Zuzana Palovič a Gabriela Bereghazyová sú dve Slovenky, ktoré sa po vysokoškolských štúdiách v zahraničí vrátili na Slovensko – založili neziskovku, vydali dve knihy, pripravujú tretiu (o Slovensku za železnou oponou) a majú v úmysle podieľať sa na implementovaní zahraničných skúseností v domácich pomeroch.
Ako ste sa dostali k téme návratu Slovákov?
Zuzana: Ja som skúmala tému odchodu a návratu Slovákov zo zahraničia, prečo odišli študovať a pracovať, ako získavali skúsenosti a potom sa vrátili späť. Bolo to doktorandské štúdium, kde som systematicky študovala aj to, či sa dá zdokumentovať, či ich návrat znamenal prínos pre naše firmy a spoločnosť.
Keď ste robili toto doktorandské štúdium, vedeli ste, že sa vrátite, alebo až počas toho štúdia ste sa rozhodli vrátiť?
Zuzana: Absolútne som netušila, že sa sem vrátim. Počas doktorandského štúdia som však musela tráviť veľa času na Slovensku, urobila som rozhovory s vyše stovkou ľudí. Potom, ako sme spolu s Gabikou spracovali knihu o lipe (Slovensko. Legenda lipy), založili sme neziskovku a zistili sme, že je prirodzené sa vrátiť. Nechceli sme len niekde sedieť na univerzite, ale ponúknuť verejnosti náš produkt a vidieť, ako budú na našu prácu reagovať.
Zuzana Palovič (zdroj: Archív autora)
Gabika, váš príbeh je iný, vy ste neemigrovali s rodičmi ako malé dievčatko ako Zuzana, ale išli ste do zahraničia študovať. Pre vás bolo možno jednoduchšie sa vrátiť.
Gabriela: Ani nie, lebo ja som bola desať rokov v rôznych krajinách, na Blízkom východe, vo Veľkej Británii, takže som si v zahraničí veľmi zvykla. Na Slovensku som bola asi rok, robila som svoj výskum o korupcii a do poslednej chvíle som takisto neplánovala sa sem vrátiť.
Chceli ste zostať v zahraničí?
Gabriela: Áno, robila som si doktorát, ale postupne som začala cítiť, že mi niečo chýba. Vtedy sa zrodil nápad, že by som sa mohla vrátiť späť, a bolo to veľmi rýchle rozhodnutie.
Pracujete v regionálnych novinách, v Záhorákovi. Ste spokojná s touto sebarealizáciou?
Gabriela: Teraz som spokojná, lebo máme aj Global Slovakia; Záhorák je vedľajšie povolanie. V podstate spájam globálne a regionálne aktivity.
Gabriela Bereghazyová (zdroj: Archív autora)
Zuzana, vy ste pevne rozhodnutá ostať na Slovensku?
Zuzana: Celý život som veľmi veľa cestovala, žila som v deviatich krajinách na štyroch kontinentoch, rozprávam plynule troma jazykmi a nemôžem jednoznačne povedať, že tu ostanem. Momentálne som spokojná, profesionálne sa rozvíjam, musím však povedať, že sa zaujímam aj o Prahu, ktorá je väčšie, globálnejšie mesto.
Okrem dvoch už napísaných kníh a pripravovanej tretej o Slovensku za železnou oponou vraj naďalej píšete štúdie o migrácii...
Zuzana: Áno, štúdie píšem pre svoju univerzitu – the University of Surrey, kde mám profesionálne vzťahy s bývalými konzultantmi. Je dosť prirodzené, že ak niekoľko rokov pracujete ako doktorand, pokračujete v spoločnom výskume, na ktorého základe sa vydávajú aj akademické články. Píšem odborné texty o medzinárodnej migrácii a presune vedomostí.
V knihe Veľký návrat ste spracovali množstvo aspektov, prečo ľudia odchádzajú, prečo sa vracajú, aké problémy sú spájané s ich návratom, ako to ovplyvňuje ich vzťahy s rodinou, profesionálnym prostredím...
Zuzana: Táto kniha nie je čisto akademický text, ale osobné príbehy som písala príťažlivým slovníkom, aby zaujali čitateľov. Téme migrácie som sa venovala sedem rokov ako doktorandka, ale tému migrácie som zažívala v rôznych pozíciách odmalička, najprv v Rakúsku ako utečenka a neskôr v Kanade. Do Kanady prišli moji rodičia ako vzdelaní ľudia, vďaka čomu získali víza.
Ako osemnásťročná som išla študovať do USA a potom som mala prvú profesionálnu skúsenosť, keď som išla pracovať do Južnej Kórey. Mám teda rozličné osobné skúsenosti s migračnými systémami v najrozličnejších pozíciách - od tej najnižšej, najzraniteľnejšej ako utečenka, až po súčasnosť, keď sa pohybujem po svete ako profesionálka, expertka.
Do akej miery sa vzájomne ovplyvňujú vaše teoretické vedomosti a konkrétne skúsenosti?
Zuzana: Myslím, že vedecké teórie sa pozerajú na migráciu z racionálnej perspektívy, sledujú jej dôvody, predovšetkým túžbu zarobiť peniaze a možnosť sa v zahraničí profesionálne realizovať, čo sa im doma z rozličných dôvodov nedá. Vo výskume som sa zameriavala aj na emocionálne väzby s krajinou pôvodu.
Zo Slovenska ste odišli ako štvorročná - aké vzťahy ste mali v tom veku s touto spoločnosťou?
Zuzana: Možno to vyznie trochu romanticky, ale ja si pamätám škôlku aj svojich príbuzných, dedka a babku, výlety do lesa so strýkom, ale po emigrácii tieto vzťahy prestali existovať. V cudzine trvá dosť dlho, kým si podobné emocionálne okruhy vybudujete, ak vôbec. Anglosaská mentalita je navyše iná, individualistická, vzdialená od vzťahov, aké sme mali doma.
Sú postavené menej na emóciách či dôvere a viac na profesionalite?
Zuzana : Myslím, že nie. Dôvera existuje, problémy sú s emóciami. Ľudia v tej spoločnosti majú iné emocionálne potreby, sú samostatnejší, racionálnejší, sú tak vedení odmalička. U nás je mama doma s deťmi do troch rokov a tam sa do práce vráti už po niekoľkých týždňoch, čo má vplyv na emocionálne nastavenie vzťahu. Dieťa na Západe je samostatné od útleho veku.
Svojím emocionálnym zameraním ste Západoeurópanka alebo Slovenka?
Zuzana: Ja som hybrid - úplne chápem západnú spoločnosť, vidím jej pozitíva a chápem ich kolektívne vnímanie sveta, ale rozumiem aj vnímaniu sveta vo východnej spoločnosti, emocionalitu slovanského sveta. Vidím, že tieto dva svety sa nechápu, je medzi nimi málo kontaktov a tým, že oni vnímajú realitu viac cez racio ako cez emocionalitu, chýba im bod, vďaka ktorému by sa mohli vzájomne chápať.
Veľa nedorozumení vzniká aj pre nedostatok informácií.
Zuzana : Absolútne, ale aj pre jazykové bariéry a malý počet kontaktov. Štyridsať rokov za železnou oponou nás úplne oddelilo od kontaktu so západným svetom. Na Európskej únii sa mi páči, že od roku 2004, keď do nej vstúpilo Slovensko a osem východoeurópskych krajín, nastala najväčšia migračná vlna na európskom kontinente v modernej histórii.
Približne milión ľudí, najmä Poliakov, ale aj Slovákov, odišlo na Západ, najmä do anglického sveta. Kým predchádzajúca migrácia bola orientovaná na Rakúsko alebo Nemecko, sedemročná nemecká blokáda spôsobila, že ľudia museli ísť pracovať na iné trhy. Mladí ľudia obišli germánsky svet a išli do anglosaských krajín, čo bolo veľmi dôležité, lebo sme s nimi nemali kontakt.
Gabriela :Najväčšia časť mladých ľudí odchádza do Česka, kde je asi 24-tisíc slovenských študentov – podľa týchto čísel má Slovensko najväčšiu študentskú diaspóru v Európe. Títo študenti odchádzajú najmä za kvalitnejším vzdelaním.
Je to podľa vás vyslovenie nedôvery slovenským vysokým školám?
Zuzana: Mladí ľudia si odovzdávajú informácie aj skúsenosti a navzájom si hovoria, že školy v Prahe alebo v Brne sú lepšie ako na Slovensku a stojí zato tam ísť študovať. Spája ich snaha získať vzdelanie na kvalitnejších českých školách, navyše tu nejestvuje jazyková bariéra a je to aj geograficky blízko. Študenti s vyššími ambíciami alebo väčšou podporou rodiny idú študovať do západnej Európy alebo do USA.
Gabika, prečo ste nešli študovať do Česka?
Gabriela: Mne to ani nenapadlo, ale v čase, keď som končila strednú školu, ešte neexistovala tá infraštruktúra pre študentov, ktorí chceli ísť študovať do zahraničia. Erasmus bol ešte len v začiatkoch. Keď som dokončila magisterské štúdium v Nitre, mňa to neťahalo na Západ, ale chcela som ísť na východ. Istý čas som pracovala v Španielsku ako letuška, ale vedela som, že ak chcem postúpiť v kariére, musím ísť ďalej študovať. Mojou voľbou bola Veľká Británia, kde som dokončila dve magisterské štúdiá, čo napokon viedlo k doktorátu v odbore korupcia na the University of Surrey.
Zuzana: Bakalárske štúdium som absolvovala v USA na športovom štipendiu. Venovala som sa tenisu. Pokračovala som magisterským štúdiom v Holandsku na the University of Amsterdam a napokon doktorátom vo Veľkej Británii, kde som mala plné štipendium.
V zahraničí ste mali možnosť kontaktovať sa nielen so systémom vzdelávania, ale aj s rozličnými pracovnými pozíciami. Ktoré skúsenosti a poznanie boli pre vás najväčším prínosom?
Zuzana: Myslím, že predovšetkým globálne poznanie perspektívy, možnosť spoznať líderské krajiny z hľadiska ich kultúry, o ktorú sa svet zaujíma, prečo sú také vyspelé v otázkach vedy, výskumu a biznisu.
Gabriela: Ja to vnímam podobne. Najmä možnosť vidieť a spoznať, že veci sa dajú robiť aj inak a že je možné aj robiť ich inak.
S akými prekážkami sa stretávate najčastejšie?
Gabriela: Občas sme konfrontované so súčasnou realitou, keď sa snažíme to, čo sme sa naučili inde, preniesť do našej spoločnosti. Nejde len o to, niečo preniesť, ale aj pretransformovať to na súčasné pomery, prispôsobiť sa im. Často ide o experimentovanie, hľadanie, čo funguje a čo nie.
Zuzana: Ide vlastne o dve perspektívy – podľa jednej to, čo funguje napríklad v Nemecku, chceme presadiť na Slovensku a niekedy to nejde. Dôležité je naučiť sa adaptovať tieto skúsenosti na naše pomery. Občas je to zábavné, občas frustrujúce. Zisťujete, že každá krajina rozmýšľa inak a musíte sa prispôsobiť mysleniu ľudí. Zmeny sa nepresadzujú rýchlo, ale keď vieš, že inde to funguje, chceš, aby sa to presadilo čo najrýchlejšie aj tu.
Prichádzate do prostredia, ktoré často nie je na tieto podnety, skúsenosti a myšlienky pripravené. Je dôležitejšie, aby tie zmeny boli čo najrýchlejšie alebo skôr efektívnejšie a trvalejšie?
Gabriela: Predovšetkým treba, aby tie podnety zapadli do spoločenského kontextu, aby zbytočne netlačili ľudí niekam, kam nechcú. Všetky procesy si vyžadujú svoj čas. Ja rada prirovnávam Slovensko k 25-ročnému mladému človeku, ktorý už niečo zažil, ale pred sebou má ešte veľký rast.
Zuzana: Prirodzená ambícia je presadiť tieto skúsenosti a zmeny čo najrýchlejšie, ale ako jednotlivec musím pochopiť, že niektoré veci trvajú dlhšie a že ľudia tu žijú inak ako v Amerike, majú iné skúsenosti a treba mať pre nich pochopenie.
Ako sa navrátilcom napriek prekážkam darí presadiť vlastné projekty?
Zuzana: Ľuďom, ktorých príbehy spomínam aj v knihe Veľký návrat, sa často nedarilo, keď chceli presadiť svoje návrhy a projekty. Hľadali iné riešenia a často spájali Slovensko s medzinárodným trhom. Teda na Slovensku mali základňu, firmu, zamestnávali ľudí, ale vytvorili nejaké projekty, ktoré neboli určené pre domáci, ale pre medzinárodný trh. V tomto je krása, že domáci sa často nemusia obávať navrátilcov, lebo oni s nimi neprídu súperiť, aspoň nie tí úspešní, veľmi vzdelaní a kvalifikovaní.
Gabriela: Mladí ľudia sa často v zahraničí vypracovali do vysokých pozícií, mnohí mali aj priamy kontakt s ľuďmi, videli, ako ten systém funguje inak a po návrate domov sa usilujú založiť si vlastný podnik – a prinášajú doň veľmi cenné poznatky...
Zuzana: Napríklad ako sa správať k zákazníkovi, ako vytvoriť malý biznis, do ktorého investujú zarobené financie... Prinášajú inú úroveň znalostí v biznise a službách, čo tu jednoducho chýba aj pre komunizmus, ktorý tento sektor úplne zlikvidoval.
Dá sa nejako zovšeobecniť skúsenosť ľudí, ktorí sa vrátili, majú niečo spoločné?
Zuzana: Myslím, že dve veci - prvá je globálna perspektíva, teda nepozeraj sa na veci a problémy len cez slovenské okuliare, ale aspoň z európskeho alebo svetového uhla pohľadu. Takto sú aj súperi, ale aj trh oveľa väčší, nielen päťmiliónový slovenský. Ďalšou je schopnosť sebarealizácie, nepozerať sa na veci a problémy, ako sa to nedá spraviť, ale viac sa sústrediť na to, ako sa to dá.
V knihe spomínate aj jeden zaujímavý fenomén - mentalitu nedostatku. Čo tým myslíte?
Gabriela: Na Slovensku si stále veľa ľudí myslí, že nie je dostatok peňazí a príležitostí pre všetkých. V našej mysli si predstavujeme koláč, ktorý má obmedzený počet porcií. Preto sa bojíme, že keď príde nový biznis alebo organizácia, z koláča si zoberie svoj krajec a tým ostane menej nám ostatným. Neuvedomujeme si, že príležitosti si vytvárame sami, svojimi schopnosťami a poznatkami. Takto sa neuberá z koláča, ale vytvára sa ďalší. Dobrým príkladom je lietadlo. Keď sme začali lietať vo veľkom, nevzalo to úlohu autám. Vytvorili sa nové príležitosti, nový trh a nové odvetvie. Zhromažďovanie bohatstva nie je o tom brať druhým, ale o vytváraní produktov a služieb, ktoré spoločnosti dávajú nejakú hodnotu.
Zrejme ste na isté poznanie potrebovali mať aj niečo nažité.
Gabriela: Naša veková skupina mala v dvadsiatke iné priority, snažila sa najmä spoznávať niečo nové. Teraz sme vstúpili do tridsiatky, máme intelektuálne zázemie, sme v produktívnom veku a chceme niečo profesionálne tvoriť a odovzdávať. Možno v štyridsiatke budeme riešiť iné veci, ale tridsiatnici sú veľmi aktívni na pracovnom trhu.
Najmä v závere knihy spomínate potrebu zmien v krajine. Čo je najdôležitejšie, na čo by ste sa chceli alebo mali sústrediť, aby tá zmena nastala, aby táto krajina začala lepšie fungovať a aby sa aspoň trochu podobala krajinám na Západe?
Zuzana: Zmeniť myslenie. Myslenie je našou hlavnou brzdou. Slovensko má veľa talentovaných a vzdelaných ľudí, ale jestvuje tu aj jeden veľký blok, že sa skôr pozeráme na veci, ako to nepôjde, alebo cítime, že nevieme súperiť so Západom, nemáme tú potrebu. Na základe toho mentálneho bloku sa cítime bezmocní, že nie sme dosť dobrí, že nemáme dostatočne veľa skúseností... Pociťujeme svoj hendikep najmä pre históriu, ktorou sme si za posledných sto rokov prešli, oneskorene za západnou Európou.
Akým spôsobom chcete túto zmenu dostať do spoločnosti?
Zuzana: Veľká zmena môže prísť len tak, keď ľudia, ktorí dozreli, pocítia, že sú pripravení na tieto zmeny a čím viac ich bude, tým viac sa bude meniť kolektívne vnímanie spoločnosti. Takže aj tí, ktorí si myslia, že nemôžu, uvidia, že normou sa stalo hľadanie spôsobu, ako sa to dá.
Čiže keď môže Trnka s Esetom, prečo nie aj ja?
Zuzana: Potrebujeme viac takýchto vzorcov, ale nielen takýchto výnimočných, ale aj úspechov medzi obyčajnými ľuďmi.
Zrejme zamestnanci Martinusu vedia, že pracujú v úspešnej firme - v knihe máte aj Meškov príbeh.
Zuzana : Potom aj tí druhí ich začnú napodobňovať a zmeny sa začnú implementovať. Predovšetkým ide o pozitívne myslenie. Ľuďom treba ukazovať tieto top príklady, ale aj ľudí, ktorí podobne postupujú na rôznych úrovniach v regiónoch, vo svojich vlastných mestách, vidia veci inak. Tým treba dať väčší priestor. Nemusí to byť práve úspešný milionár, ale aj človek, ktorý býva vedľa a vedie už desať rokov veľmi úspešnú reštauráciu.
Pomoc, chcem odtiaľto znova preč! To je názov jednej kapitoly. Nebolo by lepšie sa vrátiť tam, kde spoločnosť funguje? Ako sa s tým vyrovnať?
Gabriela: Toto rieši veľa ľudí. Keď sa vrátia späť, sú plne nabití pozitívnou energiou, majú ružové okuliare, a potom na nich padne realita, že to nie je také ľahké. Padne na nich frustrácia, lebo cítia, že nemajú podporu od ľudí, ktorí by mysleli podobne ako oni, nemajú pocit solidarity.
Zuzana: Ako akademik však musím povedať, že 21. storočie nevnímajú ako direktívu, že kde zasadím korene, tam zostanem do konca života. Pre dnešok je typický kolobeh, ľudia nemigrujú len do jednej krajiny, ale do viacerých, niekde žijú nejaký čas, potom prídu domov, pokúsia sa založiť firmu, ak to nejde, ako profesionálna elita sa pohybujú po celom svete, v Európe, Amerike, Ázii.
Gabriela: Ešte sa vrátim k otázke, ako sa vyrovnať s frustráciou - či odísť a nechať všetko tak. Vtedy veľmi pomáhajú ľudia s podobnými osudmi alebo myslením. Treba sa stretávať, spraviť si spoločnú terapiu aj s domácimi, ktorí
rozmýšľajú v pozitívnejšom zmysle… Prípadne si odbehnúť niekam na víkend do zahraničia. Mnohí chodia aj desaťkrát do New Yorku len tak sa nabiť. Troška sa opäť zorientovať, vidieť veci globálne, a potom sa vrátiť sem a implementovať ich.
Zuzana: My občas zabúdame, že tie koncepty a nápady fungujú inde, ale pre tunajších ľudí sa zdajú príliš abstraktné, nemožné aplikovať. V takom kolektíve strácaš vieru vo svoj nápad. Takže je dobré ísť do Nemecka, Anglicka alebo Ameriky, a vidieť, ako tam ten nápad funguje a potom sa vrátiť späť a mať silu ho aj s pomocou spriaznenej komunity presadiť.
Koľko je vás takých na Slovensku?
Zuzana: Nemáme tie dáta, keďže slovenský štát nemeria vôbec, koľko ľudí odchádza a koľko sa vráti. My máme čísla z iných štátov, pretože ak ide Slovák do Ameriky, musí sa registrovať v pracovnom poistení. Chcela by som však povedať, že v tridsiatke prichádza akýsi zlom, ženy zrazu túžia mať deti, začnú si vážiť rodinné vzťahy, vidia, že ich rodičia starnú, a tieto ženy zvažujú, či chcú vychovávať svoje deti v cudzine, alebo doma. Pamätajú si svoje detstvo s babkou a dedkom a toto ovplyvňuje aj ich rozhodnutia. Je to prirodzené, keď máš devätnásť, dvadsať, chceš ísť do sveta „na vandrovku“, nabrať skúsenosti, spoznať sám seba. Ale potom sa vrátime ako zrelí dospelí ľudia a chceme niečo tejto spoločnosti odovzdať.
