Čo vás priviedlo k ilustrátorskej činnosti?
Vždy ma bavilo kreslenie a vymýšľanie si príbehov. Pôvodne som mala v pláne študovať animáciu, tá však bola v čase, keď som skončila strednú školu, zatvorená, a tak som išla študovať ilustráciu. A veľmi sa mi to zapáčilo.
(zdroj: Archív SME)Vo svojej prvej knihe Zajíčkova cesta ste vytvorili ilustrácie pomocou 3D softvéru, ale vaše novšie knihy sa od nej už na prvý pohľad odlišujú. Prečo ste použili pri tvorbe Zajíčkovej cesty práve túto techniku?
V období, keď som pracovala na Zajačikovej ceste, som sa zaoberala 3D grafikou. Najviac sa mi páčilo osvetľovanie vymodelovanej scény. Vytváranie atmosféry. Zajačikova cesta je založená na hre svetla a tieňa, tak som si povedala, že by bolo zaujímavé vytvoriť ilustrácie v 3D grafike. Bol to malý experiment v oblasti použitia low poly grafiky v detskej knihe.
Tvoríte tzv. picture booky, ktoré u nás od slovenských autorov chýbali. Mal vplyv na rozhodnutie venovať sa tomuto formátu váš pobyt v Edinburghu?
Myslím, že áno. Ilustrovanie podľa textovej predlohy mi nikdy úplne nevyhovovalo a snažila som sa nájsť formát, ktorý by mi sedel. V Edinburghu som si kúpila picture book You‘re a hero, Daley B!, ktorá sa mi po žiadnej stránke nepáčila. Bola však zaradená v kníhkupectve medzi top 10 najpredávanejších picture bookov. Povedala som si, že tú knihu budem listovať dovtedy, kým nepochopím, prečo je to tak. Skúšala som tiež tvoriť svoje prvotiny a posielala som ich britským vydavateľstvám. Takisto som navštevovala knižnicu pre picture booky a prešla stovky titulov. Na Edinburgh Book Festival som sa stretla s Petrom Horáčkom a ukázala mu maketu knihy Kde je tá pravá lopta? Páčila sa mu a to mi dodalo odvahu pokračovať ďalej. Takže v Edinburghu sa to celé naštartovalo.
Vo vašich knihách vystupujú zvierací hrdinovia (výnimkou je dievčatko v knihe Lily a Momo), pričom najčastejšie sa vyskytuje odpovede (a pravú loptu) hľadajúci medvedík, ktorý je hlavnou postavou troch kníh (Prečo nekvitneš?, Kde je tá pravá lopta?, Ako naučiť Eda lietať?). S medvedíkom sa čitateľ prvýkrát stretne v knihe Prečo nekvitneš? Usilovne, priam až dojímavo sa snaží vypestovať kvitnúcu ružu nevediac, že daná rastlina je v skutočnosti mrkva. Ako sa zrodil tento nápad? Prichádzali do úvahy aj iné zvieratá?
Nápad sa zrodil počas pobytu v Škótsku. Chcela som vytvoriť príbeh, kde by čitateľ vedel/videl viac ako hlavný hrdina. V tom duchu som si začala skicovať. Po pár dňoch sa objavila skica, kde zajačik ukrajuje z obrovskej mrkvy pod zemou a medvedík smutne pozerá na jej listy. V tom momente sa vynorilo aj mnoho otázok: prečo je medvedík smutný, čo chce zajac s mrkvou urobiť, prečo má v záhrade takú obrovskú mrkvu… Pochopila som, že tá kresba je solídny základ pre dobrý príbeh. Iné zvieratká ako medvedík do úvahy neprichádzali. Medvedík jednoducho od začiatku nejako fungoval.
Za vašu najúspešnejšiu knihu býva označovaná Lily a Momo, príbeh o neobvyklom priateľstve medzi malým dievčatkom a čudesným veľkým tvorom. Plánujete vytvoriť ďalšiu knihu o tejto dvojici?
Plánujem. Príbeh je už asi rok vymyslený, ale potreboval nejaký čas v šuflíku, aby som od neho získala odstup a vedela posúdiť, či je presvedčivý. Takisto ma posmelila Petra Bartíková, s ktorou na knihách spolupracujem, aby som knihu dokončila.
Vo vašej knihe Blcha Teo je hlavným hrdinom blcha, ktorá sa túži stať veľkou bádateľkou. Jej skoky viedli na tajomné miesto zvané Lev, ktorým v skutočnosti bol chrbát nič netušiaceho leva. Dobrodružné výpravy detí alebo zvierat nájdeme v mnohých detských knihách, ale blchy stoja mimo pozornosti autorov. Vy ste však očividne videli v malej blche veľký potenciál…
Nebyť knihy „Ako zvieratá jedia“, na ktorej sme robili s Petrou Bartíkovou, asi by som o blche ako o hlavnom hrdinovi nikdy neuvažovala. Zvieratá do knihy zostavila Petra a ja som ich chcela ilustrovať tak, ako ich vybrala. Dvojstrana o tom, ako blchy jedia, ma úplne desila a nechávala som si ju ako poslednú. Po niekoľkodňovom skicovaní sa to zrazu prelomilo a išlo to úplne samo. Tak vznikli blšky, ako sajú krv cez slamku a odkrývajú leukoplast… Takže tam niekde je predloha ku knihe Blcha Teo.
Ako dlho vám trvá práca na jednej knihe?
Priemerne tak pol roka. Najviac času zaberie vymýšľanie príbehu a zladenie textu a ilustrácie.
Na knihách Ako zvieratá spia a Jak zvířata jedí ste pracovali s Petrou Bartíkovou, ktorá je autorkou textov. Vy ste autorkou ilustrácií, ktoré v týchto knihách dominujú. Ako prebiehal proces tvorby týchto kníh? Odlišuje sa od ilustrovania kníh, v ktorých prevláda textová zložka?
Líši sa a veľmi. Spolupráca na týchto knihách bola v podstate rovnaká ako spolupráca na picture booku, kde je jeden autor a jeden ilustrátor. Nemali sme fixnú textovú predlohu. Petra vybrala zvieratá, ja som niečo naskicovala, Peťa mi k tomu napísala svoje postrehy, tie som zapracovala a zároveň mi na základe jej postrehov napadli nové veci, na tie zasa textovo reagovala Peťa a tak ďalej. Každú dvojstranu sme si asi tak týždeň vymieňali a „sypali sme nápady do kotlíka“, kým dvojstrana fungovala. Vo výsledku sú ilustrácia a text rovnocennými partnermi, harmonicky fungujú, hranica medzi nimi sa zlieva. To je niekedy dosť ťažké dosiahnuť, takže sa z tejto spolupráce veľmi teším.
Kde hľadáte inšpiráciu?
Všade možne. Môžem byť na prechádzke so synom v lese a pozorujem ho, ako hádže kamene do vody, a začnem si predstavovať, že na dne jazera je nejaký tvor a kamene mu narážajú na hlavu a on sa na nás hnevá. Potom si začnem tvora predstavovať. Aký je veľký a z čoho má povrch tela… Hocičo môže byť pre mňa „spúšťačom“ predstavivosti. Aj zdĺhavé čakanie v rade na pošte. Naposledy som si predstavovala, ako by namiesto ľudí v rade čakali zvieratá v oblečení a odhadovala som, kto by bol akým zvieraťom…
Na čom práve pracujete?
Pracujem na dvoch picture bookoch. Prvý je opäť o medvedíkovi a jeho záhradkárskych počinoch, čím voľne nadväzuje na Prečo nekvitneš. Druhý picture book je príbeh v štýle fantasy. Ten je pre mňa veľkou výzvou.
Prezradíte aspoň jednou vetou, o čom bude vaša druhá rozpracovaná picture book?
Kniha vychádza z mojej „spisovateľskej“ tvorby na strednej škole. Ten text je samozrejme nepoužiteľný, ale opis krajiny a tvorov, ktoré ju obývajú, sa mi páči aj po toľkých rokoch. Chcela som tento svet preniesť do picture bookového formátu, ale dlho som nevedela ako. Krajina aj tvory sú nové, bez referencie na reálne veci. To môže byť náročné na spracovanie pre malého čitateľa. Preto je to aj výzva. A obsah v jednej vete? Je to o dosiahnutí zdanlivo nedosiahnuteľného.
Katarína Macurová (zdroj: Foto TASR)Katarína Macurová (1983)
sa narodila v Bratislave, študovala voľnú grafiku a knižnú ilustráciu na VŠVU v Bratislave. Pôsobí ako asistentka na Katedre grafiky a iných médií VŠVU v Bratislave. Ilustrovala viacero detských kníh (Turčianske povesti, Ja nič, ja muzikant atď.) a je autorkou niekoľkých kníh formátu picture book.
