Výstava Fetiše súčasnosti v Nitrianskej galérii je druhým kurátorským počinom Ľudmily Kasaj Poláčkovej. Po prvej samostatnej kurátorskej výstave Príbehy (o) smrti prišla s ideou fetišov a všetkého, čo s nimi súvisí. Pracovala na nej s ďalším kurátorom Nitrianskej galérie Omarom Mirzom.
Fetiše sa na výstave predstavujú z rôznych uhlov, dovysvetľováva ich aj hutný, dvojjazyčný katalóg, s úvodom sexuologičky Dany Šedivej a obsahuje okrem iného aj malý slovník masturbácie. Výstava je o sexe a zároveň o sexe nie je. Je o fetišizácii ľudských potrieb, materiálnych aj duchovných, je o láske, o fetišoch tela, módy, vôní, technológií, zberateľstva a usiluje sa vtiahnuť návštevníka hlbšie, pod povrch vášní a aj toho, čo spoločnosť navonok zatracuje a v skutočnosti tým (tajne) žije.
Výstava Príbehy (o) smrti bola silná a na domáce pomery neobvyklá vec. Získali ste za ňu aj viaceré ocenenia.
Ľudmila Kasaj Poláčková: Príbehy (o) smrti boli výstavou, ktorá nekontroverzne, nesurovo, vizuálne reflektovala na fenomén smrti a podoby smrti. Ako nezvyklú ju nevnímam, nezvyklé v našom prostredí je asi to, že som otvorene povedala: „Áno, som vdova, zažila som smrť nečakanú, hroznú, ktorá mi zobrala môjho muža, bolí ma to, milovala som ho.“
Vo výstave som dala návštevníkovi cez vybrané exponáty pocítiť, že aj keď smrť nás, čo sme ostali, bolí, a na chvíľu nás zastavila v našich životoch, zostáva v nás nádej a túžba nehy, ktorú máme chuť projektovať do druhých. Príbehy (o) smrti boli asi oceňované najmä pre človečinu, ktorou výstava voňala. Ako kurátorka som si nerobila žiadne ilúzie o tom, ako ju môže verejnosť prijať. Robila som ju úprimne zo srdca, bola to pocta a súčasne rozlúčka s mojou láskou k už nebohému mužovi.
Prvotná idea, že na výstave stvárnite mužský a ženský pohľad na fetiše sa postupne pretransformovala a vy ste prišli s návrhom organického zlúčenia a rozdelenia do jednotlivých tém. Ktoré témy na výstave ste spracovali a ako ich vnímate?
Omar Mirza: O každej téme sme spoločne uvažovali a diskutovali, každý z nás priniesol návrhy umelcov a diel a prispel nápadmi, akým spôsobom jednotlivé témy prezentovať. Prácu dvoch či viacerých kurátorov na jednej výstave vnímam ako tímovú – malo by ísť o dialóg, nie o samostatnú prácu, ktorej výsledky sa potom spoja. Vo finále by bolo cítiť, že je to umelé. Samozrejme, k niektorým témam v súvislosti s našou výstavou mala bližšie Ľudmila, k iným zase ja.
Spracoval som tému historických fetišov ako magických a kultových objektov v porovnaní so súčasnými predmetmi, ktorým v prenesenom význame pripisujeme tiež akúsi magickú moc – napríklad rôzne technológie. Ďalej som sa zaoberal fetišizáciou ľudských potrieb, čiže situáciou, v ktorej sa naše potreby a túžby (buď ozajstné, alebo len vsugerované) stávajú trhovými komoditami.
Tieto témy vnímam ako príklad, že človek sa vyvíja pomalšie než technika: podobne ako „primitívne“ národy spred stáročí máme aj dnes potrebu uctievať predmety – ľudská spoločnosť (resp. jej väčšina) je silne materialisticky založená. Zmaterializovať (speňažiť) však dokážeme aj naše duchovné potreby, či utopické túžby byť večne zdraví, mladí a krásni.
Na výstave Fetiše súčasnosti sa predstavuje dvadsaťšesť umelcov z Česka a zo Slovenska. Ako ste skladali mix, aby vytvoril dostatočne široký záber témy fetišu a aby zároveň vyznieval konzistentne a nezachádzal priďaleko?
Kasaj Poláčková : Tu by asi bolo adekvátne povedať niečo v zmysle, že sme si vytýčili nejaký brutálne vysoký cieľ – ale nie, nevytýčili, aspoň ja nie. K umeniu a k umeleckým dielam pristupujem veľmi subjektívne a intuitívne. Cez umenie sa vymaňujem zo života a zároveň cez umenie sa dokážem do toho života vnoriť.
Umenie je tým najobjektívnejším odrazom a obrazom o nás. Automaticky prirodzene som stopovala, pátrala po dielach súvisiacich s témou fetišov, ako lovecký pes. Milujem proces, keď môžem pátrať, hľadať, ňuchať, inšpirovať sa, kochať sa, vznášať sa, bolieť sa.
V česko-slovenskom kontexte sme zostali najmä pre financie a časové obmedzenia výskumu. Uvedomovali sme si, že ako kurátori, produkční, grantoví manažéri výstavy máme veľmi oklieštený rozpočet na výstavu s takým širokým záberom. Myslím, že konečné vyznenie Fetišov súčasnosti je dôstojné, miestami ironicky vtipne hravé, miestami pre niekoho za hranou, miestami cheap and chic. Je to výstava, ktorá je návodom, ako čítať tie najvypuklejšie fetiše súčasnosti, zároveň je kľúčom k vlastným intímnym komnatám úchyliek, radostí či zbožností.
Čo všetko je vlastne ešte fetiš?
Kasaj Poláčková : Fetiš dnes môže byť všetko, k čomu vzhliadame, čo nás (ne)pohlavne uspokojuje, uboľuje, uvoľňuje, naplňuje, rozširuje a zároveň vymedzuje naše bytie.
V úvodníku katalógu narážate na tému zberateľstva ako na kompenzáciu niečoho iného. Má výstava v druhom pláne reflektovať aj obdobie, ktoré vytvára a núti ľudí do neustáleho zhromažďovania materiálna, ktoré následne odpútava myseľ od toho podstatného a od skutočného prežívania prítomnosti?
Mirza: Súčasné umenie reflektuje súčasnosť a spoločnosť. V tom je jeho sila – môže ukázať veci z úplne iného uhla pohľadu, na aký sme zvyknutí. Na výstave sme nechceli moralizovať alebo dávať jednoznačné odpovede. Skôr si kladieme otázky – v mnohých prípadoch s nemalou dávkou (seba)irónie. Je tu prítomná aj línia konzumu a z nej vyplývajúcich otázok, ako nás ovplyvňujú veci, ktoré nakupujeme, ktoré zbierame a hromadíme, ktorými sa obklopujeme, ktoré uctievame ako novodobé fetiše.
Ako sa s tým všetkým vyrovnať, je však už na každom z nás. Napríklad Vianoce – sú to naozaj sviatky pokoja, mieru a lásky? Nenahrádzame si tieto ťažko dosiahnuteľné ideály nakupovaním, hromadením a prežieraním sa? Súčasné umenie hovorí len iným jazykom o veciach, ktoré sú tu, no možno si ich nechceme pripustiť.
Na domáce pomery môže výstava pôsobiť odvážne. Sama som bola svedkom istých rozpakov študentov estetiky, ktorí sa zúčastnili na komentovanej prehliadke. Jednotný názor však nemali, výstava ich polarizovala, a to, čo niektorí z nich vyzdvihli, iní zavrhli, niekto dokonca až akoby odsúdil. Tvrdíte, že zámerom nie je šokovať a že ste ani nešli za hranu. Kde boli teda limity, keď ste výstavu koncipovali? A nie je práve jednou z úloh umenia človeka vtiahnuť až natoľko, že šokovaný predsa len (aspoň trochu) bude?
Kasaj Poláčková: Mám vždy jeden limit, ktorý sa snažím naplniť, nebyť prvoplánová. Mám rada veci, ktoré sa halia rúškom tajomstva, aby som ich mohla odkrývať, odhaľovať a zároveň čo najzrozumiteľnejšie interpretovať verejnosti. Som kurátorka – predžúvačka, vnímam sa ako kreatívny prostredník, sprostredkovateľ medzi svetom umelca a jeho umenia.
Aj keď na tejto výstave som zámerne nešla do žiadnej interpretácie diel, len som sa pokúsila (p)opísať pocity, ktoré nás vedú k jednotlivým fetišom. Myslím, že umenie nemôže šokovať, šokovať vieme iba my ľudia. Umenie je objektívne, rôzne subjektívne rozmery mu dávame my, ľudia – ženy a muži.
Je téma fetišu spôsob, ako priblížiť súčasné umenie aj ľuďom, ktorí sa nepohybujú v priestore výtvarného umenia? Dokážu sa v téme nájsť?
Mirza: Vo svojej práci sa snažím približovať súčasné umenie cez témy, ktoré sa dotýkajú každého z nás, s ktorými sa stretávame dennodenne. Teší ma, ak návštevníci zistia, že umenie nie je odtrhnuté od reality. Aj téma fetišov môže byť dobrým spôsobom, ako ľuďom ukázať prácu a uvažovanie súčasných umelcov. Azda každý/každá z nás má nejaký fetiš, viac či menej rozvinutý, v jeho/jej živote prítomný. Sú to veci, ktoré môžu veľmi intenzívne ovplyvňovať náš život.
Niekedy si naopak ani nemusíme uvedomovať, aké sú tieto „drobné psychologické úchylky“ pre nás dôležité, prípadne ich potláčame, hanbíme sa za ne. Táto ambivalentnosť ma na tom baví – fetiše môžu byť vnímané ako kontroverzná téma, môžu nás vyviesť z miery, môžeme sa nad nimi zamyslieť, môžu nás pobaviť, ale aj popudiť. Najhoršie je, ak sú ľudia ľahostajní. A je jedno, či k umeniu, sebe samým, svojim pocitom a myšlienkam, alebo k svojmu okoliu a dianiu v spoločnosti.
V rámci výstavy spracúvate osem tém. Na šiestich z nich ste pracovali vy. Ktorý fetiš je vám najbližší?
Kasaj Poláčková: Môj najbližší a najväčší fetiš je láska, v láske sme všetci fetišistami, paradoxne na výstave sme tému lásky nežnej, jemnej, voňavej, naplnenej i utrpenie pôsobiacej obchádzali. Rozložila sa nám v priestore galérie a to doslovne, v podobe fetišu vône, fetišu tela, erotiky, sexu, voyeurizmu či zberateľstva. Fetiš lásky človeka najviac naplňuje i zotročuje.
Na výstavu ste priniesli diela Mareka Schovanka a Jakuba Gentlera. Čím sú zaujímavé?
Mirza: Každý z nich svojským spôsobom tematizuje kapitalistický tovarový fetišizmus, ktorý opísal už v 19. storočí Karol Marx. Tri diela z brúsenej žuly od Jakuba Geltnera zo série „Černý, lesklý, tvrdý“ pripomínajú prehistorické magické predmety, sú to však tvarovo minimalistické reprodukcie mobilných telefónov a tabletov. Autor tu prepája uctievanie okultných sošiek v praveku so súčasným uctievaním výdobytkov technologického pokroku.
Smartfóny totiž neslúžia len na komunikáciu, pre mnohých ľudí sa stávajú talizmanmi či objektmi túžby s priam nadprirodzenými schopnosťami, bez ktorých sa nepohnú ani na krok. Vyvolávajú v nás potrebu vlastniť čoraz novšie, lepšie, drahšie – no v skutočnosti o to nepotrebnejšie – hračičky.
Inštalácia podprseniek (zdroj: Foto - Autorka)
Inštalácia Mareka Schovánka s názvom „Pharmatopia (Trust Your Dealer)“ je metaforou na narastajúcu fetišizáciu ľudských potrieb a hľadanie ich čoraz jednoduchšieho a rýchlejšieho uspokojenia. Desiatky ručne vyrobených, pestrofarebných a lesklých nadrozmerných piluliek, ktoré autor rozmiestnil po stenách celej miestnosti, vyzerajú lákavo – túžime po nich ako deti po lentilkách. Namiesto loga či názvu lieku majú na sebe vyrytú konkrétnu potrebu či vlastnosť, ktorú by mnohí z nás chceli mať.
Musí ísť iba o predmety?
Mirza: Fetiše súčasnosti nemusia byť iba objekty, nemusia mať podobu materiálnych statkov. Profitovať sa dá aj na predaji ilúzie uspokojenia túžby po kráse, zdraví, mladosti, výkonnosti, vyrovnanosti, úspechu. Instantné riešenia, ktoré stačí zapiť pohárom vody, sú jednoduché a lákavé. Túžby a potreby, ktoré v skutočnosti až tak nepotrebujeme, sa stávajú našimi fetišmi.
V prvej sále Jan Švankmajer predstavuje magické fetiše – premenu energií, zásuvky naplnené zbytočnosťami, v tomto prípade spáleným mäsom a krvou – z dekonštrukcie vzniká konštrukcia (práve toto dielo niektorých návštevníkov polarizovalo), sú tu aj fetiše dneška, telefóny, tablety, ktoré leštíme, hladkáme... V ďalších miestnostiach sa fetišom zaoberajú Michal Babinčák, Eva Jaroňová, Anna Marešová a svoje miesto na výstave má aj Peter Krištúfek. O Petrovi Krištúfkovi je známe, že bol zberateľom rôznych, aj obskúrnych predmetov a zbieral napríklad nanukové paličky. Na výstave sa však prezentuje časť z inej jeho zbierky. Čo to je a prečo práve toto?
Kasaj Poláčková: Zastúpenie Petra Krištúfka na výstave zbierkou židovských jadov (ukazovadlo používané pri čítaní tóry, pozn. red.) a aj v katalógu poviedkou Na dosah vzniklo trošku obskúrne. Keď sme v rámci chrlenia nápadov v kancelárii s Omarom dumali, kto je aký zberateľ, kto je fetišista, padlo jeho meno a povedali sme si, žeby bolo fajn ho prizvať na spoluprácu... Neprizvali sme ho, o niekoľko dní zomrel.
Židovské jady (zdroj: Foto - autorka)Po pár mesiacoch od jeho smrti ma skontaktovala jeho manželka Katka, vedela o mojom príbehu mladej vdovy, mali sme niekoľko veľmi pekných insomnických komunikácií - viete, vdovy toho veľa nenaspia. Keď som jej povedala, akú výstavu pripravujeme, sama navrhla, že ak chceme, tak niečo zo zbierok Petra Krištúfka môžeme zaradiť do výstavy. Bol to náročný výber aj pre mňa. Sedieť v byte, kde ešte cítite vôňu človeka, ktorý už nie je, jeho knihy, ktoré uložil presne tak, ako to chcel on... Zrazu som zbadala v byte starožitný stolík so zbierkou jadov.
Nechcela som robiť ešte viac bolesti, v lustrácii osobného a súkromného Petra Krištúfka v byte s jeho manželkou, spiacou dcérkou a mačkou. Vybrala som túto subtílnu, no krásnu zbierku. Niekedy netreba zbytočne jatriť, ukazovať, odhaľovať.
Pri vchode do výstavných priestorov je inštalácia podprseniek. Sú to veci, ktoré sa k vám dostali vďaka vyhlásenej zbierke a patrili skutočným ženám. Čo táto inštalácia vyjadruje a ako ste vyberali kúsky na jej zostavenie?
Kasaj Poláčková: Som veľmi impulzívny človek, ktorý toho veľa nenaspí a často v neskorých hodinách, v čase niekde medzi hlbokou nocou či skorým ránom dostávam šialené nápady. Jeden z nich je napríklad kurátorská podprsenková intervencia. Vyhlásila som verejne na sociálnej sieti, že zbieram podprsenky od reálnych žien na výstavu. Sama som bola zvedavá, koľko odvážnych žien mám vo friend listoch. Dosť! Mohli sme si otvoriť „podprsenkový second hand“ v galérii. Ženy dobrovoľne darovali, zverejnili kus súkromného odevu, akým je podprsenka.
Zámerne som neuviedla zoznam, od koho sú. Dary prišli od feministických spisovateliek, riaditeliek inštitúcií, kurátoriek, umelkýň i žien v domácnosti. Na stene sú tak rôzne košíčky, veľkosti, farby, tvary, rôzne podprsenky, rôzne ženy, ostala som prekvapená... Moja podprsenka je najväčšia a to som si myslela, že moje poprsie nie je až také objemné... A som veľmi rada, že veľkosť ženy sa neodvíja od veľkosti jej poprsia. Podprsenky sa stali nepriamym, nie zámerným pendantom k inštalácii Syn lovca mileniek z tango nohavičiek na dverách od Petra Kalmusa.
Väčšinu svojich výstav robíte ako sebareflexiu a riešite osobné témy, ktoré môžu byť mnohým ľuďom cudzie. V úvodníku ste transformovali citát z Mestečka Twin Peaks „sovy nie sú tým, čím sa zdajú“ na „ľudia nie sú tými, akými sa javia“. Aká je vaša reflexia z výstavy Fetiše súčasnosti? Dozvedeli ste sa niečo o tom, akí sú skutočne ľudia? A môžu to z výstavy vytušiť aj návštevníci?
Kasaj Poláčková: Myslím si, že Fetiše súčasnosti určite nezodpovedali množstvo otázok, ktoré denne zavaľujú moje bytie. Ak by som chcela reflektovať na metodiku mojej práce vo výstavách, tak som sa asi iba utvrdila v tom, že moje miesto je na tenkom ľade, zatiaľ na ňom dokážem korčuľovať, dokážem vycítiť, kde sa môžem bezpečne šmyknúť a kde naopak musím ostať stáť a odsunúť sa čo najďalej, lebo by som sa prepadla a v ľadovej rieke sa v kŕčoch utopila. Kým mám v sebe cit, som hádam na správnej ceste...
Sú Fetiše súčasnosti pohľadom do zrkadla?
Kasaj Poláčková: Áno, Fetiše súčasnosti sú nastaveným zrkadlom, v ktorom sa môžete na svoj obraz v odraze pozerať, kochať sa, fascinovať, ale môžete sa aj zľaknúť, len sa mihnúť a utekať rýchlo preč. Pretože môžete vidieť ženu bez tváre či tancujúceho trpaslíka. Všetky reakcie sú legitímne, lebo aj tak každý z nás žije v tom svojom sne. Niekedy je temný, plný húkajúcich sovičiek - poslov múdrosti a smrti, inokedy je to krvopotný súboj so sebou samým, so svojimi démonmi. Na záver, ľudia nie sú tými, akými sa javia, pretože sú často iba simulakrami svojich snov a túžob, a tie nám dávajú rôzne roviny bytia.
