Absynt vydáva v poradí tretiu knihu od poľského reportéra Wojciecha Jagielského. Prvá z nich bola Noční pútnici o deťoch v africkej Ugande, ktoré boli vedené k tomu, aby z nich boli detskí vojaci-zabijaci. Druhá kniha Modlitba za déšť je zase o vojnou zmietanom Afganistane. A napokon posledná kniha Všetky Larine vojny je spoveďou odvážnej a milujúcej matky.
Wojciech Jagielski nám prináša ďalšiu vojnovú knihu, ktorá je však odlišná od predošlých dvoch. Síce ide tiež o tematiku vojny, no trochu inej vojny, ako si ju predstavujeme alebo ako ju definuje, či opisuje väčšina kníh. V tomto prípade hlavná hrdinka totiž nie je žena, ktorá vzala do ruky zbraň a šla do vojny zabíjať. Bojovala, to áno. Ale nie za svoju krajinu či v sebaobrane.
Vnútorné vojny
Autor svoje rozprávanie začína ako pozorovateľ a tejto zásady sa drží až do konca. Maximálny priestor dáva práve Lare, pričom hneď v úvode dostávame dejinné okienko, čo sa dialo v pozadí jej príbehu. Jagielski zrozumiteľne a jasne opisuje pomery medzi Kistami a Gruzíncami. Kistovia prišli z Čečenska do chudobnej doliny Pankisi, ktorú obývali práve Gruzínci.
Z tejto doliny, ukrytej medzi kaukazskými priesmykmi, pochádza i Lara. Gruzínci Kistov vítali a ponúkli im, že sa môžu v doline usadiť natrvalo. O veľkorysosti gruzínskeho kniežatstva zvaného Kachetia, že rozdávajú pôdu horalom, sa však postupne dozvedali i ďalší. Túto veľkú príležitosť si nenechalo ujsť práve Rusko, ktoré okamžite zareagovalo, a s vidinou nadvlády nad prosperujúcim územím prišla vojna.
Wojciech Jagielski: Všetky Larine vojny (Absynt 2019) (zdroj: Archív SME)
Kistovia tak postupne prestali navštevovať bratov Čečenov, a ani si nestihli uvedomiť, že si osvojili gruzínsku reč, prijali ich priezviská, dokonca i vieru či zvyklosti. Stali sa z nich poddaní. Medzitým prišli dve veľké čečenské vojny a dolinu Pankisi obsadili partizáni na čele s veliteľom Ruslanom Galajevom. Larini synovia týchto partizánov obdivovali, dokázali pri nich sedieť aj hodiny a počúvať o krvavej vojne.
Znepokojilo ju to, a aj preto sa rozhodla pred vojnou utiecť, i keď zapochybovala, či urobila správne. „Ak by chvíľu počkala, chlapci by sa mohli na vlastné oči presvedčiť, čo znamená vojna, a aspoň na okamih by pocítili strach. Veď vojna by ich určite vystrašila.“
Larine herecké sny
Vojna vzala Lare úplne všetko, i sen stať sa herečkou. Nedokázala pred ňou ochrániť ani svojich synov Šámila a Rašída. Opantaní vojnou v Sýrii a sfanatizovaní islamom, si chceli ako mudžahedídi splniť svoju náboženskú povinnosť. Lara sa pred Jagielským netají tým, že so synmi vôbec nesúhlasila. Nechcela, aby zomreli vo vojne, ktorá ani nebola ich vojnou.
Keď však synovia vyrástli, vzdialili sa jej, odišli do bohatej Európy za lepším životom a ona ich dlhé roky nevidela. Keď sa s nimi napokon po dlhom čase spojila na diaľku, obaja boli takmer dospelí a svet videli celkom inak než ona. Jediná možnosť, ako ich presvedčiť, aby sa na vojne v Sýrii nezúčastnili, bolo ísť za nimi a vystríhať ich pred nešťastím a smrťou. Verila, že ich nakoniec dokáže presvedčiť, že skutočný zmysel je v živote a nie v umieraní.
Nepochybne, Jagielski touto knihou osloví nielen čitateľov reportážnej literatúry, no i románov. Dynamicky a pútavo zachytáva všetky Larine vojny, pričom ona sama s nimi mimoriadne kontrastuje. Svojou neuveriteľne citlivou povahou dokáže vyvolať veľa pozitívnych i negatívnych emócií. O tieto protiklady napokon aj Jagielskému ide. Dokazuje, že vojnu nemožno kategorizovať ako čiernu alebo bielu, pretože je oveľa komplikovanejšia. A pre tých, ktorí ju nezažili, bude vždy nepochopiteľná.
