SME

Nakrútil film o Paríži: Škaredú Bratislavu by ste ešte mohli zachrániť

Odporúča šampus na Eiffelovke.

Parížska Opera vo filme Dilili v Paríži. (Zdroj: FILM EUROPE)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vo Francúzsku je nemysliteľné, aby ženy chodili zahalené. To k západnej civilizácii nepatrí, to prispieva k jej degradácii, hovorí francúzsky režisér MICHEL OCELOT.

So znepokojením však sleduje, ako uňho doma postavenie žien zhoršuje, ako nerešpektujú ich práva a aké sú slobodné ženy pre mužov nebezpečné.

Nakrútil o tom film Dilili v Paríži, ktorý napohľad vyzerá ako rozprávka. Malé dievčatko v ňom objavuje historické osobnosti, krásy mesta a popritom aj jeho temné stránky.

V rozhovore pre SME s radosťou porozprával, kam odporúča ísť, aby mal človek z Paríža romantický zážitok. Hrdo pritom hovorí, že žiadny politik ani kráľ či cisár ho nedovolil zničiť. Na rozdiel od Bratislavy, z ktorej mu bolo smutno už za komunizmu a je mu aj dnes.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ste nostalgický za starými časmi v meste?

"Nie som vôbec nostalgický. Dôkazom je, že všetky kulisy vo filme sú skutočné. všetko stále existuje, nie je to výsledok umeleckej fantázie.

Každý dom, predmet možno v Paríži vidieť, možno sa ho dotknúť. Nikdy som nezrekonštruoval nič, čo by už bolo zničené. Len preto, aby som povedal: pozrite, aké je to krásne? Nie."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vo filme nie je veľa postáv na uliciach. Väčšinou sa filmy z dávnejších čias preľudňujú.

"My sme na to nemali peniaze. Taký prozaický dôvod som mal. Ale keď je menej ľudí v obraze, všetko je akési čistejšie.

Veľmi ma vedia rozhnevať grafity, sú také hlúpe, škaredé, nechápem, ako niekto môže tak zákerne ničiť krásne budovy.

Prečo niekto ničí krásu? Okrem toho, všade sú autá, všade sú bicykle, motorky aj smeti. Dnes sa triedi odpad, takže pred každým domom sú tri rôzne koše. To všetko sme v postrodukcii museli vymazať. Ale nepridávali sme nič."

Vy ste Parížan?

"Stal som sa ním."

Ako sa človek môže stať Parížanom?

"Musí v meste žiť a musí ho milovať. Ja som bastard a som na to hrdý. Narodil som sa na Azúrovom pobreží, ešte stále sa tam občas vraciam. Detstvo som prežil v Guinei, pubertu v údolí rieky Loire v regióne Anjou.

V Paríži som študoval. Cítim sa tam dobre. Nielen preto, že Paríž je krásny, ale preto, že tam mám pocit, že som svetoobčan. Pri dome nastúpim na metro, idem na letisko Roissy a už som niekde úplne inde.

Všetko je jednoduché. Keby som žil niekde na dedine, mal by som to ťažšie, aj keby som chcel prísť za vami do Bratislavy. A nikto by za mnou neprišiel. Mám rád slobodu veľkého mesta, jeho bohatstvo."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Myslíte si, že je to najkrajšie mesto na svete?

"To nie. Niečo také neexistuje. Paríž je jedno z najkrajších miest na svete. Veľa cestujem a keď prichádzam domov, vždy si poviem: Ozaj nie je zlé. Viac však o ňom nemôžem povedať, tak ako nemožno povedať, čo je najlepší film na svete."

Nič špeciálne na Paríži nevidíte?

"Čoby nie. Francúzsko v podstate obetovalo zvyšok krajiny, aby bol Paríž výnimočný. Všetka energia šla tam - niekomu sa to nepáči, ja som s tým spokojný."

Podľa čoho ste si vyberali štvrť, kde budete bývať?

"Nevyberal som si. V Paríži musí človek brať to, čo môže. Urobil som si aspoň zoznam, čo by som si v byte prial, a potom som taký hľadal štyri roky. Bol som veľmi náročný, aj keď som si to vlastne nemohol dovoliť.

V centre to bolo pridrahé, na okraji som byť nechcel. Nakoniec som sa už musel rozhodnúť, preto som si pozrel každý inzerát vo Figare. Našiel som jeden byt v dome bez výťahu. Na najvyššom poschodí bol priestor pre slúžky, čo si nikto nevedel predstaviť ako byt, ktorý sa dá obývať.

Vďaka tomu som si ho mohol kúpiť, hoci bol v prvom obvode. Dnes je to krásny apartmán, v dome je výťah a ja som šťastný."

Asi máte v byte veľa obrazov .

"Práveže ani jeden. Mám len biele steny. Keď ste výtvarníkom, radšej sa dívate na ne.

Ale mám veľa kníh o umení a tie mám neustále otvorené.

Vždy na inej strane. To sú akoby moje obrazy. Skutočný obraz na stene by sa mi do piatich dní omrzel."

Keď je niekto prvýkrát v Paríži, kam by sa mal ísť pozrieť?

"Moje prvé odporúčanie by bola Eiffelova veža, ale večer. Je krásna.

Cez deň nie je až taká výnimočná, a najmä, je okolo nej priveľa ruchu. Ale v noci, keď je osvetlená, treba na ňu vyjsť a pozerať sa, čo všetko je okolo. Aha, tamto je Notre Dame. Tam zase Invalidovňa.

Kto má peniaze, mal by sa dať vyviezť až úplne hore a naliať si šampanské. Je to predsa vrch sveta. Navyše, človek tam nie je nikdy sám."

V tej reštaurácii bol prezident Macron, keď s manželkou oslavoval zvolenie? Vtedy ho kritizovali, že zablokoval celú reštauráciu a pripravil ju o denný zisk.

"Nie. Úplne hore už nie je reštaurácia, ale šampus tam dostanete. Len zaň, samozrejme, musíte zaplatiť. Raz som to s kamarátmi urobil a som rád. Treba to naozaj vyskúšať, ak chcete mať skutočný pocit, že ste v Paríži.

Tiež mám veľmi rád Musée d´Orsay. Je nádherné. Je príjemnejšie ako Louvre, je menšie aj novšie, nič tam nie je zničené. A je tam umenie, ktoré netreba vysvetľovať."

A kde sa prechádzate?

"Pri Seine. Mám rád verejné záhrady André Citroë n, čo sú pri nej. Všetko je v priamom uhle, jeden kút je zlatý, jeden červený, modrý, oranžový, strieborný, zelený. Vidieť v júni modrú záhradu je nádherné.

Tryskajúca voda a v nej deti, ktoré sa hrajú a behajú, naháňajú ju, to má v sebe veľa šarmu."

Ako sa vám v porovnaní s tým pozdáva Bratislava?

"Bratislavu zničil komunizmus, veľa vecí zostalo škaredých. Bol som tu už pred revolúciou, bol mi zrejmé, že komunisti pohŕdali všetkým, čo nebolo nové. Všetkým, čo nepostavili oni.

Z Hradu vidno dlhé kilometre moróznych panelákov, až sa čudujem, že zopár krásnych budov z 19. storočia sa zachovalo. A svojou krásou ma prekvapili aj kostoly, ktoré pochádzajú ešte z čias uhorských kráľov."

Nebolí vašu dušu, keď vidíte, aké necitlivé zásahy sa tu urobili?

"Čoby nie. Každá deštrukcia je hrozná a tu ich bolo dosť. Tá veľká cesta, ktorá pod Hradom rozdeľuje Staré Mesto (Staromestská, pozn. red.), tá by mala byť celá zakrytá.

Pokojne nech tade ďalej prechádzajú autá, ale hore by sa mali postaviť záhrady. Už je neskoro na to, aby ste sa tej cesty zbavili, ale toto by bol môj záchranný scenár."

Myslíte, že je to utópia?

"Nemusí to byť utópia. Prečo by sa to nemohlo uskutočniť? Mesto by tým získalo šarm, na prvý pohľad by sa zdalo, že Bratislava je mesto záhrad.

Sú rastliny, ktorým v podstate stačí zem, nie sú náročné a netreba sa o ne starať ako v botanickej záhrade.

Ešte kde-tu nejaký strom a máte to. Tým, že odstránite jednu falošnú notu, môžete mať z mesta peknú pesničku."

Paríž si udržal svoju krásu po celé stáročia. Potreboval šťastie, že ho žiadni barbari pri moci nezohyzdili?

"Paríž mal naozaj šťastie. Najmä počas druhej svetovej vojny. Budapešť bola zničená, z Varšavy nič nezostalo. Vo Francúzsku boli králi, cisári aj prezidenti, ktorí boli na Paríž hrdí.

Všetci sa snažili, aby bol ešte krajší, minimálne od stredoveku. Samozrejme, čo-to sa primitívne zničilo.

Napríklad palác v záhradách Tuileries pri Louvri zhorel pri revolúcii v roku 1871, stal sa teda obeťou hlúposti rozzúrených ľudí. Ale väčšinou sa ho všetci snažia ochrániť."

Kde sa vy umelci v meste stretávate?

"Až tak sa nestretávame. Kto sa venuje animácii, je vlastne outsider. Ja obzvlášť, pretože som sa jej začal venovať pomerne neskoro. Nechodil som do takej školy, animačné štúdiá ma nechceli. Všetko som sa naučil sám a vlastne doteraz neviem, ako sa robí animovaný film.

Zakaždým robím svoj prvý film, som ako taký naivný učeň. Nerobím rovnako grimasy ako tí, čo vedia, ako sa to má robiť. No a veľa pracujem, takže večer chcem ísť najmä spať. Hľadám perfektný obraz, možno to je vyčerpávajúce."

Ako ste dospeli k tejto kombinácii reálnych kulís a animovaných postáv?

"Všetci si myslia, že som vynašiel nejakú úžasnú metódu. Ale nie, bolo to veľmi jednoduché.

Mal som fotografie a k nim som pripojil postavy. To je celé. Nebol som si istý, či to bude fungovať, to je pravda. Ale bol som obklopený šikovnými ľuďmi, ktorí vedeli správne navrstviť fotografie, čiže všetko nakoniec vyzeralo trojrozmerne."

A teda uveriteľne?

"Hovorím o dôležitých témach. Často v symboloch, lebo napokon, v Paríži sa nikdy deti neunášali, ale naša západná civilizácia je v nich ľahko rozpoznateľná. Je to rozprávka s ľuďmi, ktorí naozaj existovali.

Myslel som si, že by mala byť prístupná až deťom od istého veku, ale odhovorili ma od toho. Deti vraj aj tak všetko vidia okolo seba, všetko vnímajú. Vidia to aj v televízii.

Ani týmto rozhovorom nechcem nikoho vystrašiť, nikoho traumatizovať. Moja rozprávka má dobrý koniec."

Vo vašom filme muži zo strachu unášajú malé dievčatá. Môžu byť dnes ženy ešte pre niekoho nebezpečné?

"Nie, to muži sú nebezpeční. Čísla, ktoré vyjadrujú množstvo útokov na žien, sú hrozivé. Obetí tohto typu násilia je oveľa viac, ako je obetí vo vojne.

Či sú to dospelé ženy, alebo ich dcéry, takto ich zomiera viac ako vojakov. Často zabúdame hovoriť o malých dievčatách, ale aj im sa nepredstaviteľne ubližuje.

Deje sa to všade, niekde viac a niekde menej, ale deje sa to aj na Západe, aj v civilizovanom Francúzskom. U nás muž zabije svoju partnerku takmer každý druhý deň."

Sú u vás zákony, ktoré jasne definujú domáce násilie?

"Samozrejme. Hovoril som o svojom filme v krajine, ktorá nie je v Európe, ale je veľmi blízko nej. Keď som im povedal o týchto štatistikách, odvetili mi: U nás je to ešte častejšie a čo stojí za pozornosť, násilníkom nemusí byť len ženin partner.

Býva to aj otec, brat a niekedy aj syn. Desivé. Ženy sú znásilňované a zotročované. Chcel som o tom čosi povedať, preto je tento môj film o čosi drsnejší ako moje ostatné. Musel byť, pretože pozícia žien sa vo Francúzsku zhoršuje."

Čo sa stalo?

"Badať to najmä v moslimskej komunite. Muži tam islam praktizujú vo veľmi zúženej podobe, popierajú dôležitosť žien.

Zakázali sme zahaľovanie tváre, napriek tomu sa mnohé musia obliekať tak, aby boli v podstate neviditeľné. Vo Francúzsku je to niečo nemysliteľné."

Niekto by proti zákazu šatiek mohli namietať, že je to právo žien. Niektoré tvrdia, že ich nosiť chcú.

"Moja pozícia je jasná. Treba ich zakázať. V našej civilizácii nemožno zle zaobchádzať so žiadnym občanom, so žiadnou občiankou. Nemožno nikomu prikazovať, aby si zahaľoval tvár.

Je správne, že máme takýto zákon. Pomáha tým, ktorí nechcú, aby ich dcéry raz boli nútené znášať takýto nátlak. Keďže tlak moslimskej spoločnosti je silný, ženy by sa pred ním bez takejto legislatívy neubránili. Takto môžu doma povedať: Rada by som svojej dcére zahalila tvár, ale, žiaľ, je to zakázané. Nie je to moja chyba."

Zahalená tvár je nepríjemná pre človeka, s ktorým sa zahalená osoba rozpráva. Nevie, koho má pred sebou. Aj to sa zvažovalo pri tomto zákone?

"Závoj vyjadruje najmä to, že osoba pod ním má hrozný život. Nemá žiadnu slobodu. Ale to nie je len vec islamu, pozor.

Keď hovorím o tom, že postavenie žien vo Francúzsku sa zhoršuje, je to len sčasti jeho vplyv. Zlé zaobchádzanie so ženami je univerzálne, deje sa aj v krajinách, v ktorých žiadna moslimská komunita nežije."

Vo vašom filme sú však aj šťastné a naplnené ženské postavy.

"To, aby som pripomenul, že medzi ženami bolo množstvo senzačných osobností. Je to odkaz pre malé dievčatá, že aj ony sa takými môžu stať."

Podľa čoho ste si vyberali, aké hrdinky do príbehu zakomponujete? Vedľa Marie Curieovej napríklad vystupuje aj anarchistka Louise-Michel, ktorá možno nie je vo svete až taká známa.

"Nakrúcal som film pre všetkých. Či sú to deti, alebo dospelí, chcel som im ukázať, aká strhujúca môže byť naša civilizácia. Namiesto toho, aby sme šliapali po iných, môžeme rásť, kvitnúť, byť tu pre druhých. Nik z tých, koho vo filme ukazujem, nepotreboval utláčať ženy, pretože boli úspešní šťastní.

Ani som si neuvedomil, koľko žilo na začiatku 20. storočia v Paríži dôležitých ľudí. A pritom ich netreba dokonale poznať, aby vás príbeh mohol strhnúť. Dievčatko Dilili stretáva hudobníkov, maliarov, vedcov, lekárov, nemusel som ich dopredu predstavovať, dôležité je, že sú súčasťou dobrodružstva.

Keď sa dobrodružstvo skončí, zanechajú za sebou stopu: Picasso, Pasteur, Sara Bernard, madame Curie. Po príchode domov z kina si o nich deti môžu vyhľadať viac informácií. Ja som len zasial semienka ich zvedavosti."

Načítavam video...

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu