Pravidelná vlaková linka v polovici deväťdesiatych rokov na trase medzi prebúdzajúcou sa postsocialistickou a mafiánskou Bratislavou a lákadlami i temnými stránkami svetovej metropoly Viedeň. Neskúsené alebo až príliš skúsené deti. Prvé drogy, sex, drobné krádeže i organizovaný zločin najhrubšieho zrna a škvrny na duši pretrvávajúce doteraz. Nový román Tamary Heribanovej Pendleri je dosť ponurým obrazom o nedávnej minulosti.
Drvivá väčšina príbehu knihy Pendleri tvorí opis deväťdesiatych rokov a „deciek“ z lepších rodín, ktoré chodili študovať do Viedne. Nechýbajú ani násilie, drogy, špinavá sexualita. Naozaj to bolo až také zlé?
Opisy späté s dochádzaním do rakúskych škôl boli súčasťou dospievania mnohých, ale treba povedať, že je to len istý výsek a musela som sa rozhodnúť, ktoré situácie do príbehu vložím a o ktorých nepísať. Snažila som sa zrekonštruovať isté obdobie pendlerstva, no to neznamená, že každý, kto denne dvakrát ukazoval cestovný pas, sa stretol s témou drogovej závislosti, podvodov a mikrozločinectva. Niektorí nedokončili školy, boli aj takí, ktorí sa ešte po vyhodení prevážali niekoľko mesiacov i rokov na trase Bratislava - Viedeň, čakajúc v kaviarňach a parkoch, kedy im pôjde poobedňajší vlak domov.
Tento jav sa však netýkal primárne detí z „lepších rodín“. S tým termínom mám však sama problém, pretože nie celkom chápem, čo to tá „lepšia rodina“ vôbec znamená. Aj mnohé deti z duchovne zastabilizovaných zázemí sa utiekali k činnostiam, ktoré sa nedali ospravedlniť existenčnými otázkami, len akousi pohnutou morálkou alebo nesprávnym smerovaním. Bolo však mnoho detí, ktoré skončili školy v Rakúsku s vyznamenaním, popri vysokej už pracovali a dnes sú vo svojom odvetví mimoriadne úspešní.
(zdroj: Archív SME)Hlavného hrdinu Martina, sociológa trpiaceho istou existenciálnou úzkosťou, spoznávame vo chvíľach, keď sa blízko našich hraníc udiala tragédia s nákladným autom, v ktorom zahynulo vyše 70 migrantov. Pre mňa bol ten obraz mŕtvych migrantov a živých deciek, ktoré chodili do školy zo Slovenska do Viedne, v kontraste – my áno, oni nie? Oni sú neľudia? Hoci aj my sme (boli) migrantmi?
Presúvanie a presídľovanie, vytrhnutie z pôvodného kontextu patria dozaista ku kultúrnym fenoménom našej histórie, ale i súčasnosti. Proces trvalého a dočasného pobytu v cudzom priestore, mimo svojho kultúrneho a jazykového prostredia, prináša vždy mnoho nových podnetov, ale aj nový pohľad na pôvodnú referenčnú kultúru. Tu išlo o dennodenné prekračovanie hraníc s večernými návratmi do bratislavských domovov, pasové kontroly boli súčasťou každodennej rutiny.
Pendlerstvo je v knihe zobrazované nielen ako dochádzanie s možnosťou osvojenia si cudzej kultúry, jazyka a prijatia poskytnutých benefitov, ale aj ako fenomén tvoriaci priestor, kde sa bije „cudzie“ a „naše“. Zobrazenie stretnutia s inakosťou je samozrejme pálčivou témou aj v dnešných časoch, keď sa mení tvár Európy. Obrazom tragédie s nákladným autom, v ktorom zahynulo neďaleko hraníc vyše 70 migrantov, som chcela navodiť otázku, ktorú ste mi položili. Ale poukazovať na tento jav nie je nič nové.
Dejiny a literatúra ukazujú, ako človek v tomto kontexte seba samého zle hodnotí. V mojom obľúbenom komikse Maus od Arta Spiegelmana je dobrým príkladom postava otca hlavného hrdinu, ktorý spomína na mladosť v gete a holokaust. Napriek tomu, že odsudzuje antisemitizmus, sám stratil v koncentračných táboroch väčšinu blízkych, má problém s černochmi, vyjadruje sa xenofóbne a tak aj koná. Téma hraníc medzi tým, čo vnímame ako cudzie a nebezpečné, a čo je ešte v poriadku, ma zaujíma odjakživa. S touto témou som sa však stretla ešte skôr, ako som začala pendlovať.
Moja prababka ako mladá emigrovala s manželom do Ameriky, kde sa jej narodil môj dedko. Boli migranti, žili v migrantskom prostredí, ich priatelia boli prisťahovalci. Po rokoch sa so synom vrátila späť na Slovensko. Pradedko ostal v Amerike, aby rodine posielal peniaze na chod domácnosti a na naplnenie možnosti štúdia pre syna.
Nebudem prezrádzať príbeh, kde ide aj o lásku. Dokáže však stratená láska naozaj tak opantať človeka, že sa z nej „nevylieči“ ani po rokoch?
V knihe je scéna, ktorá opisuje rozhovor hlavného hrdinu s jeho psychiatrom. Ten stratenú, nenaplnenú lásku, pomenúva ako unfinished business, teda neukončenú záležitosť. Pretrvávajúce puto tohto druhu, ktoré sa oslabuje, zintenzívňuje, ale nezaniká, môže byť pôvodcom rôznych problémov. Nemôžu byť naplno prežívané nové situácie, pretože staré a neukončené vzťahy stále priťahujú pozornosť, presadzujú sa ako opakujúce sa figúry do vedomia a tým zabraňujú formovaniu nových možností plného uspokojenia. Som presvedčená, že takýto druh osudovej náklonnosti existuje.
V mnohých prípadoch je láska, odsunutá na druhej koľaji, významnou zložkou osobnosti. A potom existujú mimoriadne intenzívne stretnutia dvoch ľudí aj po rokoch, napriek inému časopriestoru, v ktorom dané puto vzniklo. Ak by sila tohto druhu emócie, či už hovoríme o hlbokej duševnej spriaznenosti, obetavosti, láskopriateľstve, alebo šialenej príťažlivosti, pudovosti, nebola taká mocná, súčasne ťažko uchopiteľná, neobjavovala by sa tak často ani v literatúre.
(zdroj: Archív SME)Postava Martina je priam posadnutá odhaľovaním odsunutej minulosti a v nej aj prekvapujúceho, možno utajeného či nespomínaného obdobia. Je minulosť pre nás až taká nenahraditeľná, že nám prevezme vládu nad životom?
Myslím, že sa tak môže stať, ale nemusí. U Martina sa návrat do spomienok dotýka istej závislosti, ktorej postupne prepadá. Tým, že sa uňho zvyšuje precitlivenosť, spôsobená i nespavosťou, uvedomenie si výrazného osamotenia, jeho túžba po vystavaní mozaiky a vybudovania akejsi pravdy o sebe i čase, keď dospieval, je preňho mimoriadne dôležitá.
Ešte žijete v Lisabone? Podľa všetkého ste európo-svetobežník. Kde sa cítite doma?
Posledné tri roky som trávila veľa času v Lisabone, kde som pracovala pod hlavičkou Vogue Portugal v oblasti historického výskumu tradičného odevu v Portugalsku, na Madeire, Azorských ostrovoch. Tento rok budem pre pracovné povinnosti viac času tráviť na Slovensku. Počas rokov štúdií v zahraničí som často cítila istú ľútosť za domovinou.
Keď sa vraciam na Slovensko, porovnávaním pociťujem, čo všetko by tu mohlo byť lepšie. Ale veci sa nelepšia bez našej každodennej aktivity. Domov sa u mňa viaže na miesto, kde som sa narodila, na príslušnosť, históriu, jazyk. Jan Werich raz povedal, že len rodný jazyk sa dá vnímať celým telom. Domov je pre mňa myslenie, pamäť, láska, hnev, záujem, radosť, je to spojené s istou dávkou zodpovednosti, ktorá si vyžaduje aj duchovnú či fyzickú prítomnosť. A domov je u mňa prepojený aj na lásku k tradíciám, záujem o javy a udalosti z minulosti, uchovanie spomienky, mikrosvedectiev.
V porekadlách, prísloviach, rozprávaniach našich starých rodičov sa skrýva mnoho múdrosti a stimulov na rozmýšľanie. V mojom prípade je domov aj miestom, kde môžem napĺňať náklonnosť ku všetkému, čomu by v tomto zmysle hrozilo zabudnutie.
(zdroj: Archív SME)Máte čas na literatúru aj ako čitateľka? Venujete sa trošku aj vede v ústave svetovej literatúry, pokiaľ viem, vašou témou je humor v nemeckej literatúre, alebo sa mýlim?
Knihy mám veľmi rada, momentálne však čítam predovšetkým veľa detskej literatúry trojročnej dcérke. Pri mnohých rozprávkach mením dej, dialógy, pretože nechcem dcérku zásobovať príbehmi o smutných, pasívnych, na spasenie čakajúcich princeznách, čo si celé dni česali zlaté vlasy, zatiaľ čo nebojácni chrabrí rytieri zachraňovali svet. Mnohé detské knihy sú múdre, nadčasové, majú výborné posolstvá, v mnohých však nachádzam veľa násilia, strachu, predsudkov, bezvýchodiskových situácií, keď nevidím zmysel ani odkaz, poučenie, ktoré by mohla aplikovať v dnešnom svete.
Do ústavu svetovej literatúry som sa vrátila po troch rokoch, tento rok by som mala dopísať svoju dizertačnú prácu pod vedením literárnej vedkyne a spisovateľky, profesorky Márie Bátorovej. Mám nádhernú tému, ktorá sa dotýka sily humoru. Venujem sa kabaretu, satire a občianskej poézii ako potenciálu odporu proti totalite, sústredím sa pritom na tvorbu Ericha Kästnera vo Weimarskej republike.
Jednou nohou ste aj v etnografii, máte v láske kroje, folklór. Prečo, čo vás ťahá k tomu pozerať sa takto cez estetiku odievania do našej minulosti?
Odev vnímam ako dôležitého nositeľa znakov, ktorým dávame okoliu mnohé na vedomie. Niekedy dokonca s vedomím, že je to jediná možnosť upriamiť pozornosť na javy, nepráva a od nich sa odvíjajúce nutné spoločenské zmeny. Kultúra odievania v mnohých prípadoch potvrdzovala, že ide viac o stanovisko než o hmatateľný kúsok zošitej látky. Keď napríklad počas druhej svetovej Nemci obsadili Dánsko a nariadili Židom nosiť žltú hviezdu, na druhý deň s ňou vyšli do ulíc takmer všetci obyvatelia Kodane. Svietila na kabátoch a hlásala na tie časy riskantný postoj.
Keď v sedemdesiatych rokoch minulého storočia počas násilnej vojny v Argentíne bez stopy mizli deti matiek z hnutia za ľudské práva Plaza de Mayo, matky ticho každý štvrtok demonštrovali v bielych šatkách s vyšitými menami nezvestných. Čo sa týka tradičného odevu roľníckej spoločnosti, kroje zbieram už viac ako šestnásť rokov a vždy sa zaujímam o príbehy s nimi späté. Doma mám plné zápisníky, v telefóne kopu zvukových stôp a videí z mojich stretnutí s lokálpatriotmi. Kroje sú nositeľmi vzácnych príbehov. A význam symbolu, dôležitosť pravidiel napríklad i v ustrojení, je všadeprítomná. Kroj spĺňal ochrannú funkciu, ale aj znakovú, ktorá mňa osobne zaujíma najviac.
Kroj informoval okolie o postavení nositeľky v štruktúre danej spoločnosti, prezrádzal mnohé o situácii, pri ktorej si konkrétny odev obliekla, i o stave, v ktorom sa nachádzala. Tak ako v oblasti kultúry odievania roľníckej spoločnosti i v živote samom boli pravidlá a poriadok súčasťou existencie. Život na dedine bol založený na pravidlách, istote vychádzajúcej z prísnej disciplíny, kde príroda bola uctievaná a chránená, pretože zabezpečovala prežitie.
Koniec koncov láska k prírode je popri láske medziľudskej najčastejším motívom votkaným či vyšitým vo vlákne krojov. Mnoho z tých príbehov dnes už neexistuje, lebo ich nikto nespísal, nezaznamenal. Mnohé sa však zachovalo a z týchto vzácnych stôp sa dá veľa pochopiť. Toto nazeranie do minulosti prostredníctvom krojových súčastí mi prináša často odpovede na jednoduché otázky, ale aj komplikovanejšie späté s otázkou charakteru či národnej DNA.
novinárka, spisovateľka Tamara Heribanová (zdroj: Foto TASR)Profil
Tamara Heribanová Šimončíková (1985) je bratislavská rodáčka, autorka štyroch románov, dvoch detských kníh, novinárka, ktorá pracovala v redakciách módnych magazínov na Slovensku i v Čechách a Portugalsku. Okrem toho sa zaoberá aj nemeckou literatúrou v Slovenskej akadémii vied, má veľmi rada slovenské kroje, žije s manželom a dcérou čiastočne aj v Lisabone, kde sa venuje projektu výskumu historických portugalských odevov.
