Záujem čitateľov o históriu je výrazný. Polemiky o dejinách sú totiž cestou k pochopeniu súčasného sveta a nášho miesta v ňom. Mnohých neodradia ani vážne práce o najkomplikovanejších obdobiach a postavách. História zadnými dverami však ponúka iný spôsob exkurzie do minulosti.
Historici vyšli von
Ide o unikátny projekt, v ktorom našlo miesto viac ako päťdesiat slovenských historikov prevažne zo Slovenskej akadémie vied. Už táto skutočnosť je výnimočná - signalizuje ochotu mladších i starších autorov spojiť sa v úsilí o poznanie toho, čo bolo. Nič také by nebolo možné bez dobrej vôle a profesionálnej spolupráce. Ešte jedno majú autori spoločné. Chcú komunikovať s čitateľom tak, aby ho neotrávili suchárskymi témami, striktne vedeckým štýlom alebo, nedajbože, ideologickým predvádzaním sa.
Historici môžu zostať zatvorení v archívoch a v pocite vlastnej výnimočnosti. Alebo vyjdú von a zapoja sa do debát rozprávajúc príbehy. V tejto knihe ukázali, že druhá cesta je napriek rizikám možná, zaujímavá a navyše užitočná.
Rozprávanie príbehov oslobodzuje históriu aspoň v takej miere ako mnohé iné spoločenské odbory. Dáva jej farbu, chuť a vôňu (aj doslova pri rozprávaní o životnom štýle minulých generácií). Zbližuje osudy zomretých aktérov so súčasníkmi. Príbehy z histórie sú nezriedka vzrušujúce a dobrodružné. A vôbec nemusí ísť iba o špionážne aféry, milostné pletky alebo utajované zločiny.
História zadnými dverami nie je dejepisecký bulvár a gýč. Jednotliví autori sa môžu k svojim rozprávaniam hrdo prihlásiť. Pracovali s prameňmi a napriek „iba“ niekoľkým stranám svojho príspevku každý vidí, že je za nimi kopec poctivej bádateľskej práce.
Výber z dejín
Časový záber „nezvyčajných príbehov“ je široký. Začína sa kdesi v čase germánskych vpádov na územie Rímskej ríše v 5. storočí a končí sa až Jakešovým trápnym prejavom tesne na prahu spoločenskej zmeny v roku 1989.
Epizódy sú tematicky utriedené. Venujú sa menej vážnej tvári zákonníkov a kroník. Skúmajú iróniu a satiru v službách politiky. Iné rozprávajú o ľudských (a neľudských) tvárach politikov alebo o trápnostiach, ktoré pohli dejinami.
Na scéne sa objavujú slávni vladári, vojvodcovia a osudové ženy. Rovnako veľká pozornosť je však venovaná aj témam, ktoré dokumentujú obyčajný život širokých spoločenských vrstiev.
Každá éra mala svoj „lifestyle“. Je zaujímavé čítať o stredovekých rituáloch, výchove uhorských šľachticov, márnom boji s alkoholom v čase medzivojnového Slovenska, nespokojných návštevníkoch slovenských kúpeľov alebo o trampotách prvých slovenských motoristov.
V týchto témach je podobnosť s aktuálnymi ťažkosťami najvýraznejšia. Všetko tu už bolo! Nedisciplinovaní a opití vodiči, hulákanie v letnej aréne aj „potemkinovské dediny“, ktoré poslúžili na oklamanie vzácnych návštev.
Okrem rovnakých starostí vyskočí pomedzi tieto príbehy aj údiv nad úrovňou a vyspelosťou starých čias. Každý, kto minulé storočia (na rozdiel od prítomnosti) považoval za barbarské a zaostalé, bude zaskočený úrovňou spoločenských noriem. Dnešné ekonomické, obchodné alebo kultúrne inštitúty už vtedy dostali svoje základy.
Človečina v dobrom i v zlom
Pestrá je aj galéria postáv. Okrem všeobecne známych (Vajanský, Chruščov, Kennedy, Štefánik) si miesto vyslúžili aj menej známe mená. Ich príbehy sú neodhalené, no o to atraktívnejšie. Môžeme sa zoznámiť so štyrmi bojovníčkami – uhorskými ženami zo 16. storočia, najprefíkanejším americkým väzňom vo vietnamskom zajatí alebo legendárnym agentom Gavendom.
V tejto bohatej kolekcii nebolo možné vyhnúť sa pikantériám. Sexuálne trampoty sedmohradského aristokrata, lovestory z Muráňa a Štefánikove dobrodružstvá dokazujú, že osudové ženy a slabosti mocných oddávna komplikovali ich životy a ambície. Poľudštenie veľkých osobností nie je útokom na ich význam, ale iba dôkazom, že existujú univerzálne trápenia ľudského rodu nezávislé od spoločenských pozícií.
Potom existujú aj univerzálne radosti. Slovenskí národovci cestovali na plti na zraz Tatrína pomerne dlho, lebo to nebola obyčajná cesta, ale dobrodružná i zábavná púť.
Daniela Kodajová ju opisuje takto: „Plavili sa jedným vrzom až po Púchov. Po takto strávenej noci, bez umývania a prezliekania odišli do Trenčína na obed. Tentoraz sa navzájom doťahovali horniaci s dolniakmi. Pri takejto zábave spadol Škultétymu dáždnik do Váhu a potopil sa, takže majiteľovi, ktorého priatelia volali Archanjel, sa stala ujma.“ Na „malebnú cestu dolu Váhom“ vďaka človečine zostali spomienky veľmi dlho.
Príťažlivý dejepis
Dejiny sú často pôvabné, z tejto knihy je to viac ako zrejmé. Raz rozhodujú náhody, inokedy sa dejiny vyberú opačným smerom pre nechcenú nepríjemnosť alebo slabosti mocných a vplyvných. Tým, ktorým nebol dopriaty luxus rozhodovania, zostali len vtipy a smiešne rýmovačky na okraj doby.
Dokonca aj počas autoritárskeho režimu vojnovej Slovenskej republiky sa politickým vtipom darilo. Ľudia vtipkovali o všetkých. „Ak to takto pôjde ďalej, zarastú tatranské cesty machom a naše bruchá tukom.“
Aj z príbehov satiry a politického humoru vidno, že postoje k dejinám i k dejepisu sú rozmanité. Zrkadlia sa v nich naše očakávania i životné štýly. Zmena v dopravných predpisoch alebo vynález silónových pančúch môžu spôsobiť zásadnejšiu revolúciu ako vojny či medzinárodné dohody.
Historické paradoxy sú nielen vďačnou témou pre bádateľov, ale aj dôkazom, že pôvodné ľudské zámery sa často končia úplne inak. Nevyspytateľnosť osudov a životných zvratov má bohatú tradíciu.
Je dobré, že dejepis sa poľudšťuje. Tým neprichádza o vážnosť, ale nadobúda atraktivitu. Stáva sa príťažlivejší aj pre tých, ktorí by inak nemali chuť uvažovať nad minulosťou a reflektovať súčasnosť.
