Meno Fletcher Knebel nehovorí nič. Tak sa končí sláva sveta, pretože tento autor, jeden z praotcov politického trileru, písal knihy, ktoré sa dokázali udržať týždne na čele literárnych rebríčkov. Pravda, kniha, o ktorej je reč, bola napísaná v roku 1965 a nebola preložená. Socialistický našinec sa o nej nemal ako dozvedieť. Ani mladšie ročníky v USA na tom neboli oveľa lepšie, nevedeli, kto bol Knebel, zapadol v hromade starých kníh. Stačilo však, aby niekoľko múdrych hovoriacich hláv, medzi nimi Bob Woodward (aféra Watergate), spomenuli Noc v Camp Davide v nejakej televíznej diskusii. Nebolo treba viac. Šikovný vydavateľ po viac ako päťdesiatich rokoch, v novembri 2018, hodil na trh knihu, kde na obale svieti jediná otázka: „Čo by sa stalo, ak by sa prezident Spojených štátov amerických totálne zbláznil?“
Tento problém, ako je známe, zaujíma viac či menej každého v súvislosti so súčasným excentrickým obyvateľom Bieleho domu. Na danú tému sa už popísalo kadečo, otvorene aj zakryte, samozrejme, megaknihu skompiloval aj Bob Woodward, ale už je to pomaly nuda. Tu však, v Knebelovom prípade, sú paralely natoľko mrazivé, ako keby autor opisoval z vešteckej gule priamo do písacieho stroja.
Aj so Škandináviou?
Uprostred deja stojí mladý senátor z Iowy Jim MacVeagh, pekný šikovný chlap, nie však najmúdrejší a najusilovnejší. Prekvapí ho, že jednej noci ho prezident Mark Hollenbach pozve na nočnú návštevu do Aspenu, do Camp Davidu, ktorý je akousi horskou chatou amerických prezidentov. Bush mladší tam chodil rád, Obama nie, Trump lieta radšej hrať golf na Floridu. Sediac viac-menej potme a počúvajúc prezidentov monológ, zhrozený senátor dospeje k názoru, že prezident je vyšinutý. Spriada totiž plány na spojenie USA s Kanadou, pretože je to bohatá krajina, a tiež so škandinávskymi štátmi, pretože ľudia sú tam pracovití, odolní a v tom čase aj dostatočne nordickí. Tento nový veľmocenský konglomerát by zbavil významu politické a vojenské prepojenie USA so západnou Európou. Zato vzťahy s Ruskom by sa oplatilo zlepšiť.
Fletcher Knebel: Night of Camp David, 1965 (Prvá publikácia Vintage Books, divízia Penguin Random House, LLC 2018) (zdroj: Archív SME)
Okrem toho prezident nadáva na svojich politických oponentov, na médiá a konkrétnych žurnalistov. Je hlboko presvedčený, že mu chcú uškodiť. Predpokladá, že existuje akási tajná kabala jeho nepriateľov, ktorá mu ide po krku. Prezident je evidentne paranoidný a zdesený senátor nevie čo s tým. Prezident je totiž schopný prakticky okamžite prepnúť do normálneho módu a byť tým brilantným asketickým mužom, ktorého si krajina zvolila na čelo. Kniha opisuje peripetie, ktoré nastanú. Jediné pozitívum, ak sa to tak dá povedať, je, že k podobnému záveru dospel aj minister obrany. Ten nevie spávať, keď si predstaví ruku prezidenta v paranoidnom záchvate v blízkosti gombíka na odpálenie atómovej bomby.
Kto nájde odvahu?
Štýl knihy je príjemný, milé retro. Je dobré porovnávať rozdiely medzi vtedy a teraz, sú viditeľné úplne zreteľne. Politickí oponenti zachovávajú istú korektnosť, vtedajšie ťažké hriechy sú menej vážne, ako je dnes zopár tweetov. Doslova rozkošný je opis žien, sú ako vyšité z Doktora No. Môžu byť sekretárky alebo manželky, nič iné sa v knihe neobjavilo. Opis postavy nájdete dosť často, ale vnútorný život, to je čistý Stepford, naprogramované hlavy. Manžel potrebuje teplé jedlo, usmiatu ženu, sex. Ak sa mu máli, nájde si frajerku, samozrejme, sekretárku. Manželka si päť minút decentne poplače do vankúša, požiada manžela, aby ju nikdy neopustil, a zavŕši to konštatovaním, že v podstate je na vine ona. Prečo? Chodila na veľa schôdzí, mala priveľa záujmov. Keď žena nie je doma, opustený mužíček si pohľadá teplú náruč inde.
Nebohý spisovateľ Fletcher Knebel bol štyri razy ženatý. Dnes by ho americké demonštrantky oprávnene umlátili ružovými vlnenými čapicami. Kniha je však dostatočne čitateľná a kladie ešte jednu otázku. Ak by sa aj uplatnil 25. dodatok Ústavy USA, ktorý v prípade fyzickej neschopnosti vykonávať úrad prezidenta dočasne zbavuje funkcie, odvážil by sa niekto otvorene priznať, že prezident odstupuje, pretože je duševne chorý? Odvážil by sa niekto priznať, že si ľudia na čelo najsilnejšej krajiny sveta zvolili blázna?
