Máte doma vyšívaný čepček a zvládate odtancovať karičku? A budete radi, ak bude dominantnou štátom podporovanou kultúrou hádzanie Moreny do potoka a povinnosť vedieť desať piesní z Abova, Šariša, Hontu a zo Zázrivej bude podmienkou jednotky na vysvedčení?
Ministerstvo kultúry je inštitúcia reprezentujúca štátne hodnoty v oblasti kultúry a médií. Keď zájdete na ich webové stránky, aktuálne tam nájdete výzvu na predkladanie nominácií do národných zoznamov nehmotného kultúrneho dedičstva.
Pri výzve je aj fotografia pani ministerky, ako čosi odovzdáva v Divadle SĽUK pri pekných krojovaných dievčatách. A viac o podpore nehmotného dedičstva sa môžete dozvedieť na štátnych webstránkach Centra pre tradičnú ľudovú kultúru, portáli výskumného centra SĽUKu, vyzdobenom čipkami a informačne naplnenom bohatou encyklopédiou folklóru, s aktualizovanými informáciami o folklórnom dianí a nehmotnom kultúrnom dedičstve, kam patrí viachlasý spev, modrotlač, gajdoši, čičmianske či vajnorské ornamenty.
Folklórom vpred!
V globalizovanom rýchlom svete sociálnosieťových informácií neraz hľadáme identifikačné prvky, o ktoré sa môžeme podeliť s inými, ale nám blízkymi ľuďmi. Pri formovaní národnej idey hrajú kultúrne prvky nesmierne dôležitú úlohu – územie národa sa vyčleňuje síce geograficky, ale silnejšie jazykovo, kuchyňou a kultúrou – zvykmi, odevmi, pesničkami, tradíciami. Národná sebaidentifikácia, spojenie sa so „svojou krvou“ je psychologickou obranou pred cudzím svetom.
Súčasná európska identita nám síce nie je cudzia, ale to našské, slovenské, si chránime aj proti tej európskej, prezentujeme slovenskosť zakliatu v tóne fujary a čipke na čepci ako čosi výnimočné, čo nás odlišuje od „druhých“ a robí nás svojskými. Estetika ľudových výšiviek, pekných tanečníkov, energickej, jednoduchej muziky, zvykov, jedál sa prenáša s veľkou mierou nostalgie, paradoxne, ani nie z generácie na generáciu, ale prostredníctvom amatérskych či dokonca profesionálnych združení v istých vekových skupinách, združeniach a priateľských zoskupeniach.
Folklór nie je zaťažený nejakými intelektuálne náročnými reflexiami, jeho hudobné a tanečné výrazové prvky nie sú ekvilibristické. Texty piesní a ich melódie sú relatívne štandardizované a aj keď ich spievate kdesi pri poháriku pálenky či vínka (prečo folklórne popíjanie nie je nehmotné kultúrne dedičstvo?), neprekáža, že máte v hlase falošné tóny, je to predsa od srdca.
Folklór nie je náročný ani na vnímanie, pri ňom sa estetizácia pohybuje na úrovni sentimentálneho páči sa mi, páči sa mi veľmi a musí sa mi to páčiť, veď je to folklór! Navyše jeho primeraná gýčovitosť uspokojuje aj jednoduchých konzumentov kultúrnych artefaktov, pretože ornamentalita je ľúbezná, dievčence peknučké a chlapci švárni.
Plazivá ideológia
Kým sa o folklóre rozprávame ako o záujmovej, rekreačnej či voľnočasovej činnosti, ktorej sa ľudia venujú spontánne, pre radosť z tanca, pohybu, estetiky či nostalgie, tak sa pohybujeme v prirodzenom prostredí záujmu ľudí o rôzne spôsoby prežívania voľného času. Niekto je psičkár, niekto záhradkár, niekto chodí do fitnes, niekto na pivo a niekto sa zabáva tancovaním či zbieraním krojov.
F olklór ako predmet historického skúmania, terénneho výskumu, etnografie a kunsthistorickej interpretácie je zaujímavá vedecká práca, ktorá môže poukázať na to, že nie sme statická spoločnosť, ale v čase premenlivá komunita, ktorá vždy bola otvorená prijímaniu podnetov od „prišelcov“, v súčasnom jazyku migrantov.
Dokonca aj presakovanie tradícií folklóru do živej kultúry môžeme vnímať ako pozitívnu inšpiráciu. Folklór sa v rámci etnokultúry stal súčasťou alternatívy, či už v hudobnom svete (world music jestvuje aj na Slovensku a popkultúra vstrebala melodiku a estetiku folklóru), alebo vo svete módy, najmä kostýmových výtvarných prejavov a šperkárov, ktorí prevzali do svojej tvorby využitie ornamentálnej tvorby a spestrili či odlíšili svoju tvorbu od produkcie iných práve folklorizáciou moderných odevov.
Lenže situácia je dramaticky iná, ak sa niektorou z činností začne štát prezentovať ako „typickou“, emblematickou, ak ju začne dávať viac do popredia ako iné aktivity. Folklór odrazu nie je bezproblémovou voľnočasovou kultúrnou aktivitou, ale stáva sa protežovanou kultúrnou hodnotou.
Folklór je pritom súčasťou štátnej reprezentácie pri oficiálnych oslavách štátnych sviatkov, pri obdarúvaní návštev využívajú naši predstavitelia folklór ako typicky slovenské objekty na pamiatku pre hostí. Blízkosťou k folklóru sa prezentovali aj naši vrcholní predstavitelia, fujarista Gašparovič či priaznivec všetkého národného Danko.
Asi nebude prekvapením, ak sa pozrieme na slovenské totalitné režimy – klérofašizmus či socializmus – kde sa folklóru vcelku dobre darilo. Pri fotografiách Tisa so šťastným „ľudom“ na námestiach nájdeme folklórne zaodeté dievčatá. SĽUK vznikol v roku 1949, folklórny festival Východná mala svoj prvý ročník v roku 1953. Ústredie ľudovej umeleckej výroby vzniklo dekrétom prezidenta v roku 1945 a od roku 1954 je v priamej pôsobnosti ministerstva kultúry.
Inštitucionalizácia ľudovej kultúry socializmom je proti samotnej podstate folklóru ako ľudového, neinštitucionalizovaného, spontánneho a neautorského umeleckého prejavu. Ale zato sa stala súčasťou socialistickej ideológie zrozumiteľného, ľudového, plebejského umenia s jednoduchou vizuálnou identitou, zrozumiteľnou formou socializácie, estetizáciou niečoho, čo nie je nebezpečné.
folklórne vystúpenie (zdroj: Foto TASR)Folklór ako televízna popkultúra
Aj štátom produkovaná popkultúra sa ujíma témy folklór, po divácky úspešnom a opakovanom šouprograme Zem spieva s nákladnou výpravou, snahou cez vtipných moderátorov obsadiť divácky aj omladinu, intelektualizáciou múdrymi hlavami pritiahnuť náročného diváka a nejasným súťažením v kategóriách, kde sa prosto nedá súťažiť, vytvorila RTVS dojem, že folklór je tá pravá a živá slovenská kultúra.
Následne sa folklór dostal aj do súčasného pravidelného denného vysielania počas týždňa v 25-minútovej relácii Folklorika. V čase, keď štátna, pardon, verejnoprávna, RTVS nemá kvalitný kultúrny týždenník na svojich obrazovkách, nemá žiadnu publicistickú reláciu o výtvarnom umení, hudobnom dianí, literatúre a ďalších formách umenia, tak folklóru venuje týždenne päť polhodinových relácií.
Toto nie je situácia, ktorá by hovorila o ochrane kultúrneho dedičstva, ale zámerné vytváranie prostredia, v ktorom sa uprednostňuje istý typ estetiky, myslenia o kultúre a protežuje sa čosi, čo je jednoznačne bezproblémové a ideologicky výhodnejšie pre štát než kultúrne neprispôsobivá živá kultúra.
Ochrana či presadzovanie?
Jednou z úloh Ministerstva kultúry Slovenskej republiky je ochrana nehmotného kultúrneho dedičstva. Jednou, ale nie jedinou. Ministerstvo by malo vytvárať čo najlepšie prostredie na fungovanie živej kultúry. Umelcov, ktorí reflektujú dianie, filmárov natáčajúcich filmy o súčasnosti, výtvarníkov a literátov, ktorí tvoria dnes. A tie podmienky nie sú dané tým, že ich výberovo a komisionálne podporuje cez fondy a z „okna kamennej inštitúcie“ hádže omrvinky plebsu žobrajúcemu na ulici živej kultúry.
Ostentatívna podpora tradícií a folklóru formou podpory kultúrneho dedičstva je ideologický dôraz na zachovávanie a konzervovanie kultúrnej minulosti v duchu komunistickej a nacionalistickej ideológie, nie takej vzdialenej súčasnej vládnej moci. Folklór nie je pre moc nebezpečný, lebo nie je principiálne kritický, práve naopak, je vyjadrením konformity. Vo svojom umeleckom vyjadrení problematizuje všedný život vidieckej kultúry, poľné práce, prechodové rodinné rituály, nevinne šteklivú sexualitu či konzervuje mytologické postavy junákov, zbojníkov, prírody a pasúcich sa oviec. Ale toto nie je živá kultúra.
