Janette Butlin trpela dedičnou svalovou dystrofiou. Vo veku 72 rokov sa rozhodla opustiť tento svet. Zomrela by zrejme potichu, keby jej doktorka Erika Preisig zo švajčiarskej kliniky neposunula kontakt na Tomáša Krupu.
Povedala jej, že mladý režisér by rád s kamerou sledoval človeka, ktorý sa rozhodne pre eutanáziu, a ukáže, ako tento boj vyzerá. V jeho okolí, na úradoch, ako aj v jeho vnútri. A Janette súhlasila. Vznikol tak film Dobrá smrť, ktorý hľadí na tému dobrovoľného odchodu zo sveta inými očami.
Surový footage ustúpil citlivej rodinnej dráme o jednom príbehu z mnohých.
„O smrti neviem povedať nič. Ale môžeme sa rozprávať o živote,“ povedal TOMÁŠ KRUPA, keď o svojom filme začal rozprávať pre denník SME.
Takže Janette si našla v podstate vás.
Presne tak. Po dvoch či troch mesiacoch som od nej dostal e-mail. Bola jediná, ktorá zareagovala a bola ochotná pustiť nás do svojho sveta.
Neváhali ste ani chvíľu alebo ste to ešte prehodnocovali?
Keď vám príde takáto správa, veľmi to na vás zapôsobí. Nemyslím si, že je to zneužívanie senzácie. Naopak, ona takto sformulovala volanie o pomoc.
Janette som odpovedal ihneď a s úctou. Poďakoval som sa a zaujímal som sa o jej zdravotný stav. Nie každý takýto pacient je totiž verbálne či inak fyzicky spôsobilý spolupracovať na tvorbe filmu.
Po niekoľkých rozhovoroch som dospel k záveru, že s Janette to možné bude a po pár týždňoch sme už so štábom leteli do Anglicka.
Mali ste už vtedy predstavu o koncepte? Či to bude čisto dokumentárne, alebo skôr s prvkami príbehu?
Chcel som najmä priniesť silnú autentickú výpoveď. Nakrútiť to s estetikou hraného filmu, ale nie inscenovať. Moja predstava, ako by to malo vyzerať, vyplynula najskôr z obmedzení, ktoré som si určil. Nechcel som to robiť tak, ako to robili iní tvorcovia predo mnou.
Filmov o eutanázii sa nakrútilo vo svete niekoľko. Väčšinou v nich vystupujú lekári, právnici, zástupcovia cirkvi či zdravotníctva a vyjadrujú sa k nejakému konkrétnemu prípadu. Ja som to chcel poňať ako rodinnú drámu.
Vďaka príbehu jedného človeka dosiahnuť, aby divák posudzoval svoje postoje sám. Aby prežil s Janette chvíle, keď ona sama musí so svojím rozhodnutím konfrontovať okolie. Chceli sme, aby to fungovalo ako jednoliaty príbeh. Mali sme, samozrejme, na seba aj estetické nároky. Želal som si, aby to bol pekný a pokojný film.
Aká bola Janette? Aký to bol človek?
Bola veľmi otvorená. Možno to vyplývalo aj z toho, že počas svojho života boli aj s manželom aktívni nudisti. Ako bola zvyknutá vystavovať svoje telo bez ostychu, tak pristupovala aj k svojim myšlienkam, postojom a zámerom.
Nebola tajnostkárka. Mala slobodnú povahu. Slobodu dávala a aj ju vyžadovala.
Aký ste s ňou mali vzťah?
Janette k nám od začiatku pristupovala priateľsky. Privítala nás veľmi zvláštnym spôsobom. Človek je zvyknutý, že sa k druhej bytosti približuje postupne. Janette nás však k sebe domov do Anglicka pozvala bez akéhokoľvek predošlého stretnutia. Vzhľadom na jej termín u doktorky Preisigovej sme mali aj málo času.
Poslala nám adresu s tým, že ona má dvere vždy otvorené. Je zvyknutá, že priatelia ju navštevujú aj bez ohlásenia. Vošli sme do domu a mali sme len volať jej meno. Ona nám odpovedala a zrazu sme sa ocitli v jej spálni.
Prvé stretnutie s naším štábom teda absolvovala vo svojej posteli, v intímnom prostredí. Usadila nás okolo seba a takto sme sa zoznámili. Po chvíli sa posadila a povedala: Tak poďme na to. Čo mám robiť?“
Dá sa povedať, že ste sa spriatelili?
Myslím, že sme veľmi rýchlo prekročili hranicu formálneho vzťahu protagonista – filmár. Počas filmovania sme spolu trávili dni od rána do večera a nerozprávali sme sa len o práci, ale aj o našich názoroch na knihy, filmy či hudbu. Bavili sme sa o filozofii aj o metafyzike.
Janette Butlin (uprostred) s tvorcami filmu Dobrá smrť. (zdroj: HAILSTONE.)Janette neboli cudzie ani témy o zmysle života, preberala ich často aj so svojou rodinou. V týchto témach sme sa zladili a vytvorilo sa medzi nami puto.
Veľkú úlohu zohralo aj to, že sme s zhodli na tom, že nie je pre náš film dôležité, aké rozhodnutie nakoniec učiní. Ubezpečil som ju, že nech už sa rozhodne akokoľvek, hoci aj v poslednej minúte, pre film to stále bude mať obrovskú výpovednú hodnotu.
Tým sa veľmi uvoľnila atmosféra, lebo Janette bola dovtedy vystavovaná veľkému stresu.
Čo tento stres spôsobovalo?
