Po piatich rokoch sa aj do slovenských kín vrátilo Lego, aby pokračovalo v rozprávaní svojho príbehu a nech to znie akokoľvek čudesne, skutočne sa mu to darí.
The Lego Movie aThe Lego Movie 2: The Second Part 2, respektíve Lego príbeh a Lego príbeh 2 sú totiž okrem iného snímky veľmi presne zachytávajúce až civilizačnú zmenu, ktorá sa ešte stále odohráva, a ktorej dôsledky zatiaľ nedokážeme v celostnosti posúdiť.
Značka, ktorá sa rozširuje
Lego nie je len stavebnica, ale zároveň spoločná generačná skúsenosť podstatnej časti západnej populácie minimálne od druhej polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorej sa podarilo stať mimoriadne silnou popkultúrnou frančízou.
Na prvom mieste zostávajú stavebnice, ktorým sa aj vďaka licenciám podarilo stať autonómnou popkultúrnou formou a predmetom zberateľského záujmu. Star Wars, Marvel, DC, Disney, Indiana Jones, Piráti z Karibiku, Pán prsteňov, Harry Potter a ďalší. Od druhej polovice deväťdesiatych rokov sa Lego stalo otvoreným herným fikčným svetom, popkultúrnym metauniverzom, v ktorom sa môžu stretnúť Batman s Darthom Vaderom a nikomu sa to nezdá čudné. Svetom, kde si v autonómnej, nie nevyhnutne detskej hre môžu pri večernom kockovanom ohni svoje múdra charizmatických starcov vymieňať Gandalf a Yoda a je to až mystická skúsenosť.
Lego však už dávno nie sú len stavebnice, ale aj knihy, videohry, filmy, komiksy, časopisy a kopec všakovakého merchandisingu, určeného nielen deťom, ale i dospelým, pre ktorých sa Lego stalo viac ako hračkou od zápisníkov Moleskine po formy na pečenie. Ak by na toto všetko neexistovali zákazníci, nevzniklo by to, a nie je to čisto vec ekonomická, ale je to vec estetická.
Lego movie (zdroj: Archív SME)Film ako nostalgia
A toto všetko je aj v oboch tých filmoch prítomné ako definujúci leitmotív. Iste, stále sú to aj príbehy pre skutočné deti, kdesi medzi šiestimi a dvanástimi rokmi, v ktorých sa odohráva akýsi zábavný dobrodružný príbeh, avšak to, o čom sú tie filmy naozaj, zostáva týmto deťom skryté, respektíve, nepovažujú to za dôležité. Zato dospelí, veľkí dospelí, tridsať, štyridsať a viac, čo sa na tých filmoch ocitli, či so svojimi deťmi, ktoré by však možno išli radšej na akýkoľvek iný animák, či sami za seba, nehanbiaci sa za to, že sú síce dospelými, ale stále deťmi, tí videli filmy, ktoré mimoriadne presne zachytávajú, čo sa s nimi udialo vo svete, kde už na to, aby človek dospel, nesmie sa stať dospelým.
A keďže deťom neprekáža, keď poznajú dej, naopak, príbehy si naozaj obľúbia, až keď ich spoznajú, nebude azda na škodu, keď troška zaspoilerujeme. Lebo oba Lego príbehy sú vlastne o tom, ako inak sa hrajú deti, keď sú deťmi, väčšími deťmi a dospelými deťmi.
V tom prvom filme sledujeme príbeh chlapca, môže mať tak osem rokov, hrá sa dole v pivnici s legom na podivuhodnú dystopiu. Svet ovláda tyran, lord Biznis, ktorý chce, aby všetko bolo na svojom mieste. Pátra sa po tajomnom artefakte, a všetko je to vlastne konvenčný príbeh detskej dobrodružnej hry až do momentu, v ktorom zistíme, že sa dívame na hru malého chlapca, ktorý sa hrá dole v pivnici s gigantickou lego zbierkou svojho otca.
Otcovou hrou je samo zbieranie, precízne stavia jednotlivé tematické svety, buduje zbierku a prekáža mu, že jeho syn mu to tam dole kazí. Syn nerozumie otcovmu spôsobu hry a pochopí až vtedy, keď otec dovolí, aby sa s jeho zbierkou hral nielen on, ale aj jeho mladšia sestra. Do lega pre veľkých vstupuje duplo, lego pre najmenších, a začína sa apokalypsa, synátor sa ocitá v pozícii toho väčšieho dieťaťa, chlapca, čo by sa mal hrať so svojou malinkatou sestričkou, lebo v otcových očiach je rovnakým dieťaťom ako ona.
Tu sa prvý film končí a je nádherný, nie že je o legu, ale že je o tom, ako inak sa s legom hrajú deti rôzneho veku. Tu už to však nie je iba o legu, platí to aj o angličákoch, vláčikoch, bábikách, o všetkých hračkách, ktoré si v detstve zamilujeme natoľko, že ich neopúšťame ani v dospelosti, len sa s nimi inak hráme. Príbeh je vypovedaný, nemá zmysel pokračovať.
Druhý príbeh
Pokračovaní môže byť, koľko len chceme. Ten istý svet, ten istý domov, len o päť rokov neskôr. Z chlapčaťa je mladík na prahu puberty, ešte stále dieťa, ale už iné ako pred piatimi rokmi, baví ho Mad Max, Matrix, drsnejšie, dospelejšie príbehy. Hrať sa s legom ho stále baví, ale už je to iné. Otcovu zbierku vzal čert, vlastne nie, otec nechal svoju zbierku na hranie deťom a sám začal hrať golf.
To dievčatko je tiež o päť rokov staršie, tiež sa hrá inak a človek nemusí byť odborníkom na detskú psychológiu, aby pochopil, že ten súrodenecký vzťah staršieho chlapca a mladšieho dievčatka má svoje úskalia. Do hry vstupuje Mama, či konkrétnejšie Armamagedon a kým prvý Lego príbeh pôsobil pravdivo aj prekvapivo, tento druhý už pôsobí len pravdivo, čo neznamená, že je slabší. Naopak, je rovnako výborný ako ten prvý, len moment prekvapenia odpadol.
Čo zostalo, je radosť z hry, komplexná, uchvacujúca, strhujúca, ako námet a obsah filmu, ktorý síce je pre deti, ale nenecháva sa spútavať vekovými obmedzeniami. Z tohto uhla pohľadu sú oba Lego príbehy až modelovými príkladmi významovo polyfunkčných popkultúrnych naratívov, ktorých ikonickými príkladmi sú animované filmy štúdia Pixar, ale dnes sa bez toho nezaobíde prakticky žiadny animák. A s trochou zjednodušenia pokojne môžeme tvrdiť, že sa to začalo práve prvým Príbehom hračiek v roku 1995, teda filmom, ktorým Pixar nielen definoval sám seba, ale tiež je o radosti z hry a tiež v ňom vystupujú personifikované hračky.
Nielen detský divák
V kinematografii sa stáva iniciátorom príbehov radosť z hry, nie ako nejaká abstraktná kvalita, teda nie len na úrovni námetu, ale ako konkrétny prvok, ktorý sa film pokúša adaptovať. Lebo sfilmovaných hier a hračiek je podstatne viac, hoci v drvivej väčšine platí, že ide o príbehy, hrané a animované filmy a seriály určené predovšetkým deťom. Dnes už ani nemusí byť celkom jasné, čo bolo prv.
Či hračky v hračkárstvach, alebo rozprávky a filmy o nich. Pri barbie je to ešte jasné, aj pri transformeroch a angličákoch Hott Wheels, ale pri My Little Ponny, Bratz či Monster High je vysoko pravdepodobné, že tieto hračky a filmy a seriály o nich už vyvíjali v rámci jedného „balíka“.
Pri väčšine týchto hračiek navyše platí, že podobne ako v prípade Lega aj z nich už sa stali značky s pomerne silnou enklávou dospelých fanúšikov, zberateľov, ktorí neváhajú za niektorými modelmi precestovať kus sveta, a ktorí dokážu predmety svojej vášne sofistikovať tak veľmi, že hračky už nepripomínajú ani zďaleka.
Na dôvažok, predmetmi filmových adaptácií nebývajú iba populárne hračky, ale svojich filmov sa môže dočkať aj čosi také nepravdepodobné, akú sú stolové spoločenské hry. Emblematickými príkladmi sú filmyStopa (Clue,1985, r. Jonathan Lynn) a Bojová loď (Battleship , 2012, r. Peter Berg). Ten prvý je adaptáciou klasickej aj u nás populárnej britskej stolovej spoločenskej hry Cluedo a ide o salónnu detektívku poetikou pripomínajúcu tvorbu Agathy Christie.
Ten druhý je, čuduj sa svet, adaptáciou lodičiek. Áno, tých lodičiek, čo sa hrávajú na štvorčekovom papieri azda všade vo svete – B4 – zásah, a film, ktorý je ich adaptáciou, je zaujímavý práve vďaka tomu, ako je pri rozprávaní príbehu využitý tento herný princíp. AkoStopa, tak Bojová loď sú filmy, ktoré fungujú autonómne, nezávisle od toho, či ich potenciálny divák pozná a hráva stolové spoločenské hry, ktoré sú ich predlohami, zároveň však platí aj to, že aby sme si ich dokázali vychutnať v ich bizarnej celistvosti, znalosť predlôh je nutná. Bez nej totiž ide iba o mysterióznu krimikomédiu (Stopa) a priamočiare akčné sci-fi jatky (Bojová loď).
Neznamená to, samozrejme, že radosť z hry ako definujúci popkultúrny poetický princíp v týchto filmoch už nefunguje, len z nich nie je explicitne jasné, že sú určené predovšetkým detským divákom bez ohľadu na konkrétny vek.
Svet, v ktorom dospelosť automaticky neznamená odvrhnutie detstva, je čosi, čo sme tu skutočne ešte nemali.
