Po rozhodnutí o zrušení udelenia Nobelovej ceny za literatúru za rok 2018 sa objavila skupina umelcov, intelektuálov a ďalších osobností, ktorá zorganizovala Novú akadémiu a požiadala kníhkupcov, aby nominovali spisovateľov na alternatívnu cenu.
Z výsledného zoznamu vybrali štyroch, dve ženy a dvoch mužov. Vo výbere sa objavil aj Neil Gaiman a jeho fanúšikovia zaplesali. Gaiman patrí k tým spisovateľom, ktorí sú vynikajúcim príkladom stierania hraníc medzi žánrovou a vysokou literatúrou a dokonca dokazuje, že toto delenie asi ani nie je opodstatnené.
Rozmanitosť Gaimanovej tvorby siaha od písania biografií, scenárov cez žurnalistiku, spoluprácu s inými autormi, napríklad s Terrym Pratchettom na knihe Dobré znamenia. Významne obohatil žáner mestskej fantasy dielom Nikdykde, no blízka mu je aj tvorba pre deti.
O jednotlivých knihách by sa dalo písať oveľa dlhšie, no je tu jedno dielo, ktoré stvorilo samostatný fiktívny svet - komiksová séria Sandman. Od zrodenia pána ríše snov uplynú v roku 2019 tri desaťročia a oplatí sa nielen pripomenúť toto výročie, ale aj bližšie sa pozrieť na komplexný literárny vesmír presahujúci hranice komiksu.
Začiatky a súčasnosť
Pôvodne existoval komiks Sandman už aj v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia, avšak Gaiman dostal ponuku na vytvorenie úplne novej postavy len s rovnakým menom. V januári 1989 sa zrodila legenda a už v začiatkoch bolo zrejmé, že pôjde o niečo nezvyčajné. Vplyv Sandmana na neskorší vývoj komiksu bol značný a masívny dosah zanechal aj v ďalších odvetviach kultúry od výtvarného umenia až po film.Vizuálna stránka diela sa stala jedinečnou, postarali sa o to viacerí ilustrátori, ale predovšetkým výtvarník Dave McKean navrhujúci obaly zošitov od samého začiatku. Gaiman s McKeanom neskôr ešte spolupracoval aj na ďalších komiksoch a natočili spolu aj film MirrorMask.
V priebehu času sa v zošitoch postupne objavili postavy s takou mierou obľuby u čitateľov, že bolo rozhodnuté o ich samostatných profiloch a zrodili sa také diela (tzv. spin-off) ako Smrť, Lucifer – obidve vyšli v českých prekladoch a okrem toho ešte The Dreaming, Sandman Mystery Theater a Dead Boy Detectives. Postava Sandmana sa epizódne objavovala v množstve iných komiksov, ale aj próz a určite si ešte nájde miesto v ďalších.
S českými prekladmi zošitov sa čitatelia zoznamovali od roku 2002, najprv v čiernobielej verzii, neskôr sa pridala farebná a v súčasnosti sú už k dispozícii vo farebnej verzii aj pôvodné čiernobiele zošity. Niektoré hračky umiestnené do deja sa však asi nikdy nepodarí uvidieť inak ako v originálnom vydaní, napríklad mená Večných sa začínajú v angličtine všetky na písmeno D.
Pre Slovákov sa vo vzťahu ku Gaimanovi stal dôležitým rok 2013, keď bol natočený film Orfeova pieseň. Režisér Roman Gregorička vytvoril film na motívy príbehu Strach z pádu a rozhodne stojí za to pozrieť si ho, pretože Sandman je presne taký charizmatický, ako ho poznáme z komiksového spracovania.
Vydavateľstvo Vertigo oslávilo 25. výročie vychádzania Sandmana pod svojou značkou (pripadajúce tiež na rok 2019) ohlásením úplne nových sérií zošitov pod súhrnným názvom Sandman Universe. V tomto prípade už ale nebude autorom Neil Gaiman, ale ním poverení tvorcovia.
Snímka z komiksu Sandman (Neil Gaiman) (zdroj: Foto - Sita/ AP, COMICS.COM)Nesamozrejmé snívanie
Každý človek spí a každý sníva, niektoré sny si pamätá, iné ihneď zabudne a o vybraných sa domnieva, že vyvolávali až príliš reálny dojem. Spisovatelia vedeli vždy bohato využiť potenciál spánku a imaginárnych príbehov, ktoré sa počas neho odohrávajú, a pre psychoanalýzu sú sny zásadným materiálom na skúmanie. V predstavách Neila Gaimana však sny tvoria samostatný svet ovládaný bytosťou z rodu Večných, siedmich súrodencov s výpovednými menami: Sen, Zúfalstvo, Delírium, Túžba, Deštrukcia, Smrť, Osud.
Zatiaľ čo prebudenie zo spánku môžu ľudia vnímať ako návrat do krutej reality, existujú sny, ktoré znášame ako väzenie. Psychoanalytici tiež tvrdia, že práve v spánku sa naše nevedomie pokúša prostredníctvom symbolov nájsť cestu, ako nastaviť rôzne vzorce správania v našich životoch. Sny navyše vôbec nie sú lineárne, objavujú sa a miznú, zdanlivo chaoticky sa v nich miešajú rôzne výjavy, ľudia si robia, čo chcú a aj z týchto dôvodov Sandman pôsobí občas až halucinačne a jeho aktivity alebo postoje nemusia dávať na prvý pohľad zmysel. Svoje miesto si prirodzene našli aj nočné mory, osobitne v príbehu, v ktorom sa ich pán dostal do zajatia.
Podobne ako Gaimanove romány, aj Sandman je neraz vystavaný ako nadstavba rôznych mýtov, biblických príbehov, legiend alebo rozprávok. Práve mytológie umožňujú značnú variabilitu príbehov, a keďže čas a priestor sú pre Morfea (jedno zo Sandmanových mien, starovekí Gréci ho poznali pod menom Oneiros) len ilúziou, môže sa dej odohrávať v akomkoľvek historickom období a nepôsobí to nepatrične. Mytológia sa využíva premyslene, Gaiman ju pretvára podľa svojich rozprávačských potrieb.
Znamená to používať symboliku zobrazenia nadčasových ľudských vlastností: vášne, vytrvalosti v snahe dosiahnuť cieľ, múdrosti, pýchy a zákernosti, idealizmu, sklonu páchať zlo a túžbu po moci, manipulácie inými. O svojom osude rozprávajú nielen živí, ale aj mŕtvi alebo hoci aj mačky. Viackrát autor použil aj horor, pričom zlovestne pôsobili nielen sérioví vrahovia a rôzni démoni - ako neraz, aj tu sú najstrašnejšími príšerami ľudia.
spisovateľ Neil Gaiman (zdroj: Sita / AP)Rozprávač génius
Tam, kde nestačia ani fantastické príbehy, nastúpi história a ďalším zdrojom rozprávania sú práve historické postavy. Viaceré pritom nie sú v našom kultúrnom okruhu príliš známe ako napríklad Joshua Abraham Norton, ktorý sa v roku 1859 sám vyhlásil za amerického cisára. Iné zas spoznáme v novom kontexte napríklad Williama Shakespeara, Marca Pola alebo G. K. Chestertona. Osobitné miesto patrí spisovateľom alebo rôznym rozprávačom, aj keď úloha rozprávača býva príležitostne spochybnená ako napríklad v Love, kde starý otec poučuje vnučku nasledujúcou vetou: „Neměla bys věřit vypravěči – věř jen příběhu.“ Pán snov sám pritom nie je zakaždým hlavnou postavou, niekde sa objaví ako takmer bočná postava bez zásadného vplyvu, inde zas trvá značnú časť deja, kým doň vstúpi.
Keďže jeho dosah je v reálnom svete značne obmedzený, príležitostne využíva ľudí ako prostredníkov pre svoje ciele. On sám hrá hry presahujúce životy jednotlivcov. Gaiman často necháva vyniknúť práve nezvyčajných ľudí, pretože ich osobnosť si to zaslúži. Morfeus chvíľami vyvoláva dojem mentora, inokedy je celkom prekvapený vývojom deja, občas sa dočkáme aj komických situácií a sú momenty, keď sám potrebuje pomoc.
Už po pár prečítaných zošitoch sa dá odvodiť záver, ktorý sa každým ďalším zošitom len potvrdzuje: to, čo asi najviac priťahuje čitateľov ku Sandmanovi, sú Gaimanove rozprávačské techniky. Kritici tvrdia, že nepriniesol vlastne nič nové, len vyrozprával nanovo známe mýty a neznáme ľudské osudy. To je síce pravda, ale prečo by to malo byť niečo negatívne? Jeho práca s jazykom a významom, schopnosť ukryť do príbehu hlbšiu symboliku a nadčasové ľudské vlastnosti robia z postáv nezabudnuteľné charaktery.
Aktualizované, eklektické príbehy spájajúce rôznorodé zdroje nielenže lákajú vrátiť sa k pôvodným antickým mýtom a spôsobujú nutkanie čítať nanovo Shakespeara, ony doslova vytvárajú pavučinu literárnych odkazov a každému sa dá len odporučiť hra na hľadanie ich náznakov. Neostáva len dúfať, že sa v našich končinách objavia preklady aj z nových sérií, hoci ich autorom už nebude sám Neil Gaiman.
