Za takú cenu si mohli dať postaviť tridsať rodinných domov. Manželia Tugendhatovci namiesto toho investovali do jednej jedinej vily. Bol rok 1928 a oni si vysnívali výstredný dom v brnianskej časti Černá pole.
Namiesto nosných stien kovová konštrukcia, namiesto múrov obrovská sklenená plocha. Žiadne ornamenty, žiadne krivky, len strohá elegancia a neobyčajná ónyxová priečka, ktorá sa na konci dňa menila na magické umelecké dielo.
Keď sa do nej oprelo zapadajúce slnko, zafarbila sa ohnivou červenou, vyzerala ako ľudské telo zvnútra.
Tugendhatovci sa do vily nasťahovali roku 1930. Nepriniesla im dlhý a šťastný život, pred hrozbou nacizmu utiekli do Venezuely a v ich prázdnych izbách sa začali diať bezohľadné aj absurdné veci.
Po páde komunizmu dostala brnianská rodina šancu na reštitúciu, rozhodli sa ju však nevyužiť. A tak sa z mimoriadneho domu stala kultúrna pamiatka otvorená verejnosti.
To, čoho sa nemožno dotknúť
Jedného návštevníka špeciálne opantala. Angličan Simon Mawer zbeletrizoval pohnutú rodinnú históriu a s neskrývaným obdivom písal o otvorenej obývacej izbe.
Film Sklenená izba, ktorý teraz vstupuje do našich a českých kín, vznikol podľa rovnomenného románu, nominovaného na prestížnu literárnu cenu Man Booker Prize.
Potomkov rodiny Tugendhat neuspokojilo, že Mawer zmenil mená a v úvode vyhlásil, že jeho hrdinami sú fiktívne postavy. Príbeh plný nedovolenej vášne, nevery a zrady ich urazil, neželali si ani, aby vznikol film.
