V živote sú len dve istoty - smrť a dane, vyhlásil kedysi v 18. storočí Benjamin Franklin, americký vedec a diplomat, jeden z otcov zakladateľov a vodcov americkej revolúcie, spoluator Deklarácie nezávislosti. Čitateľ slovenskej prózy má ešte o jednu istotu viac ako zvyšok populácie – ak si kúpi knihu od Pavla Vilikovského, určite ho čaká výrazný čitateľský zážitok. Posledná knihaRAJc je preč opäť dokazuje, že Vilikovský je zárukou kvalitného čítania – a pozorný čitateľ je odmenený mierou vrchovatou.
Podobne ako v iných knihách autor ponúka čitateľovi plným priehrštím postrehy skúseného pozorovateľa, ktorý síce preplával životom bez nejakých výnimočných osudových peripetií, dokonca aj bez nadštandardných osobných a osobnostných kvalít, vykompenzoval ich však pozoruhodnými postrehmi o svojom okolí, rodine, priateľoch, ženách, ale aj o Shakespearovom Hamletovi (a Ofélii), ktoré svojím nadčasovým kontextom pripomínajú napríklad kultovú knihu Večne je zelený... Vilikovský je skvelý znalec anglickej literatúry, preto si dovolí tak nekonvenčne až ikonorúhačsky analyzovať rodinné vzťahy Hamleta s matkou, otcom i strýkom, životné peripetie a odtiene vzťahu k Ofélii, aby sa oblúkom či inou krivkou s oneskorením vrátil k matke, v ktorej dokáže nájsť nielen dobre utajenú Oféliu, ale občas aj Piatka ako Robinsonovo/autorovo zrkadlo.
Pavel Vilikovský: RAJc je preč (Petrus 2018) (zdroj: Archív SME)Rajc v kresle
Rozpomínanie autora na rozsiahlej ploche textu môže zvádzať k postrehu, že autor/rozprávač rekapituluje svoj život s jemne nostalgickým zafarbením, ústiacim až do rezignácie, totiž opakujúci sa bonmot „rajc je preč (starký, nedá sa svietiť)“ akoby viac možností ani nepripúšťal, ak však ostanete na menšom texte, sústredíte sa na jednotlivé fázy života/dňa/hodiny/príbehu/postrehu, aj nostalgia a smútok sú zrazu preč, odložené na perifériu a vy sa neskonale, ale s takmer nebadaným úškrnom, bavíte na autorovom/rozprávačovom zmysle pre detail, kontrast prevažne vo vtipnej, paradoxnej či sarkastickej a sebaironickej pozícii. Vilikovský je „v rajci“ vo svojej vrcholnej kondícii, ako sme ho poznali v už spomínanom večne zelenom, či koňovi na poschodí, psovi na ceste, letmom snehu... Vilikovský precízne ukladá vedľa seba bystré postrehy o veciach veľkých aj každodenných, šetrí pritom silnými formuláciami či slovami, o veľkých citoch ani nehovoriac, sú však v jeho texte prítomné a premyslene skomponované, ale súčasne aj karikované a prevracané na hlavu a späť, prinášajúc ďalšiu nečakanú konotáciu.
Starnúci či skúsený čitateľ je konečne vo výhode – mnohé zo situácií, o ktorých Pavel Vilikovský píše, sám zažil, počul, skúsil, zaznamenal, nie však v takejto čitateľsky exkluzívnej podobe – exkluzívnej vďaka Vilikovského brilantnej schopnosti narábať so slovom, vetou, odsekom či kontextom, slobodne sa pohybujúc vo svojej minulosti a priam až voluntaristicky skladajúc výslednú mozaiku; voluntaristicky však len zdanlivo či povrchným okom, lebo koncovka graduje a nie je vôbec náhodná, ale detailne premyslená: „Niekdajší rajc je preč,“ mohol som mu povedať, „kamsi sa stratil. To sa stáva. A čo má byť? Ani my už nie sme tí niekdajší. Musíme si jednoducho nájsť nové rajce, keď nie inde, tak na prázdnom bielom plafóne.“ Nemocničnom, patrí sa dodať.
Zatiaľ si my ostatní sediac v kresle môžeme raj(c) nachádzať aj v tejto knihe.
