Ak dvaja špičkoví autori slovenskej žánrovej prózy nešetria uznaním (Jozef Karika: „Ako rana valaškou medzi oči. Až hriešna hravosť textu. Krásny, vymaznaný jazyk, ktorý však pri akcii odsýpa rýchlejšie než tekutý piesok“; Juraj Červenák: „ Jánošík ako steampunková fantasy? Ou jé! Asi nie najlepšia, ale rozhodne najzábavnejšia kniha roka 2018... Týmto sa autor dostal na prvé miesto rebríčka osôb, s ktorými chcem zájsť na pivo“), niečo na tej knihe asi bude. Povie si zrejme čitateľ, ktorého môže zaskočiť názovJuraj Jánošík proti Dračiemu rádu (Marenčin PT 2018) či neznáme meno autora. Lebo Svetozár Olovrant je pseudonym, meno v slovenskej literatúre neznáme, hoci by som si celkom pokojne tipol, že ide o renomovaného spisovateľa, ktorý sa nechce z nejakého dôvodu priznať k spáchaniu tejto slovenskej fantasy (napokon, nie je prvý ani posledný, Pečonkov Svätý mäsiar zo Šamorína je z podobného súdka). Napokon, ak autorovi na jeho skutočnom mene nezáleží, prečo by malo nám...
Publikácia Juraj Jánošík - proti Dračiemu rádu (Svetozár Olovrant) (zdroj: Archív SME)Bátoryčka vs. Jánošík
Podobne ako iní autori svetov parafrázovaných so svetom skutočným (Robert Harris - Vaterland, Harry Turtledove – Světoválka, Žambochov a Procházkov projekt s JFK...) aj Olovrant zaľudnil svoju prvú časť plánovanej knižnej ságy postavami a postavičkami známymi zo slovenských či uhorských, či rakúskych dejín, čo bolo nutné, aby lepšie vynikla jeho kreatívna manipulácia s ich osudmi podobnými či odlišnými od tých skutočných. Tak sa v jednom časopriestore nachádza aj krvavá Bátoryčka, aj Juraj Jánošík, aj Mária Terézia a svoje významné miesto majú aj vynálezcovia Kempelen a Diviš, ktorí by sa v hrobe prevracali, keby tušili, ako s ich vedeckým dedičstvom narába neznámy autor. Jánošík je síce vojakom, len v tejto časti sa nedáva na zboj, je pravou rukou mladého palatína Juraja Turza v jeho spore s Bátoryčkou, čo môže zaskočiť Jurkov fanklub, zvyknutý skôr na okrádanie bohatých a rozdávanie chudobným, sú však bohato odmenení inými jeho výkonmi, erotické nevynímajúc.
Faktom však je, že Olovrantov svet drží pokope – samozrejme, ak nebudete stále googliť a pozastavovať sa nad tým, že tento Jurko sa narodil síce tiež v Terchovej, ale v roku 1723, a zomrel v roku 1813, teda o sto rokov neskôr, našťastie, tiež v Liptovskom Mikuláši, takže miestne mýty a pamiatky netreba zásadne rekonštruovať (vyrastal som v okolí liptovskomikulášskeho hotela Jánošík, takže oceňujem, že nám Jánošíka autor nevzal a nepresunul napríklad do Ružomberka).
Diviš vs. Kempelen
Autor posunul dobovú vedu a techniku do jedného z hlavných dejových a dejotvorných plánov a zrážka kreativity dvoch výnimočných mozgov (Kempelenovho a Divišovho) ovplyvnila dobové vojenské udalosti v miere nebývalej, porovnateľnej vari len s vynálezom bojových lietadiel, tankov či kalašnikova. Zdanlivo neporaziteľné jednomiestne jazdné kempeleny z damascénskej ocele tvaru gule s dvoma ušami, vyrábané v manufaktúre v Turčianskom Svätom Martine, museli naraziť až na Divišove lietajúce plátené draky nasávajúce elektrinu z oblakov a chrliace blesky nadol na nepriateľské vojsko, aby zistili svoje limity – Olovrantova fantázia ich zrejme nemá.
Autor má navyše vtipný jazyk a slovník, ktorými síce nehýri nadmieru, ale ani nimi nešetrí a stále sa pritom pohybuje na akejsi pocitovo roduvernej, ale pritom kultivovanej nôte – prirovnať ho k Cimrmanovi či L+S by bolo prisilné, ale určite nie veľmi mimo misu. Ak niečo v knihe chýba, tak je to asi výraznejšia dejová línia, ktorá by presnejšie predurčovala, čo je pre Olovrantov svet kľúčové, aký konflikt či hybné sily ho formujú. Takto sa občas sujet zvrháva na viac či menej vtipné a viac či menej napínavé historky, akoby sám autor nemal celkom ujasnené, kam sa so svojou ságou chce dostať a aký svet chce zobraziť.
V každom prípade, ak sa chcete pri čítaní baviť a nechcete byť pritom vyrušovaní nejakými nelogickými úletmi, Olovrantov svet je to pravé.
