Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Patrick Modiano náhodou natrafil na jeden exemplár knihy, ktorá vyšla pod názvom Rien où poser sa tête (Nemať kde skloniť hlavu) v už zaniknutom ženevskom vydavateľstve v roku 1945. Našiel ho v roku2010 a vďaka tomu sa táto kniha, ktorú vo Francúzsku prirovnávajú k spomienkam Irène Némirovskej, po takmer sedemdesiatich rokoch vynorila zo zabudnutia.
Francúzske kníhkupectvo v Berlíne
Françoise Frenkelová, pôvodom poľská Židovka a veľká milovníčka francúzskej kultúry, ktorá vyštudovala v Paríži, v roku 1921 otvorila v Berlíne prvé francúzske kníhkupectvo so svojím manželom Simonom Raichensteinom. O jej skutočnom živote vieme len málo. Zachovalo sa niekoľko dokumentov: jej posledná adresa v Nice, žiadosť o odškodnenie za kufor skonfiškovaný gestapom, ale sú to len útržky z jej inak tajomstvom zahaleného života.
Ich berlínske kníhkupectvo bolo príslovečným ostrovom francúzskej kultúry a stretávali sa v ňom spisovatelia aj osobnosti z umeleckej a politickej sféry. Darilo sa im, od roku 1935 sa však postupne objavujú rôzne komplikácie, začínajú cítiť vynárajúce sa hrozby a schyľuje sa ku konfliktom. Francúzske denníky prestávajú do Nemecka chodiť a vyhlásením norimberských zákonov sa aj ona sama ocitá v chúlostivej situácii.
Françoise Frenkel: Kníhkupkyňa z Berlína (prel. Mária Michalková-Rovná, INAQUE 2018) (zdroj: Archív SME)Zrod kolektívnej sily
Aj vo dvore ich domu sa konajú nočné schôdze SA a hnedých košieľ, prichádza prvý bojkot židovských obchodníkov. Divákov je veľa, ale nikto otvorene neprotestuje. Françoise Frenkelová chcela vo svojom kníhkupectve ostať ako dlho to len pôjde, keď sa však situácia vyhrotila až do pogromov, detí udávajúcich svojich rodičov a horiacich synagóg, pochopila, že musí odísť preč aj ona.
„Keď myslím na tie posledné turbulentné roky svojho pobytu v Berlíne, opäť mám pred očami sled bizarných výjavov: prvé tiché pochody hnedých košieľ; proces, čo nasledoval po požiari Reichstagu, charakteristický pre národno-socialistické metódy; rýchlu premenu nemeckých detí na vzrušené zárodky Hitlerovej mládeže...“
V roku 1939 už boli hranice do Poľska zatvorené a jej sa podarilo dostať sa posledným vlakom, ktorý odvážal cudzincov, do Paríža, kde stále neverili, že sa blíži vojna. S obavami sledovala, ako nemecká armáda dupe po Poľsku, tri dni pred bombardovaním Paríža sa jej podarilo utiecť do Avignonu, a keďže situácia bola pre ňu ako Židovku čoraz horšia a horšia, skrývala sa vo Vichy, v Nice, v Annecy, u známych, na starom hrade, dokonca aj v lese.
Len veľmi málo sa vie o tom, čo sa s ňou dialo po vojne. Jej kniha sa končí tým, ako sa jej po niekoľkých neúspešných pokusoch konečne podarilo ilegálne prekročiť hranice do Švajčiarska a na prebale nájdeného exempláru sa uvádza, že bola napísaná na brehu Vierwaldstattského jazera v rokoch 1943 – 1944.
Kruté svedectvo doby
V jej rozprávaní nájdeme len málo osobného, ale zato mnoho z každodenného života v okupovanom Francúzsku. Opatrenia proti cudzincom, chaos na železniciach a nefungujúce vlaky, boj o prídelové lístky, bujnejúci čierny trh a výmenný obchod, pôsobenie nemeckej propagandy, previerky dokladov, deportácie, razie, spolupráca francúzskych úradov s Nemcami, sieť prevádzačov, podrazy, vydieranie, zatýkanie, ale aj nezištná pomoc.
Príbeh Françoise Frenkelovej necháva mnoho otázok nezodpovedaných. Prečo vkladá do opisu udalostí, ktoré zažila, tak málo osobných emócií? Prečo sa ani slovkom nezmieni o manželovi, s ktorým svoje kníhkupectvo v Berlíne založila? Možno však práve vďaka jej odosobneniu je Kníhkupkyňa z Berlína takým silným svedectvom éry, ktorú by sme si mali pamätať, aby sa už nikdy nevrátila, pretože sa zdá (jej slovami), „že v každom človeku sa skrýva istý sadizmus, ktorý sa prejaví, len čo sa na to naskytne príležitosť“.
Autor: IVANA KREKÁŇOVÁ
