Napokon – prečo nie? – poviete si možno. Veď dej slávneho románu klasičky anglickej literatúry, ktorej vplyv a čitateľská obľuba sú porovnateľné azda iba so Shakespearom, sa odvíja z veľkej časti práve v salónnych kulisách. Jeho ústredné hrdinky, sestry Elinor a Marianna, príslušníčky vidieckej šľachty prelomu 18. a 19. storočia, jednostaj navštevujú domáce bály, spoločenské večere, či aspoň pijú čaj a konverzujú s návštevami pri kozube vlastného domu – čo nie je nejaký spisovateľkin snobizmus, ale pravdivý opis životnej náplne Austenovej vrstovníčok.
Predovšetkým sa vydať
Žena z vyššej triedy v tých časoch nemala pred sebou dôležitejšiu úlohu ako zoznámiť sa s vhodným ženíchom; takým, ktorý by jej a budúcim deťom poskytol pohodlný a blahobytný domov. Ten svoj totiž musela po svadbe opustiť – aby sa nekúskoval rodinný majetok, pripadol podľa dobových právnych zvyklostí vždy najstaršiemu mužskému potomkovi majiteľa (ak nebol poruke syn, adoptoval sa hoci synovec či iný príbuzný).
Iba na ľubovôli tohto dediča potom záležalo, aký život si nevydaté či ovdovené, prosto od neho závislé ženské príbuzné budú môcť dovoliť. A ak to náhodou nebol pravý britský gentleman, ale prízemný žgrloš a slaboch pod papučou bezohľadnej fúrie, mohlo to so životmi úbohých dám aj poriadne zamávať... Ako v prípade matky a sestier Dashwoodových, hrdiniek Austenovej prózy.
z predstavenia Inscenácie Rozum a cit (zdroj: Foto - Marek Malúšek)Hosťujúci český inscenačný tím v zložení Mikoláš Tyc (režisér) a Jan a Jitka Šotkovskí (autori dramatizácie) sa sústredil na tú stránku románu, ktorá predstavuje Jane Austenovú ako britkú a ironickú pozorovateľku spoločenských neduhov oných čias (ktoré často nevymizli ani v časoch terajších). Na mušku si zobrali najmä protivný zvyk merať úspech či hodnotu človeka výškou jeho majetku a dali si záležať, aby postavy na scéne stále spomínali rôzne finančné sumy (koľko vynáša ten-ktorý majetok, koľko kto zdedí či prinesie venom...).
No z toho, akým tónom a v akej situácii daná postava o peniazoch hovorí, sa dozvedáme aj ďalšie podstatné veci o jej povahe a postavení v príbehu. Napríklad sa nám odhaľuje chrapúnstvo a nevychovanosť manželky nového pána dashwoodovského majetku, ktorá sa už na pohrebe zaoberá úvahami, ako obísť poslednú vôľu nebožtíka a jeho manželku s dcérami vyhnať bez prostriedkov. Scéna pohrebu aj s farárovou kázňou sa, mimochodom, v románe nenachádza, aj keď vychádza z logiky deja. Šotkovskí takto postupovali na viacerých miestach; inokedy zasa rozpisovali do etúd výjavy v knihe síce obsiahnuté, no okrajové.
Irónia a fraška
Všetko v dramatizácii smeruje k maximálnemu využitiu komického potenciálu Austenovej románu. Jej suchá irónia sa však na Novej scéne pretavuje do búrlivo veselých až fraškovitých výstupov. Produkujú ich najmä postavy vzdialených príbuzných dám Dashwoodových, manželia Palmerovci a ich mama/svokra pani Jenkinsová.
Zatiaľ čo Peter Kočiš ako konštantne otrávený, večne za novinami skrytý Palmer nepremešká žiadnu príležitosť rozvrátiť uhladené čajové táranie brutálne nevhodnou poznámkou, Jana Lieskovská ako pani Palmerová so smiešne vysoko položeným, vo výraze afektovaným hlasom rozkošne odmršťuje štrikovanie s prudkosťou strely z pištole vždy, keď ju niečo mimoriadne nadchne alebo milo prekvapí. Pozadu neostáva ani Jenkinsová/Lucia Vráblicová ako alkoholička a klebetnica, jednostaj pripravená strápniť prítomných nejakou netaktnosťou.
Ešteže sa pravidelne, ako v správnej anglickej spoločnosti, nájde niekto, kto napochytro zahlási „vyzerá to na dážď“ a zakormidluje hovor späť do bezpečných vôd povrchných fráz... Malým, no podareným výstupom sa blysla aj legenda slovenského herectva Ida Rapaičová. V úlohe pani Ferrarsovej, ktorú Alexandra Grusková obliekla do ostrozelenej saténovej toalety zdobenej čipkou a doplnenej rozkošným klobúčikom s perlami a koketnou kožušinkou, bravúrne ovláda svoju palicu ako nástroj dirigovania a ponižovania okolia, nie nepodobná istému politikovi z domoviny režiséra.
z predstavenia Inscenácie Rozum a cit (zdroj: Foto - Marek Malúšek)Nie veľmi hlboko
Ďalším určujúcim rysom prístupu inscenátorov k Austenovej predlohe je snaha neponoriť sa priveľmi hlboko do prežívania postáv, nenechať divákov „zabudnúť sa“ v príbehu. Herci často hovoria Austenovej epický text, štylizovaný ako scénické poznámky: rozprávajú, čo postavy cítia, aká je ich minulosť; niekedy si danú pasáž rozdelí viac hovoriacich, inokedy zasa prednáša viac postáv odrazu a sprevádza slová rytmickým tlieskaním a jednotnými pohybmi.
Milým scudzovacím žartom je moment, keď Elinor vysvetľuje Mariane, že nemajú peniaze na to, aby sa vrátili z Londýna domov, a musia počkať, až sa nájde vhodná príležitosť. „Život,“ vraví, „nie je divadlo, kde vo chvíli, keď postava po niečom zúfalo zatúži, prichádza okamžite na patričný šlágvort iná postava, aby rýchlo a jednoducho jej problém vyriešila, takže...“, vtom na scénu vpadne Palmer, aby dámam oznámil, že o dva dni odchádza z Londýna smerom k ich domovu a má v koči dve voľné miesta.
Je tu však aj iná stránka Austenovej románu, ktorú koncepcia novoscénickej inscenácie odsunula do úzadia. Rozum a cit, ale i ostatné spisovateľkine diela, sú niekedy označované za „ženskú literatúru“. Akokoľvek je tento prívlastok nespravodlivý a nepresný, je v ňom skryté aj zrnko pravdy – v ich centre totiž stojí silný ľúbostný príbeh či príbehy, čo je prvok, ktorý vyhľadávajú skôr ženské čitateľky. Inscenátori ho nemohli celkom vynechať, no nemohli ho ani tak celkom podať tým roztopašným štýlom, ktorý zvolili pre zobrazenie jeho spoločenského okolia. A tak sa rozhodli do veselého scénického žartovania „vpustiť“ sem-tam aj trochu nescudzeného citového lyrizmu a romantiky.
Svedčia o tom niektoré dobové prvky kostýmov, kvetinové motívy prítomné na scéne aj scénická hudba miestami trocha „beethovenovského“ či „chopinovského“ strihu. Keď však majú do lyrického módu prejsť hlavné postavy (dva ústredné páry plus zvodca Willoughby), nastávajú ťažkosti. Od hercov v romantických výstupoch sa očakáva, že na minimálnej ploche niekoľkých replík vytrhnú diváka z rozšantenej žartovnej nálady a dajú mu pocítiť citovosť osudovej vášne. Herci Novej scény, výborne disponovaní na komediálnu skratku a načasovanie gagu, sú v polohe, ktorá vyžaduje koncentrované osobnostné vyžarovanie a zvnútornenie, v lepšom prípade značne nesvoji (Marcel Ochránek), v horšom nudne jednostrunní (Karin Olasová, Martin Kaprálik). Dvom mladučkým alternantkám Marianny nemôžem priznať viac ako sympatickú snaživosť.
Pri rozmýšľaní, ako na Novej scéne obišiel Rozum a cit Jane Austenovej, mi napokon napadá, či by nebolo bývalo šťastnejšie, aby si súbor zvolil z jej šiestich románov radšej Emmu. Táto spoločenská komédia o náruživej dohadzovačke, ktorá pre staranie sa do ľúbostných záležitostí druhých takmer príde o svojho osudového muža, by vzhľadom na dispozície súboru bola možno vhodnejšia ako príbeh Rozumu a citu, rozlomený medzi spoločenskou satirou a melodrámou.
Jane Austenová: Rozum a cit. Nová scéna Bratislava, premiéry 16. a 17. 1. 2019. Réžia Mikoláš Tyc, preklad Beáta Mihalkovičová, dramatizácia Jan a Jitka Šotkovskí, dramaturgia Svetozár Sprušanský, hudba Jiří Hájek, pohybová spolupráca Silvia Beláková, kostýmy Alexandra Grusková, scéna Petr Vítek. Hrajú Karin Olasová (Elinor), Lenka Fecková/Romana Dang Van (Marianne), Zuzana Tlučková/Dagmar Sanitrová (Pani Dashwoodová), Martin Kaprálik (Edward Ferrars), Marcel Ochránek (Plukovník Brandon), Vladislav Plevčík/Dávid Hartl (John Willoughby), Ida Rapaičová (Pani Ferrarsová) a ďalší.
Autor: Martina Ulmanová
