Stačí mu, že vyjde von z domu a prejde tristo metrov do Billy, a už naráža na to, akí nevychovaní ľudia sme.
Nenosí nič, len kroksy a tepláky a nepotrebuje viac. Preto sa cíti trochu cudzo v Bratislave, kde každý túži po majetku.
Prestal chodiť aj do divadla medzi hercov, lebo tam stretával „diagnózy“ a načas z toho oslepol. Je rozčarovaný z prezidenta, koalície aj opozície, vyzerá, že vlastne vôbec nemá dôvod na dobrú náladu, ale pri rozhovore je veľmi dobrý spoločník.
ROMAN LUKNÁR práve vládne slovenským kinám, hrá hlavnú úlohu vo filme Ostrým nožom, ktorý odkazuje na vraždu Daniela Tupého pod bratislavským Starým mostom, korupciu a cynizmus v krajine.
Boli v Bratislave nebezpečné miesta, aj keď ste dospievali vy?
„Pred revolúciou som mal už osemnásť, nikde som sa nebál ísť. S demokraciou však prišla sloboda, ktorú si mnohí zamieňajú za anarchiu. Myslia si, že si môžu robiť, čo chcú, a nič sa im nestane.
Tu Bašternák a iní nechajú dva milióny na vratkách DPH, a keď im na to prídu, tak ich konečne vrátia, iba povedia: prepáčte, ja som nevedel, mrzí m to. Ale keď obyčajný človek dlhuje sociálke sedem eur, pošlú naňho exekútorov a musí chodiť po súdoch. Každý vidí, že tu neplatí rovnaký meter pre všetkých.“
Vidíte na Slovákoch, že sú z toho znechutení?
„Tak Španieli sú rozhodne usmiatejší ako my. Ale to bude asi aj slnkom. Tu keď sa nezamestnaný človek zobudí v takomto sivom počasí, má z toho akurát depku. Viem, že zo slnka sa človek nenaje. Vďaka nemu sú Španieli nútení vychádzať na ulicu a rozprávať sa spolu.
Keď sa na Slovensku niekoho opýtate, koľko je hodín, otočí sa o 180 stupňov a uteká od vás. Keď sa to opýtate Španiela, odpovie vám, koľko je hodín, potom uvidí, že máte batoh, spýta sa vás teda, odkiaľ ste a o chvíľu už sedíte uňho doma na obede. To je rozdiel.“

Ale aj v Španielsku je korupcia, nie?
„Španieli mali v 80. rokoch ministra financií Miguela Boyera. Keď už bol sedem rokov na dôchodku, zistili, že ako guvernér národnej banky sa nabalil vďaka tomu, že mal informácie z burzy. A šiel sedieť.
Myslíte si, že raz pôjde sedieť aj Mečiar? Alebo Dzurinda s Miklošom, čo sprivatizovali plyn, vodu, elektrinu? Veď u nás je voda drahšia ako v Španielsku, kde ňou musia šetriť alebo ju odsoľovať.“
Viete si predstaviť, čo by ste robili s toľkými peniazmi?
Predstavme si, že by som mal sto miliónov. Postavil by som si barák, povedzme za štyridsať miliónov, s najmodernejšími technológiami. Len by som luskol prstom, všetko by fungovalo. Kúpil by som si rolls-roys aj ferrari. A keby som aj nechal deťom po desať miliónov na to, aby doštudovali, ešte stále by mi zostalo dosť.
A oni chcú miliardy. Myslíte si, že to neprovokuje ľudí, ktorí nemajú čo jesť?“

Španieli kričia zakaždým, keď sa im siaha na peniaze. Berú ich protesty ešte politici vážne?
„Ľudia sa ma pýtajú, prečo som nebol počas pochodov na námestí a nestál vedľa Riša Stankeho. Odpovedám: A vy ste sa prečo neozvali proti Mečiarovi, Dzurindovi, Miklošovi? A kde ste boli posledných desať rokov? Museli zabiť dvoch ľudí, aby ste sa ozvali? Mne sa to zdá nie trápne, ale smutné. Čo by som tam mal robiť? V Paríži sú ľudia už celé týždne na uliciach, v Budapešti sú masové demonštrácie.
Myslím si, že chyba bude skôr v nás Slovákoch. Tu nepomôže výmena generácií, tu treba vymeniť celý národ. To je ten problém.“
A čo je našou chybou v programe?
„Čítal som štúdiu o thajských prostitútkach. Pýtali sa ich na klientov, my sme u nich skončili na prvom mieste.