Keď sme šťastní, nezamýšľame sa nad tým, prečo to tak je. Skrátka sme. Nepotrebujeme v tej chvíli hľadať zmysel života. Cítime sa dobre, usmievame sa, sme spokojní. No Vincent, jedna z ústredných postáv tejto knihy, to videl inak. Prišiel do bodu, keď si jedného dňa povedal: „Načo.“
Do nutkavej potreby zmeniť svoj doterajší spokojný život priviedla Vincenta Borovského myšlienka, že má všetko. Pracuje ako veterinár a byt mu upratuje jeho mama. Ale to si všimne až po istom čase. Nevedomky ho tým vždy dosť ovplyvňovala, pretože všetky rozhodnutia robila zaňho.
Teraz potreboval urobiť rozhodnutie sám a bez nej. Predstavujte si ho ako milovníka kníh (ročne ich prečíta dokonca až 180), ktorý sa oblieka staromódne, i keď je ešte mladý. Z ničoho si nerobí ťažkú hlavu až do momentu, keď v jeho relatívne dokonalom mikrosvete odrazu chytia opraty pochybnosti a táto náhla zmena ho vydesí.
Dať alebo vziať
Šťastie v živote prichádza akoby vo vlnách. Niečo sa nám podarí, niekto je na nás milý, v zásade ide zväčša o isté spojenie viacerých príjemných situácií. Ale čím viac šťastia človek má, tým viac ho ešte chce. Vincent bol spokojný, no podvedome si uvedomoval, že mu niečo chýba, a preto sa to niečo rozhodne nájsť. Nechá preto všetko tak a odíde do penziónu s názvom Miuška.
Vlastní ho žena, po ktorej je tento penzión pomenovaný spolu s manželom. Miuška má v sebe vášeň pre život a je skvelá kuchárka, čo na jej manželovi vraj nevidieť. Autorka nám takýmto spôsobom približuje všetky postavy v knihe. Neopisuje kvetnato ich zovňajšok, skôr sa sústreďuje na vnútornú charakteristiku postáv.
Ale nie ony zmenia Vincentov život, aj keď sa zdá, že všetky vedľajšie postavy ho akoby postrkujú k tomu, čo má urobiť. Dozvie sa, že mu môže pomôcť iba Teodor Karón, ktorý preváža ľudí z jedného brehu rybníka na druhý a ich príbehy si nesie neustále so sebou. Ten vždy vie, čo má povedať, hrá sa so slovami, filozoficky opisuje a miestami drsne naráža na to, čo človek ukrýva niekde hlboko, akoby pod hladinou.
Silvia Bystričanová: Bosí sme prišli na svet (Slovart 2018) (zdroj: Archív SME)Neskrýva pravdu za rozvláčne slová a dlhé nezmyselné vety. Všetko, čo povie, dáva zmysel. Chytanie rýb nebolo nikdy zaujímavejšie, než práve s ním. Pretože takto má človek možnosť darovať alebo vziať život. „Nemal argumenty ani chuť sa s Teodorom hádať, pretože v ňom bolo niečo, čo iných umlčovalo a zvláštnym spôsobom zraňovalo bez bolesti. Pretože zraniteľní sme tam, kde máme chyby, a Vincent si to v plnej miere uvedomoval.“
Láska na prvé počutie
Vincent s ním strávil niekoľko dlhých chvíľ. Nechápal, prečo sa musia ľudia vyzúvať z topánok, keď vchádzajú do jeho člna, no nepovažoval ho za blázna, ako to robili iní. „V spôsobe, ako sa zohol po topánky a obul sa, bola hlboká úcta aj nečakané pochopenie. Odrazu sa na svoje topánky pozeral inak. Chodiť v nich a žiť svoj život je jedna vec.
Dôležité však je nezabudnúť, že raz sa bude musieť každý vyzuť aj z tých najdrahších topánok. Ten pocit mu pokorne sklonil hlavu.“ Vincentov život sa síce skrížil s Teodorovým iba na malý okamih, no len jeden z nich z tohto stretnutia vyšiel ako víťaz. A ten druhý dodnes robí službu druhým.
Vincent sa nepriamo vďaka Teodorovi zoznámil s Berenikou, do ktorej sa zamiloval na prvý pohľad. Vlastne nie na prvý pohľad, ale na prvé počutie. Pretože prvý kontakt s ňou bol práve cez jej nákazlivý smiech.
Berenika pracuje v umeleckej škole, učí hru na klavíri a Vincentovi okamžite pomotá hlavu. Odrazu je balansovanie na loďke s Teodorom podobné hľadaniu rovnováhy v pokrivenom svete, v ktorom nič nedáva zmysel ani stabilitu. Možno iba nákazlivý Berenikin smiech.
