SME
Štvrtok, 25. apríl , 2019
KULTÚRNY ŽIVOT

Richard Stanke: Veľkosť národa? Hovorme o vlastných chybách!

Pre mňa je divadlo rozprávaním o ére, jej prežívaní a emóciách.

herec Richard Stankeherec Richard Stanke(Zdroj: Foto SME - Jozef Jakubčo)

Komedianti, herci, umelci. Ľudia, ktorí nám prinášajú zážitky, dolujú z nás emócie a občas nastavia zrkadlo, aby sme sa v ňom videli. Lenže krivosť, ktorú tam vidíme, nie je chybou zrkadla, ale obrazom spoločnosti. Richard Stanke už nie je len komediantom, umelcom, hercom, ale aj nositeľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý mu udelil prezident Andrej Kiska za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a rozvoj v oblasti kultúry, divadelného a filmového umenia.

Načo nám je dnes divadlo?

Divadlo od svojich počiatkov ľudí kultivovalo a formovalo k lepšiemu. Aj v dnešných časoch má túto úlohu a priam moc. A práve dnes, keď sme zavalení rôznymi falošnými správami a konšpiráciami, že človek sa nevie niekedy zorientovať, čo je pravda a čo nie, je práve divadlo nesmierne potrebné ako maják, ktorý môže ukazovať smer.

Veľmi veľa divadelných hier je postavených na tom, že sa povie čosi, čo je v skutočnosti inak, ako sa javí. Napokon, celý Shakespearov Hamlet je plný konšpirácií, hra Rómeo a Júlia je plná falošných správ, ktoré vedú k tragédii...

Divadelné hry vznikajú ako príbehy v niečej hlave, na základe konkrétnych skúseností zo života či dokonca historických faktov. Ale keď idem do divadla, rátam s tým, že uvidím zrkadlo sveta. Viem, že idem do divadla a divadlo očakávam. Správy by však zo svojej podstaty mali byť pravdivé, faktické.

Je to iná rovina nášho bytia. Divadlo a umenie je hra so snom, predstavami, fantáziou, čiže tu funguje svet falošných správ ako súčasť príbehu, ktorý treba vysvetliť a rozuzliť.

Pre mňa je divadlo, ale aj literatúra, výtvarný svet, hudba, rozprávaním o ére, jej prežívaní a emóciách, ktoré ju charakterizujú. Ale aj o tom, či sme morálni, alebo amorálni. Nehráme sa na to, či vieme niečo odvážiť, odmerať, zaplatiť, ale skúmame to hlbšie ľudské v nás, pravdivosť bytia. Vnímate divadlo ako zrkadlo, ktoré nastavujeme spoločnosti? A moc sa divadla bojí?

Netvrdím, že moc sa má divadla principiálne báť. Ideálne by bolo, keby moc nevytvárala dôvody, pre ktoré by sa mala báť. Ak moc dáva príčiny občanom, aby sa báli, tak sa tento strach objaví aj v umení. A potom sa začne umenia obávať aj moc. Mňa nebaví divadlo, ktoré je vyumelkované a neodráža situáciu a súčasnosť, v ktorej žijeme.

Pre mňa je divadlo dobré, ak je pravdivé a reflektuje dobu. Divadlo je pominuteľné, je čarom okamihu, ale doteraz sa stretávam s ľuďmi, ktorí videli nejakú inscenáciu hoci v deväťdesiatych rokoch a doteraz spomínajú na jedno konkrétne predstavenie. Možno to predtým a to potom bolo iné, ale spomínajú na konkrétny večer. Či už konšteláciou udalostí, divákov, atmosféry.

Je nesmierne dôležité aj pre nás hercov, aký divák príde do divadla, ako reaguje na dialógy, akú energiu vysiela z hľadiska. Vždy je to momentálny zážitok, ktorý predstaveniu dáva zmysel.

Divák, čitateľ, poslucháč si prenáša a lepšie zafixuje emócie.

Áno, je to tak s hudbou alebo vôňou, tá sa mi spojí s konkrétnou situáciou, ktorú som mohol zažiť pred dvadsiatimi rokmi alebo z detstva a vráti ma to do spomienok a toho obdobia. Emócia robí človeka.

Preto som sa pýtal na vzťah umenia a spoločnosti, lebo ste sa po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky stali výraznou tvárou spoločenských pohybov. A povedali ste svoj názor, vystúpili ste ako občan, ako herec. Prečo ste na to pódium šli?

Zažil som osemdesiaty deviaty rok, zažil som aj čas socializmu a totality. A veľmi, veľmi si vážim slobodu. Vážim si možnosť ísť slobodne voliť, slobodne cestovať, slobodne povedať svoj názor. A práve preto, že si to vážim, viem, že keď nastane chvíľa, ktorá by mohla tieto slobody ohroziť, chcem ich ochraňovať a povedať svoj názor. Je jedno, či je to herec, alebo ktokoľvek iný. Som herec, som viac na očiach, viac ľudí ma pozná, ale to je všetko.

Som rovnaký občan ako ktokoľvek iný. Som rád, ak na tribúne sú aj ľudia iných profesií. Som občan, žijem tu a chcem tu žiť a chcem, aby táto krajina bola slobodná.

Čo by mala mať ideálna krajina?

Samozrejme, slobody, ktoré som vymenoval – sloboda názoru, médií, pohybu – aj to, že štát by mal tvoriť záchrannú sieť pre ľudí, ktorí potrebujú pomôcť. Lebo nie každý má šťastie na dobrý život. Štát by nemal hádzať ľuďom polená pod nohy, To vidíme v severských krajinách, kde sociálny štát funguje a už za socializmu sme tušili a vedeli, že tam je ten skutočný socializmus, sociálne správanie sa viac než u nás. Ľudia, ktorí celý život pracujú, platia dane, zdravotné a sociálne poistenie, musia vedieť, že ich peniaze si nepreleje niekto na svoje súkromné účty.

Že dostanú dôchodok, z ktorého sa dá dôstojne vyžiť, a nebudú si musieť do nemocnice nosiť toaletný papier a dostanú náležitú starostlivosť. Ale to má istú postupnosť, spoločnosť musí byť slobodná, musí fungovať voľný trh. Už len keď vidíte, ako v Škandinávii vyrastajú v škôlkach malé deti rôznych národností, rás, spolu s deťmi, ktoré sú aj telesne či inak hendikepované, uvedomíte si, že je to možno forma, ako zabrániť vzniku animozít a predsudkov.

Múr medzi ľuďmi nevznikne, keď sa s tými ľuďmi stretávate odmalička. Ak ich vnímate od detstva ako súčasť života, nebudú pre vás v dospelosti čímsi cudzím, nepriateľským. To je spoločenská kultúra, ktorá musí prísť od škôlky, musí sa kultivovať, preto je to kultúra. Keď vidíme, že školstvo nefunguje, tak vidíme vo výsledku ľudí, ktorí nerešpektujú vzdelanie, ktorí kradnú a idú do verejných funkcií nie preto, aby kultivovali krajinu, ale preto, aby z toho mali osobný prospech.

Aby mali dobré zamestnanie, aby si kúpili dobré auto, dom, ale to, že vedľa žije človek, ktorému mafia alebo štátna správa zlikvidovala firmu, ho nezaujíma. U nás prevláda zvláštny egoizmus, čo nás naučil aj socializmus. Nezaujímaj sa o nikoho, o nič, ži si svoj život. Nezaujímaj sa o veci verejné, ale ži si svoj súkromný život.

Veci verejné sú veci nás všetkých, upozornil nás na to Václav Havel. Musí dôjsť v spoločnosti naozaj k niečomu takému strašnému, ako je doslova poprava novinára, aby sa ľudia prebudili a pochopili, že čosi nie je v poriadku?

Prsty a chápadlá siahajú ani sami nevieme kam. Či to muselo až tak ďaleko zájsť? Aj to je možno signál, že spoločnosť potrebuje strašný buchnát, aby sa prebrala, aby sa zobudila a uvedomila si, že musí byť v strehu. Nemôžeme zaspať, aby sme sa neprebudili v niečom ešte horšom.

Cítite sa dnes na Slovensku bezpečne? Po osemdesiatom deviatom takmer každá vláda padla na nejakých mafiánskych konfliktoch alebo sa preukázalo, že štát nerieši nič iné, len nejaké kšefty a kauzy.

V našich zemepisných šírkach prevláda názor, že do politiky ide len niekto, kto chce zbohatnúť a je podvodník. Ale verím, že to tak nemusí byť, nie je a ani nebude. Poznám aj slušných a čestných ľudí, ktorí sedia v parlamente.

A vy by ste šli do politiky?

Nie, lebo si neviem predstaviť, že by som sedel v laviciach parlamentu s týmito ľuďmi a cez prestávku sa s nimi stretával v bufete. Ale verím, že nová generácia, ako sú ľudia okolo hnutia Za slušné Slovensko, má ideály a aj chuť meniť spoločnosť k lepšiemu. Slovo „politik“ by nemala byť nadávka, ale seriózne a čestné povolanie.

Rozumiem tomu, že žiadny predseda nemôže vedieť o všetkých ľuďoch v strane, čo robia a či sú čestní, ale nemôže byť princípom strany dojenie štátu. Pri prvých náznakoch korupcie či kšeftárstva by politická strana mala veľmi rázne zakročiť, a nie, ako je to teraz, ututlávať, prekrývať, zamlčiavať a chrániť „našich ľudí“. V čase médií sa skôr či neskôr dostane všetko na povrch a je ťažké dokazovať, že niekto niečo nevedel. Ale všetko je to o výchove. Ak odmalička viem, že kradnúť je zlé, tak to neurobím. Budem mať morálnu „kocovinu“.

Ale keď máme za národného hrdinu Juraja Jánošíka, zlodeja?

Aj Robert Fico ho označil za svojho hrdinu a už vieme prečo.

Poďme späť do divadla. Kedysi sa chodilo do divadla počúvať inotaje a ľudia sa smiali či tlieskali zdanlivo banálnym vetám o pravde či moci. To sa písali osemdesiate roky. Aký je divák dnes?

Aj tým, že dnes môžeme bez problémov aj v hrách hovoriť dosť jasne, niekedy až po lopate, diváci reagujú otvorene. Ale stávalo sa nám pri hre Rodáci, že reagovali potleskom, aj keď som nevedel, či súhlasia, alebo nesúhlasia s tým, čo bolo na javisku. Myslím si, že, chvalabohu, už nemusíme hovoriť v inotajoch.

A návštevnosť?

Za posledné roky je návštevnosť činohry mimoriadne dobrá. Aj v porovnaní s inými divadlami. Podarilo sa nájsť dobré témy, reflektujeme, čo sa v spoločnosti deje. Nerobíme neškodné, ľahké veselohry, ktoré prežijú akékoľvek časy, ale sú prchavé, nikoho neurážajú a ani nikoho nevzrušia a všetci odídu spokojní domov. Témy, ktoré sme robili ako Elity, Rodáci, Popol a vášeň, Polnočná omša, nastavili zrkadlo a ukázali, akí sme.

Vytočí ma a nahnevá, ak prídu anonymy, že prečo si špiníme do vlastného hniezda, a nechápu, že poukazovaním na vlastné chyby sa môžeme poučiť. A v tom je veľkosť národa, keď sa nebojí hovoriť o vlastných chybách. Ale to uzatváranie sa a dávanie si prsta na ústa, o tomto nehovorme, je presne dôsledok školstva. Komunizmu, mečiarizmu.

Nánosov, ktoré za sebou zanechali gardisti, komunisti, Mečiar a do tejto kategórie musíme zaradiť aj Fica, je veľa a sú desivé. Ale bez toho, aby sme hovorili o tom, ako sme týmto vodcom vlastne umožnili, aby si s nami robili, čo chcú, sa nepohneme ďalej. Potrebujeme schopnosť vlastnej reflexie smerom do minulosti.

V rámci kultúry národa je tragické, ak nerozoberáme svoju minulosť a nie sme k nej kritickí. Históriu máme predsa aj v rodinných súvislostiach. Neexistuje na Slovensku rodina, v ktorej by nejaká sesternica nebola straníčka a nejaký dedo nebol gardista. Vždy sa niekto nájde.

Nikto nemôže za svojich predkov. Takže nie je nič zlé na tom, keď o tom otvorene hovoríme, aby sme sa poučili. Ako dieťa si pamätám, že sa o Ľudovi Ondrejovi hovorilo ako o príkladnom socialistickom autorovi a jeho Jerguš Lapin je dodnes súčasťou školských osnov, ale popri tom sa obchádzalo, že bol gardista a arizátor. Istým spôsobom poslal do koncentráku mnohých ľudí. A takýchto príbehov je aj v kultúre veľa.

Ale ak sa ozývajú dotknutí, sú to vlastne dobré reakcie, že umením picháme do boľavých miest.

Keby neboli takéto reakcie, asi by nebolo niečo v poriadku. A navyše, často sú to anonymné reakcie, čo znamená, že spoločnosť má v sebe mnoho chorôb. Kto sa hanbí za svoj názor a bojí sa podpísať pod list, kde obhajuje svoje presvedčenie, je totálny slaboch, je to chudák, ktorého rodičia niečo zanedbali vo výchove, že vypisuje anonymy. A nikto nemôže diktovať a určovať, kto je správny Slovák, to predsa nie je človek v krpcoch vyrevujúci ľudové pesničky.

Takého so sklonmi diktovať máme teraz na poste predsedu parlamentu.

Danko je presne odraz tejto nekultúry, rovnako ako Glváč a ďalší. Oni ani na sekundu nezaváhajú a nehanbia sa. Veď človek, ktorý nevie zosmoliť jednu zmysluplnú vetu, nech mi nehovorí, že dokázal napísať rigoróznu prácu. A ak mu ešte aj dokážu, že to odpísal, alebo mu to niekto napísal, tak takýto podvodník a klamár by mal nielenže odstúpiť z verejnej funkcie, ale mal by to byť nielen pre neho, ale aj pre voličov jasný signál, že tento človek už nemá právo rozprávať o tom, čo sa má a nemá, a mal by odísť nielen z verejnej funkcie, ale z politického života.

Pri takomto človeku by som si na ulici odpľul. Takíto ľudia, ktorí klamú a podvádzajú, stretávajú sa s ľuďmi pochybnej morálnej povesti a chatujú si s nimi, nám idú rozprávať o tradičnej rodine a morálke. Áno, toto je odraz ich pokrytectva.

My to vieme, ale čo ich voliči?

To sme zažili aj za Mečiara, zažívame to aj za týchto mečiarovských pohrobkov. Ľudia to nechcú vidieť alebo hľadajú nejakých mačov, vodcov, ktorí ich povedú. Časť voličov sa nechce trápiť, chcú mať možno maličké výhodičky z toho, ako žijú. Teraz nikoho z bývalých Mečiarových voličov nezaujíma, že keď odchádzal, tváril sa, že má len bytík a ojazdené autíčko a dnes si žije v obrovskej vile. Odkiaľ si nahromadil majetok? Nezaujíma to policajtov, prokuratúru. Našťastie, jedna z vecí, ktorá ma napĺňa nádejou, je, že všade, aj na polícii a prokuratúre sú aj slušní a čestní ľudia, ktorým to jedno nie je a postupne vychádzajú najavo veci, ktoré sú šokujúce. Vďaka takýmto čestným ľuďom sa to posúva, pomaly, ale posúva. Aj napriek tomu, že sú zastrašovaní.

Ako dlho ste v Slovenskom národnom divadle?

Od roku 1990. Na budúci tok to bude tridsať rokov. Ani si to neuvedomujem, je to len nedávno, čo sme protestovali proti ministrovi Hudecovi a Mečiarovi, teraz sme protestovali proti Ficovi. Do SND som prišiel po tom, čo sme protestovali proti komunistom.

Nejako stále protestujeme. Sú to permanentné dejiny bránenia sa moci, ktorá sa vždy snažila ovládnuť kultúru a médiá. Dokedy budeme protestovať? Demokracia je taká, treba ju stále chrániť. A kto nechce, nech ide niekam, kde demokracia nie je doma.

Do Bieloruska, do Maďarska alebo Poľska. Ale ten tlak je u nás silný, tu príde nezmyselný zákon, tu nám dajú ďalšie povinnosti, tu nám dajú bez výberového konania generálneho riaditeľa do divadla. To sú kroky, ktoré blikajú svetielkom „pozor“. Totalita nepríde zo dňa na deň, ale postupne, tichým menením rôznych zákonov, okliešťovaním slobody slova pod rôznymi zámienkami.

Musíme byť preto stále v strehu, nebyť ľahostajní, že je to len malá zmena nejakého zákona, zrušenie výberového konania... Ak má ministerstvo kultúry záujem o čestnosť a férovosť svojich krokov, prečo neurobilo výberové konanie? To by bol čestný postup. A ak je pán Antala najlepší, nech sa zúčastní, vyhrá ho a budeme mu držať palce. Ale za takýchto okolností?

Na záver: ako ste sa cítili u pána prezidenta pri preberaní ceny?

Málokedy zažívam pocit, že by som sa až tak rozochvel a mal hrču v hrdle, ako keď mi zavolali z prezidentskej kancelárie. Bola to pre mňa nesmierna česť aj preto, že toto vyznamenanie som dostal práve od prezidenta Andreja Kisku. Najmä, keď som videl, akí ľudia vedľa mňa sedeli, že sú to ľudia, na ktorých môžeme byť právom hrdí. A okrem hrdosti je vo mne aj nesmierna pokora, lebo je veľa ľudí, ktorí by si toto ocenenie zaslúžili. Ale je to aj záväzok a presvedčenie, že moja umelecká práca, ale aj občianske postoje majú zmysel. A že sa netreba nechať zastrašiť.

Medailón

Rodák zo Šale Richard Stanke (1967) patrí k neprehliadnuteľným osobnostiam dnes už strednej hereckej divadelnej generácie. Prvýkrát sa v dabingovom štúdiu objavil ako sedemročný, prvú filmovú úlohu si vyskúšal v roku 1978 vo filme Dievča z jazera. Študoval herectvo na VŠMU a od roku 1990 je stálym členom Činohry SND. Má za sebou desať filmových úloh, množstvo televíznych seriálov a divadelných úloh. V aktuálnej sezóne ho môžete vidieť v hlavných úlohách v politickom trileri Elity Jiřího Havelku, v Karvašovej Polnočnej omši, či aktuálne premiérovanej hre Vedľajšie účinky britskej autorky Lucy Prebblovej.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Od mája sa mení definícia kilogramu
  2. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  3. Spready a poplatky pri obchodovaní
  4. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  5. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  6. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto
  7. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou
  8. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019
  9. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť
  10. Pre učiteľov je dôležité, aby sa navzájom inšpirovali
  1. Enviro deň v Košiciach prinesie zábavu aj osvetu
  2. Obchodník roka: Najvyššie ocenenie si šiestykrát odnáša Martinus
  3. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  4. Športový deň Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  5. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  6. Pivovar Šariš rozdá regiónu 16-tisíc eur
  7. Recenze autokamery Mio MiVue J60 WIFI - youtuber Bazim hodnotí!
  8. Od mája sa mení definícia kilogramu
  9. Spready a poplatky pri obchodovaní
  10. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  1. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019 24 889
  2. Bulharsko: Najlepšie miesta na dovolenku pri mori 7 715
  3. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť 7 028
  4. Od mája sa mení definícia kilogramu 6 344
  5. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto 5 870
  6. 7 kritických situácií na cestách. Ohrozujú každého vodiča 5 341
  7. Až vďaka chorobe objavila svoj talent 4 324
  8. Kaufland začal s predajom slovenských uhoriek bez fólie 3 991
  9. Čo robí dobrého zamestnávateľa dobrým? 2 340
  10. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou 1 810

Téma: Divadlo


Hlavné správy zo Sme.sk

Novinár Valček vysvetľuje, ako ho Kočnerovi ľudia sledovali (video)

Úprimne nerozumiem, prečo ma Kočner dal sledovať.

Adam Valček
Slovenský brankár Samuel Hlavaj.
Dnes píše Matúš Ritomský

A fašiangy nie sú cez čiaru?

Čo ukázala kauza „Gender swap“.

Publicista Matúš Ritomský.

Neprehliadnite tiež

Ken Kercheval na archívnej fotografii z roku 1986.
Avengers: Endgame je vynikajúcim zavŕšením vyše jedenásť ročnej filmovej ságy.
Prezident Československej socialistickej republiky Gustáv Husák.

V živote som sa ani raz nepomodlil. Prijal som vlastnú smrť, vraví režisér filmu Modlitba

Človek nie je naprogramovaný na večné šťastie, vraví Cédric Kahn.

Francúzsky režisér Cédric Kahn.

Vo veku 83 rokov zomrel český herec a dabér Jaroslav Kepka

Vo filme sa objavil v rozprávke Nesmrtelná teta či v komédii Konec básníků v Čechách.

Ilustračná fotografia.