Napísať recenziu knihy o osobe Jozefa Tisa, tak to som si sadol do vratkej loďky. Navyše nie som graduovaný historik a som len popularizátor histórie na rozhlasových vlnách. Metóda, ktorú som zvolil, mi však pomôže prejsť asi bez úhony medzi Skyllou a Charybdou. Tou Skyllou je more literatúry o období 1939 - 1945 na Slovensku, v ktorom sa ľahko utopíte. No a tou šesťhlavou Charybdou, druhou nástrahou pre pocestných, je obec vzdelaných historikov a ich rozvážni čitatelia, aj spoločnosť amatérskych pisálkov a ich čitateľov, zmanipulovaných a zaslepených zjavenou pravdou.
V knižniciach je dostupných okolo päťdesiatich kníh, kde je hlavnou postavou Jozef Tiso. Najnovším prírastkom je titul Jozef Tiso - kňaz, politik, kolaborant autora Jamesa M. Warda (Slovart 2018). Originál má trochu iný názov (Priest, politician, collaborator: Jozef Tiso and the Making of Fascist Slovakia; Cornell University 2013) a aj inú fotografiu na prebale. Ale to je na inú debatu.
V relatívne krátkom čase je to druhá relevantná biografia J. Tisa od neslovenského historika. V Poľsku vyšla doteraz nepreložená a útla Słowacja księdza prezydenta: Jozef Tiso 1887 - 1947 (vydavateľstvo Znak 2015) od historika a diplomata Andrzeja Krawczyka (okrem iného bol veľvyslancom v Bratislave). Menší rozsah jej neuberá na kvalite a keďže roky čítam s porozumením poľské texty, zhltol som ju za jeden deň. Podobne sa dá prečítať iná skvelá kniha Tragédia politika, kňaza a človeka (Archa 1998) od Ivana Kamenca. Podobnosť s titulom Wardovej knihy a príbuznosť s Krawczykovou nie je náhodná, všetci traja ctia fakty, emočný odstup a nadhľad v duchu Tacitovho Sine ira et studio.
Jozef Tiso na letisku v Sliači 29. októbra 1945 (zdroj: Foto - TASR)Až mikroskopický pohľad
Ešte na univerzite v Prešove ma naučil školiteľ diplomovky, ako sa prvotne zorientovať v odbornej literatúre: najprv prečítaj úvod - aké ciele si autor dal, ako štylizuje a o čom jadro knihy je. A potom hneď záver, teda ako to sám sumarizuje, či zámer naplnil. Zároveň skontroluj rozsah a korektnosť poznámok a odkazov na použitú literatúru, prízvukoval. A dodal, že akákoľvek odborná literatúra bez poznámok a odkazov na zdroje stráca na hodnovernosti. Je ako klobása bez mäsa - teda nie je jasné, čo je originálna myšlienka autora a čo iba odpísané od iných. Až potom sa začítaj do „jadra“ textu, podčiarkol. V prípade Warda sa metóda opätovne osvedčila.
James Ward na jednej strane používa až mikroskopickú metódu skúmania zdanlivo nevýznamných detailov života Jozefa Tisu – aj kňaza, aj politika, občas aj človeka „vyzlečeného“ z kleriky. Súčasne vás však „vytiahne“ na rozhľadňu a ponúkne z nadhľadu kontext. Či už ten domáci, alebo európsky. Poznámky, vysvetlivky (spolu s menným a vecným registrom) sú užitočný pomocný aparát – a Ward ich ponúka 90 strán z celkových 424. Navyše autor profesionálne všade uvádza, na čích pleciach stojí, súčasne nebojácne predkladá svoje originálne tézy. Wardova biografia JozefaTisa by mala byť pre jeho apologétov a hagiografov na jednej strane a aj pre hyperkritických komentátorov (pejoratívne) slovakštátu určite povinným čítaním.
(zdroj: Archív SME)Nemeckí a tí „naši“
Tým z prvej pospolitosti by mala otvoriť oči a prestanú ich (dúfam) prižmurovať nad neodškriepiteľnými neľudskými zlyhaniami. Budú musieť akceptovať fakt, že Tiso bol zodpovedný za takmer kompletnú anihiláciu ľudí, týchuntermenschen nespĺňajúcich „normy“ árijskej čistej rasy. Ideu Herrenrasse forsírovali okrem Hitlera, Himmlera, Rosenbergera, Heydricha, Eichmanna, Goebelsa či Wislicenyho rovnako aj tí „naši“ - Alexander Mach, Otomar Kubala et tutti quanti z radikálneho krídla HSĽS. Paradoxne, s mnohými salónnymi komunistami, tými z druhej časti hanlivého pomenovania židoboľševici, hrávali karty, pod viechami popíjali a stávali sa ich tútormi v „deravej totalite“.
Lenže nebyť Tisovho dlhodobého huckania za „odžidovčenie“ Slovenska, tak aj Mach, Tuka, Vašek, Kirschbaum, Kubala, Sidor a im podobní by nemali taký priestor. Teda pospolitosť okiadzačov pamiatky Jozefa Tisa musí už uznať, že nebol svätec, nemôže byť ani blahoslavený a mali by zmiznúť názvy ulíc či granitové oslavné tabule s jeho menom. Na mramor z Carrary sa novodobí hejslováci našťastie nezmôžu, aj keď mnohí z nich sú boháči. Ich predkovia arizátori sa síce stali „obeťou“ komunistického znárodňovania, ale ich potomkovia zase znova zbohatli ako „reštituenti“ pôvodne arizovaného majetku....
Suita okolo Tisa s nevídanou ľahkosťou presadila ideuHerrenrasse. Slovakštát bol síce vo svojej podstate diablovou rukou zostrojený, jeho politická a gardistická elita však patrila do skupiny vykonávateľov etnickej a konfesionálnej čistky. A za to všetko konečným vykonávateľom Endlösungu zaplatila päťsto ríšskych mariek za každého deportovaného štátneho občana, čiže vtedajších tisíc slovenských korún, čo bol vtedy mesačný plat brusiča skla na Gemeri alebo štvormesačný plat slúžky (bez stravy a bývania) v arizátorskej rodine.
A aj tá druhá strana ostrých kritikov slovakštátu po prečítaní tejto knihy by si mala možno ešte viac uvedomiť, že vtedy nežili len horliví a v podstate podnikateľsky impotentní arizátori, desiatky tisíc agilných rasových čističov v Hlinkovej garde a výdatní pomocníci Einsatzgruppe H . Že sícešoa je navždy spojená aj so Slovenskom, lenže okrem hajlujúcich, rabujúcich, arizujúcich tu boli, síce neviditeľní, ale o to statočnejší známi i stále väčšinou neznámi spravodliví medzi národmi. Sudcovský stav, vyškolený ešte v ČSR či v monarchii, si napríklad zachoval v zásade tiež čistý štít.
Podobne i armáda, okrem tých, čo s nadšením išli na Poľsko či od Tatier po Azovské more... Odmietam, hoci i našu rodinu poznamenali výčinyHerrenrasse, že Slováci si zaslúžia navždy paušálnu nálepku „antisemiti z povolania“. A aj o tomto je Wardova analýza Tisovho Slovenska.
Posledná kapitola ako učebnica
Ak zodpovední za školstvo uvažujú o vydaní kvalitnej príručky k týmto kontroverzným, pohnutým, tragickým etc. dejinám Slovenska, tak azda nič lepšie by nemohli urobiť, keby aspoň pre stredné školy sprístupnili trebárs ako e-book poslednú kapitolu Wardovej knihy spolu s predhovorom autora. Je to spolu štyridsať poučných a objektívnych strán, zrozumiteľné kompendium. A urobiť z toho povinnú lektúru. To urobili Poliaci, veľmi citliví na svoju minulosť, s knihou Brita Normana Daviesa História Poľska - Božie ihrisko (Columbia Universtity Press 1982).Títo často exaltovaní patrioti či až šovinisti to dokázali v roku 1997.
Publikácia Jozef Tiso – kňaz, politik, kolaborant je skvelým vydavateľským počinom už len preto, že sa na svoju minulosť pozrieme očami nezaujatého historika spoza Atlantiku. S rešpektom podčiarkuje základnú premisu Ivana Kamenca, že Jozef Tiso nebol ani diabol, ale ani svätec. Wardova kniha sa číta naozaj napriek neľahkému obsahu veľmi dobre. Aj vďaka tomu, že vydavateľ si vybral Dezidera Kamhala ako adekvátneho prekladateľa takéhoto, svojou podstatou na Slovensku „explozívneho“ textu.
Historici nemajú v obľube špekulácie: čo by bolo, keby. Ale čo naozaj môžeme ľutovať v kauze Tiso, že nezostal len kňazom či prípadne ešte aj politikom formátu 1. ČSR. So svojím špičkovým teologickým vzdelaním tých čias a charizmou skvelého rečníka ho čakala významná kariéra nielen v slovenskom episkopáte. Ako tvrdý odporca komunizmu sa v časoch červenej totality mohol stať ikonou tretieho odboja. Možno by titul Wardovej knihy potom bol Kňaz, politik - bojovník proti totalite. Jozef Tiso tak mohol byť slovenským Josefom Jaroslavom Beranom - stal sa však slovenským Vidkunom Quislingom.
