prvkov, ktoré sú nezávislé od času a miesta. Mládežnícka revolta proti inštitúciám a rodine, začiatok odluky od rodičov, milostné vzťahy, prvé lásky a sexuálne zážitky sa mnohým z nás spájajú s týmto vekom. O týchto veciach sa podľa mňa človeku ako dospelému asi aj ľahšie píše. Nehovoriac o tom, že písanie prózy je beh na dlhé trate a dospievajúci nemá vždy takú výdrž. Počas puberty treba skôr žiť, zbierať zážitky, na písanie románu má človek čas. Ale logicky, ani písanie nie je späté s vekom, písať sa dá vždy.
Prostredie juniorských plavcov je zaujímavé, človek má pocit, že tieto deti skutočne niečo robia, navyše športujú, musia byť teda aj disciplinovanejšie a majú menej času na nudu, no v skutočnosti sú ich vzťahy chladné, motivácie sú sebecké, súrodenecké vzťahy rivalské, zábrany žiadne. Čitateľa to núti premýšľať nad príčinami. Vy vysvetlenie nepodávate, nemoralizujete, nehodnotíte ani rodičov, ani spoločnosť. Všetci sú akoby obete. Sme všetci „obete“?
Moralizovaniu sa inštinktívne vyhýbam a nechcel som knihou ani nič odkazovať. Jednoducho som tento príbeh chcel vyrozprávať. To, že postoj románu čitateľov nenecháva chladnými, a je v tom všetko od hnevu po nadšenie, to je tá najdôležitejšia vec, akú môže spisovateľ dosiahnuť. Nikdy som nebol „uhovoreným“ človekom, no rád som prízvukoval svoje názory, možno aj preto, lebo svet vidím príliš pochmúrne. No popritom všedné dni nemožno prežívať v letargii. Svoj smútok, hnev, niekedy trpkosť vkladám do svojich románov, aby som v normálnom živote vedel ostať veselým. V Mŕtvych bodoch som naschvál vynechal rodičov, pôvodne aj to malo byť jedným zo zveličení románu, no potom som prišiel na to, že v skutočnosti množstvo detí žije takýto život. O svojich deťoch toho vieme veľmi málo ako rodičia alebo učitelia. Kde-tu sa desíme nejakých väčších škandálov alebo trestných činov, ktoré uzrú svetlo sveta v médiách, ukážu, čo sa deje v uzavretých detských spoločenstvách, no správy nedokážu priblížiť, čo tí mladí prežívajú, ich problémy, ťažkosti. A podľa mňa v mnohých prípadoch sú vinníci sami obeťami.
Z románu cítiť ponurosť, beznádejné zobrazenie života mladých, ktorí sa s beznádejou prehupnú do dospelosti a šíria ju ďalej, na vlastné deti... Je to začarovaný kruh a rodičom dospievajúcich detí sa kniha nebude čítať ľahko. Rodičia v skutočnosti svoje deti nepoznajú, povrchne tvorené vzťahy sa stávajú skutočnými až po odložení masky v kolektíve rovesníkov a sú zraňujúce aj medzi nimi navzájom. Je podľa vás možné z tohto kruhu nejako vystúpiť?
Po vyjdení románu ma vyhľadalo množstvo ustarostených rodičov, no nevedel som im povedať nejaké veľké múdrosti. Ako praktizujúci otec môžem len dúfať, že sa mi vlastné deti podarí vychovať tak, aby sa so mnou, keď príde puberta, rozprávali. Ale na to neexistuje záruka. Kým sa rodičia a deti dokážu porozprávať o svojich problémoch, dovtedy určite existuje nádej. A pravda je aj to, že odkedy mám deti, som oveľa chápavejší aj k svojim rodičom. Výchova detí je jednou z najväčších výziev života. Takže nie je ťažké len dospieť, ale aj byť rodičom.
Román je vďaka explicitnému jazyku a realistickému zobrazeniu prirovnávaný k Welshovmu Trainspottingu. Mne v istých momentoch evokoval aj Pulp Fiction (napríklad scéna s mačkou v dome jedného z plavcov mi pripomenula scénu Julesa s Vincentom v aute s Marvinom - hrdinovia neriešia smrť, riešia len zanedbateľné dôsledky). Rozdiel je vo veku hrdinov, čo je ešte údernejšie. Je vám postmoderna, ako akési umelecké retro, blízka?
Tieto prirovnania sú veľmi lichotivé, no dokážu aj celkom posunúť interpretáciu. Keď som román písal, ani raz mi nenapadol Trainspotting alebo Pulp Fiction, no zjavne tam niekde vzadu v mojom podvedomí tieto čitateľské a divácke zážitky boli, aj tisíc ďalších, od Mechanického pomaranča až po spomínaný román Brea Eastona Ellisa, množstvo diel, a aj také, ktoré som vedome citoval. Ale to je skôr len hra, netreba ju brať príliš vážne. Neuvažoval som v kategóriách a smeroch, to prenechám kritikom, to je ich remeslo, ich výsostné územie.
Keď už sme pri téme retro, hrdinovia sa ocitnú aj na diskotéke a v podniku sa tancuje na Nirvánu, Georgea Michaela, Bonny M, Abbu... Dá sa to vnímať aj ako odkaz na nepochopenie súčasnej mladej generácie generáciou dospelých, ich rodičov, ktorí vyrastali práve na tomto type hudby?
To je veľmi zaujímavá otázka a naznačuje viacero problémov. Ak by som mal odpovedať pred mesiacom, bol by som oveľa neistejší. Dôvodom je, že moja manželka od septembra učí na jednej strednej škole a veľa mi rozpráva o svojich študentoch, ktorí majú presne 14 - 17 rokov. Najviac ma prekvapilo, keď sa ukázalo, že napríklad Kurta Cobaina považujú mladí dodnes za rebelskú ikonu, pritom na budúci rok to bude 25 rokov, čo spáchal samovraždu. Možno je to preto, lebo dnes z hudobného priemyslu vymizli ozajstní rebeli. V každom prípade do textu sa Smells Like Teen Spirit dostala preto, lebo mám tú pesničku veľmi rád. Tú scénu inšpirovala jedna ozajstná retro diskotéka v mojom rodnom meste. Už ju odvtedy zavreli, ale zabávať sa tam bolo ozajstným cestovaním v čase.
Mŕtve body bol váš literárny debut z roku 2014, u nás vyšiel až koncom roka 2018. Prezentovať ste ho boli aj na literárnom veľtrhu Bibliotéka. Ako sa s odstupom času vraciate k tomuto románu?
Chvíľami som mal pocit, že mám Mŕtvych bodov dosť, no každé nové vydanie mi vždy dodá energiu. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako román funguje v inom kultúrnom prostredí. V Maďarsku som po istom čase dostával v rozhovoroch tie isté otázky, no po francúzskom alebo teraz slovenskom vydaní je záujem úplne iného charakteru, čo má na mňa veľmi blahodarné účinky. A pravda je aj to, že teraz sa už viem na knihu dívať s väčším odstupom, s čím súvisí aj to, že vidím skôr jej chyby, preto mi dobre padne, keď sa niekto pýta na kladné stránky tohto románu.
Román do slovenčiny prekladala Lucia Molnár Satinská a ako sa vyjadrila počas uvedenia knihy na Slovensku, bola to pre ňu výzva aj preto, lebo slovenčina nemá napríklad toľko výrazových prostriedkov na označenie pohlavných orgánov a ak už ich má, treba zachádzať do archaizmov, ktoré sa v tejto knihe nehodia. Titul románu v slovenskom preklade je takisto viacvýznamový - slovo „body“ môžeme vnímať aj v anglickom význame ako „telo“ (Mŕtve telo). Nakoľko dôležitá je pre vás pri písaní práve práca s jazykom?
Pôvodný maďarský názov je oveľa neutrálnejší, veľmi sa mi páčila slovenská verzia, práve preto, čo naznačujete. Pri písaní a aj pri písaní románu prakticky všetko stojí a padá na jazyku. Ak sa k príbehu podarí nájsť výrazové prostriedky, človek už napoly vyhral bitku. Mne trvalo takmer päť rokov, kým som našiel ten vulgárny jazyk, mnohými považovaný za provokatívny. Nechcem preháňať, ale prvú kapitolu knihy som prepísal aspoň 150-krát. Bol to veľký boj, aby vety boli naraz škaredé aj pekné. Počas písania som musel byť zároveň nahnevaný, znechutený a chladný. Keď som konečne našiel ten jazyk, potom to už bolo „ľahšie“, musel som len vydržať do konca knihy. Kým sa neobjavilo francúzske vydanie, nenapadlo mi, aká to môže byť pre prekladateľov výzva, pritom som takmer pätnásť rokov pracoval ako prekladateľ. Podľa ohlasov Lucia urobila fantastickú prácu. Myslím, že ako kolega presne viem, aké je to náročné, a som jej za to veľmi vďačný.
Lucia Molnár Satinská sa po minuloročnom porotcovaní v súťaži Anasoft litera vyjadrila, že podobné pokusy o drsnú, inovatívnu prózu sú aj na slovenskej literárnej scéne, ale len máloktoré z nich si skutočne dokážu udržať literárnu hodnotu. Vy ste za román Mŕtve body získali cenu Margó. Bolo pre vás získanie literárnej ceny hneď za debutový román inšpiráciou a satisfakciou, alebo vás to skôr zaväzuje očakávaniami čitateľov a kritikov do budúcna?
Tá cena – každá literárna cena – je sladkým bremenom a pravdaže aj úspechom. Na jednej strane je človek veľmi šťastný, na druhej strane, ak bezpodmienečne netúži po svetlách reflektorov, to môže pôsobiť aj ochromujúco. Pre mňa to možno bolo ľahšie, lebo som v čase vydania knihy mal tridsaťosem rokov. No aj tak sa ma dosť dotklo, že by som mal svojím druhým románom splniť rozličné domnelé aj skutočné očakávania. Teraz, keď už pracujem na tretej knihe, dospel som k tomu, že môžem opäť písať tak ako pri Mŕtvych bodoch: sústreďujem sa len na vety, postavy a príbeh. Vypudil som budúcich čitateľov z hlavy. Písať stojí zato len vtedy, keď to človek robí slobodne a nechce sa nikomu zodpovedať, len vlastným – ideálne veľmi vysokým – očakávaniam.
Mŕtve body sa v rámci štruktúry knihy asystémovo končia kapitolou s názvom Niki. Rozprávač sa mení, mení sa hlavná postava a uhol pohľadu, zostáva a vystupňuje sa skľúčenosť čitateľa nad vecnosťou, s akou aj táto postava podáva absolútne trýznivé stavy a emocionálne ploché prežívanie hrôz, ktoré vníma ako bežné. Aký bol váš vzťah k postavám, keď ste ich písali? Súcitili ste s nimi?
Nie som sadista, preto ma dosť vzalo, že som bol k svojim postavám taký nemilosrdný. To je pravdepodobne dôvod, prečo som pri tom románe viackrát skoro „umrel“. Kapitola nazvaná Niki bola pre mňa dôležitá aj preto, aby som ukázal, že tie dievčatá, ku ktorým sa chlapčenské postavy Mŕtvych bodov správajú ako k (sexuálnym) objektom, sú cítiace a citlivé bytosti, trpiace tým obťažovaním. Podľa mňa sa touto kapitolou navyše stali Mŕtve body „kompletnými“, no myslím si, že by som nebol schopný napísať ten príbeh z Nikinho pohľadu, lebo to by ma určite zabilo.
V roku 2017 ste napísali postapokalyptický román Vojna po poslednej vojne, ktorý zatiaľ v slovenčine nevyšiel. Ako prekladateľ ste pracovali napríklad aj na dielach Cormaca McCarthyho. Je vám literárne blízky tento typ bezútešnej, dystopickej a postapokalyptickej budúcnosti, ktorú práve McCarthy opísal vo svojej Ceste?
Keď som prekladal Cestu od Cormaca McCarthyho do maďarčiny, môj syn bol ešte veľmi malý. Veľmi ma ten text zasiahol, no aj tak v ňom bolo niečo povznášajúce. Ten pocit som si uchoval. Ani neviem prekladať bez emócií. Keď človek pracuje na texte niekoho iného, zahrabe sa doň tak hlboko, že to pri takom pochmúrnom diele neostane bez stopy. V mojom románe Vojna po poslednej vojne som niekde citoval knihu McCarthyho, no myslím, že rozdielov je viac ako podobných vecí. Ale na túto otázku by mal odpovedať čitateľ alebo kritik. Román vyjde na budúci rok vo Francúzsku a veľmi by som sa tešil, keby raz vyšiel aj po slovensky.
Hlavný hrdina je spočiatku sekundant, počas príbehu a pri konci sa doslova pretransformuje na silného hrdinu. Neuvažovali ste o pokračovaní osudov „stratených detí”?
Príbeh vyrástol z jednej poviedky, ale neviem, či by sa dal ešte viac rozšíriť. Už som rozmýšľal o tom, že by bolo zaujímavé prepísať odyseu postáv takým drsným americkým spôsobom, no na to by som sa musel poriadne nadýchnuť a teraz by som ten „vzduch“ rád použil na svoj tretí román. Potom, ktovie, možno raz budem mať dosť odvahy vrátiť sa na územie nikoho.
