Stella Ingrid Goldschlagová (1922 – 1994) bola bezcharakterná, egoistická, možno aj chorá žena. Tento fakt je podporený množstvom svedeckých výpovedí ľudí, ktorí proti nej svedčili pri povojnovom súdnom procese. Svoj život ukončila skokom z okna. Keby to bola urobila na jar v roku 1943, veľa Židov, ktorí sa pod falošnou identitou ukrývali vo vojnovom Berlíne, mohlo prežiť.
Takis Würger: Stella (Hanser Verlag 2019) (zdroj: Archív SME)Minimálne tristo ľudí, medzi nimi veľa malých detí, odsúdila na istú smrť. Stella totiž urobila voľbu, ktorá nebola krutosťou až na úrovni Sofiinej, ale takisto išlo o holú existenciu. V ťažkej situácii uzavrela pakt s diablom. Súhlasila, že výmenou za život svoj a svojich rodičov bude spolupracovať s gestapom, vyhľadávať a prezrádzať svojich súvercov.
Treba nové uhly pohľadu
Zo vzdialenosti mnohých desaťročí je problematické vynášať morálne súdy. Kým človeku nejde o krk, sám netuší, aká bude jeho vlastná reakcia v krízovej situácii. Rozhodne je však rozdiel medzi tým, či niekto niečo urobil z donútenia, slabosti, alebo či nadšene vykonával nadprácu. Prečo to tak bolo v prípade Stelly Goldschlagovej, rieši alebo presnejšie naznačuje vo svojej knihe mladý nemecký žurnalista a spisovateľ Takis Würger.
Treba nový uhol
Téma holokaustu a fašizmu nutne potrebuje nové uhly pohľadu, inak ustrnie v jednom spôsobe podania, v akejsi predpísanej forme, do ktorej sa musia natlačiť myšlienky. Ak niečo vytŕča, treba to osekať. Na literárnom pieskovisku preto leží veľa rovnako korektných báboviek. V prípade Würgerovej knihy syndróm jednotnej reakcie, až na nepatrné výnimky, pochytil aj nemeckých recenzentov a literárnych kritikov. Zamietavý postoj ku knihe je prudký, miestami až nenávistný.
Vyčítajú autorovi, že zneužíva veľkú a bolestivú tému, že vyprodukoval gýč, že ponúka málo morálneho odsúdenia. Skrátka, drzý spisovateľ si dovolil napísať malý príbeh o veľkej téme, a tiež si dovolil nechať na čitateľovi, aby k hodnoteniu hlavnej postavy dospel sám. Zrejme sa Würger v čitateľoch až tak nezmýlil, pretože na Goodreads, portáli, kde hodnotenia kníh píšu čitatelia, je veľa pozitívnych ohlasov a hviezdičiek ako na dobrom koňaku. Vox populi.
Príbeh sa odohráva v roku 1942. Rozprávačom je mladý muž Friedrich. Ako sa v úvode dozvieme, prežil privilegované detstvo vo vile pri Ženevskom jazere. Jediné, čo ho kalilo, bola ambícia matky urobiť z neho skvelého maliara. Sama neúspešná, snažila sa realizovať prostredníctvom syna. Intenzívne sympatizovala s nemeckým národným socializmom. Otec bol omnoho príjemnejším človekom, bol však často na cestách. Friedrich, neskúsený a príliš chránený, dostane podivný nápad, že sa chce pozrieť do epicentra vtedajšieho diania. Vyzbrojený švajčiarskym pasom, bez židovských predkov a s otcovými peniazmi, teda fyzicky úplne v bezpečí, vyberie sa do Berlína.
Zámienkou je navštevovanie kurzov kreslenia, skutočná príčina je nejasná. Zrejme dúfal, že keď sa bude pohybovať v prostredí drsných germánskych bojovníkov, ktorí už mali možnosť spoznať pach krvi, niečo sa nalepí aj naňho. Čo presne to malo byť, je otázne, pretože tento chlapec nemá povahu fanatického vraha, nie je ani ľahostajný k utrpeniu. Ubytovaný v luxusnom hoteli, s kvalitnými potravinami a pitím z čierneho trhu, sa realite, v ktorej vtedy žili obyčajní obyvatelia mesta, ani len nepriblížil. Pre prípad leteckých poplachov mal hotel vlastný kryt, v ktorom sa počas náletov podávalo červené víno a čokoláda. Ľudia tam vonku vyťahovali zatiaľ zo sutín mŕtvoly svojich blízkych.
Zlomená Stella
Pri zrejme jedinej návšteve kurzu maľovania spozná Friedrich modelku Kristin. Keďže okrem nedostatku germánskych „cností“ má Friedrich aj absolútny deficit skúseností so ženami, niet divu, že originálna Berlínčanka, ktorá okrem pózovania aj spieva v tajných džezových kluboch, naňho urobí veľký dojem. Slovo dá slovo a pekná modrooká blondínka zaučí mladého muža do tajov lásky, výmenou za pobyt v jeho luxusnej izbe a vani s horúcou vodou, za šampanské, drogy a dobré jedlo. Knihe vyčítajú veľa klišé. Život je podľa všetkého málo originálny a príbehy a motívy majú tendenciu opakovať sa.
Klišé je bežná forma ľudskej existencie. To, že priateľka, ktorej bezhlavo prepadol, tají závažnú vec, chlapec zistí, keď Kristin bez slova zmizne a vráti sa až po mnohých dňoch, dobitá, utýraná a zlomená. Vydesenému Friedrichovi sa prizná, že sa v skutočnosti volá Stella, že jej falošnú identitu odhalilo gestapo a jeden z ich špičkových mučiteľov ju mal k dispozícii. Vykĺbené ramená, hematómy, poranené pohlavné orgány, nevypovedateľné veci sú toho výsledkom. Friedrich vďaka svojim peniazom obstará lekára a všetko ostatné, čo môže jeho priateľke uľaviť.
Nevie však, a nesmie to vedieť, že zlomili jej vnútro. Súhlasila so spoluprácou a začína dvojaký život. Na jednej strane je neoficiálnou snúbenicou bohatého Švajčiara, má jedlo, pervitínové pralinky, kokaín, alkohol a úctu personálu hotela. Na druhej strane je udavačkou, ktorá chodí po Berlíne a označuje, niekedy aj sama loví Židov v utajení, ktorým gestapáci hovorili ponorky.
Povrchná kniha alebo kritici?
Kritici vyčítajú knihe povrchnosť, ale možno len trocha nedávali pozor, motívy Stellinho správania nie sú hodné obdivu, ale sú vysvetliteľné. Židia narodení v Nemecku väčšinou túto krajinu milovali, považovali ju za svoju vlasť. Vyhovovala im jej kultúra, literatúra, hudba, umelecký kvas, školy, možnosti sebarealizácie. Uprostred toho všetkého nadšenia si neuvedomovali, že láska nie je vzájomná. Aj Stella pochádzala z rodiny, kde bol k náboženstvu úplne laxný prístup, cítila sa, chcela byť Nemkou. Bola plavá, modrooká, vedela robiť dobrý dojem na to čudné plemeno takzvaných árijských mužov. Prišli rasové zákony a ona zrazu skončila ako bezprávny tvor na jednej hromade s ľuďmi, ku ktorým nechcela patriť.
Záchrana uväznených rodičov síce pri jej konaní mohla hrať istú úlohu, ale ona najmä nechcela byť tým, kým sa narodila. Bola ochotná pritakávať aj najhrubším antisemitským urážkam. Je otázne, či s nimi súhlasila, alebo to len predstierala.
V knihe sa objavuje aj postava dôstojníka SS. Tristan von Appen, s ktorým sa Friedrich spriatelí, je tou typickou zmesou vysokej kultúry a bezcitnej brutality, ktorej najznámejším predstaviteľom bol Reinhard Heydrich. Jeho naznačená bisexualita, vzťah k Friedrichovi aj k Stelle, pripomína trojuholník medzi hlavnými postavami slávneho filmu Kabaret (1972).
Spôsob písania, keď autor necháva v deji veľké medzery, keď najdôležitejšie zostáva nevyslovené, má svojich odporcov aj zástancov. Kniha postavená prevažne na dialógoch je z dvoch tretín hotovým filmovým scenárom, čo možno je a možno nie je náhoda. V predeloch medzi kapitolami sa dozvedáme jednotlivé body „Desiatich prikázaní pre každého národného socialistu od doktora Josepha Goebbelsa“, aj viac-menej náhodne vybrané dejinné a kultúrne udalosti, ktoré sa stali v danom mesiaci roku 1942 (od vypálenia Lidíc po narodenie Paula McCartneyho).
Dielo sa číta ľahko a to mu vyčítajú najviac. Možno je problém v knihe, možno v hlavách nemeckých kritikov, ktorí ani po osemdesiatich rokoch neprekonali traumu viny za nacistický režim vo svojej krajine a sú často pápežskejší ako pápež.
