Vypredané sály v Slovenskej filharmónii nie sú raritou, vstupenky na koncert huslistu Dalibora Karvaya sú vypredané v priebehu pár hodín. Poslucháči chodia nielen na interpretov, ale aj na skladateľov, uprednostňujú najmä overenú klasiku. Nie je neobvyklé, že gitarista či violončelista dokážu zorganizovať okrem svojich koncertov aj medzinárodné festivaly, slovenské mestá podporujú hudobné telesá, deti majú k dispozícii množstvo umeleckých škôl, študenti zasa viac ako dvadsiatku konzervatórií a tri vysoké umelecké školy.
Skladatelia sa vyznajú v rozličných grantoch a podporných projektoch. Hudobný chlebík je dnes o čosi tvrdší ako kedysi, konkurencia je veľká a slovenský poslucháč z toho profituje.
A prečo by sme hodnotnú hudbu nemali ignorovať? „To vedeli už v staroveku, keď bola hudba chápaná ako prostriedok mravného a etického zušľachťovania osobnosti, ako katarzné umenie, ktoré dokáže dušu človeka očistiť, zbaviť škodlivých vplyvov a prinavrátiť jej rovnováhu a stratenú harmóniu,“ hovorí dramaturgička Slovenskej filharmónie a vysokoškolská pedagogička Markéta Štefková.
Publikum je zvedavé na hviezdy
„Čím sústredenejšie človek hudbu vníma, tým je náchylnejší na to, aby sa pri jej počúvaní vymanil z reálneho času, aby sa plne odovzdal jej pôsobeniu a identifikoval sa s jej priebehom. Moment ,vytrhnutia‘ z reality pri počúvaní hudby je vždy spojený s emocionálnou stránkou ľudskej bytosti, čím viac však človek v procese vnímania aktivizuje aj svoje intelektuálne dispozície, tým je intenzívnejší,“ hovorí profesorka Štefková, ktorá analyzuje aj vývoj vkusu publika: „Ak myslíme na sféru súčasnej ,vážnej hudby‘, dôležitým faktorom bol určite kolízia príslušníkov hudobnej ,avantgardy‘ a hudobnej ,postmoderny‘, ku ktorému došlo na Slovensku v 70. – 80. rokoch.
Avantgardní skladatelia takmer stratili záujem publika a nevyhnutnou reakciou bolo presadenie sa postmoderných tendencií v hudbe: teda snaha osloviť publikum ľubozvučnou a zrozumiteľnou hudbou, ktorá organicky vyrastá z hudobnej tradície, snaha integrovať do skladieb ,vážnej hudby‘ prvky z oblasti hudby populárnej, ľudovej, ale aj predchádzajúcich storočí, obzvlášť hudby barokovej. Začala vznikať hudba, ktorá si rýchlo našla zanietených interpretov a sympatie publika.“
Repertoár „kamenných inštitúcií“ však už od 19. storočia tvoria predovšetkým diela minulosti. Existuje súbor skladieb od určitých autorov, Bachom počnúc a skladateľmi 20. storočia končiac, ktorý sa neustále obohráva a len občas doplní o nejaký menej ohraný opus, keďže bežné publikum primárne nie je zvedavé na „novinky“, ale na interpretáciu známej hudby v podaní svetových hviezd.
„Pri čítaní životopisov sólistov, dirigentov a orchestrov, účinkujúcich na koncertoch Slovenskej filharmónie či na festivale Bratislavské hudobné slávnosti, človek žasne nad počtom víťazstiev v medzinárodných súťažiach či vystúpení s prominentnými orchestrami. A to existuje ,najvyššia trieda‘ umelcov, ktorých honoráre nemôžu klesnúť pod určitú hranicu a sú tak slovenskému publiku nedostupní.
Vstupovať do tohto prostredia s dramaturgicky inovatívnymi počinmi je možné len opatrne. V Slovenskej filharmónii zodpovedám za dramaturgiu komorných koncertov. Najväčší záujem publika je o klavírny cyklus, konkurencia je silná. V rámci siedmich – ôsmich koncertov ročne dostáva priestor vždy aj jeden slovenský interpret. Ak je to zmysluplné, vyzývam interpretov, aby do programu zaradili diela skladateľov z krajiny, odkiaľ prichádzajú.
Súborov starej hudby, ktoré majú svoje špecifické publikum, na Slovensku pribúda,“ pripomína M. Štefková a zamýšľa sa aj nad otázkou, či je v súvislosti s vážnou hudbou možné hovoriť aj o komercii: „Ak pod komerciou rozumieme schopnosť presadiť sa na trhu klasickej hudby, tak sa to týka niekoľkých spevákov a ďalších ojedinelých zjavov, akým je napríklad slovenský dirigent Juraj Valčuha, aktuálne hudobný riaditeľ operného domu Teatro di San Carlo v Neapole. Máme šťastie, že sa na Slovensko rád vracia a že si tu občas môžeme užiť tohto skvelého hudobníka.“
Chcú skladby s príbehom
„V našom širokom, desaťročia budovanom repertoári sa nachádzajú diela všetkých štýlových období. Zvláštnu kapitolu tvoria skladby, ktoré svetoví súčasní autori dedikovali nášmu duu na základe vypočutých koncertov a našich nahrávok, ktoré ich inšpirovali,“ hovorí známa flautistka a profesorka hry na flaute Dagmar Zsapková, ktorá so svojím manželom, gitaristom Jozefom Zsapkom tvorí duoDagmar & Jozef Zsapka. Precestovali spolu takmer všetky kontinenty.
Duo Dagmar & Jozef Zsapka. (zdroj: Foto - Jana Šantavá)Podľa jej skúseností poslucháči uprednostňujú emotívnu hudbu, skladby, ktoré majú príbeh, melódie „šmrncnuté“ Latinskou Amerikou, džezom, tangom.
„Najlepším PR je dobrý koncert, poslucháči prídu znova, ak ich osloví výkon interpretov. Umelec sa však sám nemôže predávať, nemôže sám dohadovať napríklad podmienky, termíny, výšku honoráru, na to potrebuje flexibilného manažéra.
Koncertovanie, najmä v zahraničí, je finančne zaujímavé, no napriek tomu, že koncertov býva dostatok, nedá sa spoľahnúť na to, že vás uživí iba táto práca. V globále som presvedčená, že iba z koncertnej činnosti by si žiadny interpret nemohol dovoliť existovať, či už na Slovensku, alebo v zahraničí. Všetci interpreti sa simultánne venujú pedagogickej práci a myslím si, že je to pocit vnútornej potreby odovzdávať svoje nadobudnuté skúsenosti mladším,“ myslí si Dagmar Zsapková, ktorá vyrastala v rodine klaviristu Otakara Šebestu.
V pätnástich chytila do rúk flautu a o jej profesii bolo rozhodnuté. „Rodičia ma podporovali, byť učiteľom na konzervatóriu bolo kedysi veľmi vysoko váženým postavením. Koncerty zasa zastrešoval Slovkoncert, interpretov selektoval podľa kvality výkonov, a tak sa na koncertné pódiá dostali len tí najlepší.
Albumy sa nahrávali v hudobnom vydavateľstve Opus a predávali sa na státisíce. Teraz sú iné časy, nahrávku CD môže mať každý muzikant, zaplatí si súkromné štúdio, zvukára, hudobného režiséra a máte CD k dispozícii. Otázka potom je, či je interpret skutočne taký kvalitný, že obstojí vo svetovej konkurencii najmä teraz, v čase, keď si môžete vypočuť kohokoľvek a čokoľvek na youtube. Publikum vážnej hudby je z tohto dôvodu oboznámenejšie so svetovým trendom a tým náročnejšie.“
Profesor Jozef Zsapka začal gitaru študovať na brnianskom konzervatóriu a popri štúdiu hral s mnohými populárnymi kapelami. Od roku 1981 vyučuje hru na gitare na VŠMU v Bratislave a je aj hosťujúcim profesorom na Universidade di Aveiro v Portugalsku. „Pedagogická práca je mimoriadne náročná činnosť. Dostáva sa vám do rúk mladý, nadšený človek, s veľkými ambíciami, ktorého musíte postupne tvarovať do podoby kvalitného interpreta a kvalitného človeka.
Tieto dve požiadavky sú neodlučiteľné, nemôžu jedna bez druhej vytvoriť výborného hráča s perspektívou. Človek musí poznať svoje danosti a ich hranice, s pokorou využívať svoj talent a zostať skromný. Je to atribút všetkých veľkých osobností, nielen v hudbe. Každý študent hudby si myslí, že bude koncertným umelcom, ale podarí sa to skutočne len niektorým,“ hovoria spoločne manželia Zsapkovci. Hru na flaute študujú najmä dievčatá: „Nestačí mať iba talent, ide aj o výdrž, musíte veľa cvičiť. Na vysokej škole má pedagóg k svojmu študentovi veľmi blízky vzťah, musia si byť aj sympatickí, dôverovať si. Ak si nesadnú, spolupráca stráca zmysel a neprináša požadované výsledky.“
Dagmar takmer štyridsať rokov hrá v duu so svojím manželom, ktorý pre gitaru a flautu upravil i množstvo skladieb práve flautovej svetovej literatúry. Nie je jednoduché zladiť muzikantský a manželský život, no zvládli aj tieto úskalia. „Má to výhody aj nevýhody. Výhoda je, že sa nemusíme prispôsobovať ďalším ľuďom, cvičíme, keď nám to obom vyhovuje. Musíme si aj povedať, kto bude dirigentom, lebo nemôžu dirigovať dvaja, u nás je to Jozef. “
Multižánrovosť
„Najčastejšie sa vyskytujem na pódiu so svojimi priateľmi, umeleckými partnermi Martinom Babjakom a Daliborom Karvayom, ale aj sólisticky vystupujem v slovenských mestách najčastejšie v cykloch koncertov, ktoré mestá pripravujú v rámci svojich projektov, a tiež na rôznych reprezentačných udalostiach. Podobne je to aj v zahraničí,“ hovorí klaviristaDaniel Buranovský, ktorého profesionálnu kariéru ovplyvnil otec - operný dirigent.
Klavirista Daniel Buranovský. (zdroj: Foto - Peter Brichta)„Už ako malé dieťa ma priviedol do divadla k účinkovaniu v malých detských rolách. Učarovali mi zážitky zo zákulisia i na scéne a úžasná atmosféra vokálno-inštrumentálnej kombinácie aparátu orchestra spolu so sólistami a zborovým ansámblom. Láska k vokálnemu umeniu u mňa trvá dodnes nielen tým, že spolupracujem s mnohými špičkovými slovenskými opernými spevákmi, ale aj v klavírnej interpretácii, kde ma zaujíma predovšetkým kvalita spevného spôsobu hry.“
Daniel Buranovský konštatuje, že na Slovensku chýba agentúrna činnosť v takej miere, aby zabezpečila potreby všetkých záujemcov o koncertnú činnosť. „Ja som nikdy nemal exkluzívnu podporu agentúry ani manažéra. V sólovej kariére som zaznamenal z tohto pohľadu situácie akejsi ,rotácie‘ interpretov, keď povedali: vás sme tu už mali, teraz chceme niekoho iného. V prípade mojich slávnejších kolegov Martina Babjaka, Dalibora Karvaya, Miroslava Dvorského, ktorí boli mediálne známi, to bolo iné, záujem o nich bol úmerný medializácii,“ hovorí a dodáva, že v súčasnosti sa ukazuje ako najzaujímavejšie riešenie, keď si umelec sám založí svoj projekt, festival, koncertný cyklus, kde supluje aj manažérsku pozíciu, organizuje podujatie a aj sám na koncertoch účinkuje.
Každoročná periodicita núti takého umelca prinášať neustále niečo nové, kontaktuje sa a ponúka interpretačné možnosti mnohým iným, čo mu v konečnom dôsledku prináša ďalšie možnosti účinkovať recipročne u tých, ktorí s ním spoluúčinkujú. „Ak sa interpret chce uživiť hraním, musí byť veľmi aktívny. Spravidla musí byť flexibilný a pružný, byť skúsený vo viacerých žánroch – nielen ako sólista, ale i ako komorný hráč. Alebo, samozrejme, byť špičkovým svetovo uznávaným umelcom - špecialistom. Vybudovať takúto kariéru je však veľmi náročné.“
Profesor Buranovský pracuje aj ako vysokoškolský pedagóg a tvrdí, že dnes sú adepti v zásade cieľavedomí a poznajú reálnejšie svoje možnosti a talent: „Stúpla však diverzita študentov, ktorí odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia, ale sú aj takí, ktorí uvítajú čo najnižšie nároky, len aby získali ,papier‘. Priestor Slovenska má v zásade konštantný pomer talentovaných študentov, len rozmach nových škôl, najmä konzervatórií, umožnil štúdium aj priemernejšie nadaným záujemcom.
Paradoxne, k nám prichádzajú aj záujemcovia z gymnázií, vysokointeligentní študenti s veľkou mierou lásky k hudbe, naučení oveľa viac pracovať.“
Záujem o vážnu hudbu sa v širšej populácii mení s vekom. Klasická hudba má svoje publikum predovšetkým z radov intelektuálov, najmä z konzervatívnejšieho rodinného prostredia, ale mnoho záujemcov o počúvanie vážnej hudby je aj z oblasti IT pracovníkov. Moderné časy si žiada aj nové formy sprístupnenia tzv. vážnej hudby, čo je niekedy veľmi prínosné a zaujímavé a niekedy zbytočne komerčné.
Príležitosti treba vytvárať
„Keď som sa kedysi rozhodol pre štúdium hudby, nemal som strach, že sa neuživím. Violončelo ma bavilo, mal som šťastie na učiteľov, že mi ho nesprotivili. Na konzervatóriu som študoval u Gustáva Večerného, na VŠMU u Jozefa Podhoranského a komornú hru vo Viedni u Franza Samohyla a Güntera Pichlera,“ hovorí violončelistaJán Slávik, ktorý už počas štúdia na konzervatóriu s kolegami založil Moyzesovo kvarteto, ktoré bolo neskôr, dvadsať rokov, komorným súborom Slovenskej filharmónie a od roku 2008 je komorným súborom mesta Skalica. „Aj na vojenčine sme boli ako Moyzesovo kvarteto, hrali sme pre vojakov, aj inde.“
Violončelista Ján Slávik (zdroj: Foto - Jana Šantavá)Od roku 2012 je Ján Slávik vysokoškolským profesorom. „Svojim študentom hovorím, že aby boli dobrí, musia hrať pred publikom. My sme hrali stále, už sme potom vedeli potlačiť trému a mali sme aj veľa príležitostí. Kedysi bolo kvarteto raritou, všade nás chceli, aj na Západe. Mali sme príležitosť aj odísť hrať do USA, ale už sme všetci mali rodiny, malé deti. Musíte zladiť svoju profesiu aj so súkromím, ak chcete mať zázemie,“ myslí si hudobník, ktorý roky pôsobil aj ako manažér kvarteta.
„Kedysi to boli hlavne telefonáty, faxy, e-maily, teraz stačí na manažovanie mobil. S Moyzesovým kvartetom som nahral štyridsať albumov, sólisticky pätnásť CD. Na cédečkách sa však nedá zarobiť, je to skôr prezentácia, dnes už ani nepočítam s nejakými príjmami. Trh je presýtený,“ hovorí violončelista, ktorý dnes pôsobí ako koncertný majster skupiny violončiel v Slovenskej filharmónii. „Slovenská filharmónia je veľké teleso, hrať v nej je na Slovensku umelecká prestíž, je to náš prvý orchester.
Kúpili sa vynikajúce hudobné nástroje, ktoré nám zapožičali, pozitívne sa to prejavilo na zvuku orchestra. Ja sám hrám na francúzskom violončele z roku 1859. Samozrejme, keď ste vo veľkom orchestri aj spektrum nálad a pováh je tam veľké, často sú skúšky dosť emotívne,“ približuje svoje pôsobenie. Profesor Slávik priznáva, že rád učí: „Na škole som od roku 1993 a badám, že violončelo sa postupne feminizuje, hlási sa viac dievčat. Ak sa chcete živiť hudbou, musíte ju mať rád, hrať s radosťou a celý život sa zdokonaľovať. A na príležitosti nielen čakať, ale si ich aj vytvárať.“
Na Slovensku sa špičkový muzikant vychovať nedá
„Pre všedného hudobníka je život na Slovensku v niečom jednoduchší ako vo vyspelých krajinách. Ak v zahraničí chcú obsadiť miesto v nejakom dobrom orchestri, príde na konkurz niekoľko stoviek muzikantov, mnohí hrajú dobre a niekoľkí z nich výborne.
Čo sa týka sólistov, to, že hráte dokonale, hoci si dokonalosť každý interpret predstavuje trochu inak, je samozrejmosťou. Kým u nás, v bežných orchestroch, muzikant musí brať aj iné ponuky, to napríklad vo Viedenskej filharmónii vôbec nie je možné. Zaplatia vás odlišne, ale aj žiadajú výkony. Tlak je taký veľký, že niektorí muzikanti to ani nevydržia a z fyzických a psychických dôvodov skončia kariéru,“ hovorí huslistaDalibor Karvay.
Huslista Dalibor Karvay. (zdroj: Foto - Peter Brichta)Svoje prvé husle dostal ako trojročný, v šiestich rokoch hral na súkromnom koncerte pre pápeža Jána Pavla II., o rok neskôr odohral svoj prvý koncert so Slovenskou filharmóniou. Vyhral množstvo súťaží, koncertuje po celom svete: „Viem si predstaviť hrať v orchestri, ale nie každý deň. Odmalička som chcel byť sólistom.“
Huslista vysvetľuje, ako organizačne funguje: „Mám svojho agenta, vo svete je to tak, že ak vyhráte súťaž, zoberie si vás pod svoje krídla nejaká agentúra a napríklad rok sa o vás stará, sprostredkúva vám koncerty, vystúpenia. Ďalšie pozvania na spoluprácu prichádzajú po dobre odohranom koncerte. Teraz som hral v tureckej Antalyi a dirigent ma pozval do Ankary. Ale napríklad v Nemecku mám inú pozíciu ako na Slovensku, vzhľadom na to, že tam nie som taký známy, presadiť sa na tamojšom hudobnom trhu je pre mňa náročnejšie.
Skvelých huslistov je vo svete veľmi veľa. Aj preto som sa presťahoval do Viedne, aby som mohol nadviazať viac kontaktov v hudobnom svete, to je pre hudobníka veľmi dôležité. Mám rád Slovensko, cítim sa ako Slovák, ale medzinárodná kariéra sa nedá urobiť z Bratislavy.“
Dá sa na Slovensku vychovať špičkový muzikant? „Nedá,“ myslí si Dalibor. „Môže vyrásť ojedinelý zjav, ale nie niekoľko hudobníkov svetovej úrovne vzhľadom na podmienky, ktoré na Slovensku sú. To by už aj na základných umeleckých školách a konzervatóriach, nehovoriac o vysokých školách, mali učiť špičkoví profesori, hudobníci, ktorí stáli na veľkých svetových pódiách, aby mohli odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti študentom.
Môžete sa vzdelávať do určitého stupňa, ale ak to myslíte s hudbou naozaj vážne, treba si nájsť výbornú školu v zahraničí a najmä vynikajúceho profesora. Ja som mal Borisa Kuschnira na viedenskej Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien, kde som teraz začal učiť. Už roky hrám, takže môžem študentov veľa naučiť.
Minulý rok sa k nám hlásilo asi osemdesiat študentov, vybrali sme pätnásť. Na prijímačky príde veľa študentov z Ázie, ktorí hrajú naozaj dobre, a na rozdiel od Bratislavy je tu aj špička z celého sveta.“ Na otázku, či je vo svete záujem o slovenskú klasickú hudbu, Dalibor Karvay úprimne odpovedá: „Nie je. Musím hrať svetovú klasiku, ako prídavok zahrám niečo od slovenských skladateľov. Inak to nejde.“
