Minulosť je veľmi nepríjemná pripomienka našich omylov a pamäť nebezpečná protihráčka. A najlepšia pamäť je tá, ktorá je zapísaná. Nuž, ako ju vymazať, ak nie očistným ohňom?
Na počiatku historickej pamäti ľudstva bolo písmo. A preto od jeho počiatkov civilizačných vojen bolo zničenie písomných pamiatok symbolickým aktom pokorenia dobytej kultúry násilníkmi. Sigmund Freud dokonca v roku 1930, v čase zmrákania sa nad Nemeckom, písal v esejiNespokojnosť v kultúre o tom, že akt ničenia – práve v súvislosti s kultúrou – je priam pudovým rozhodnutím ničiť to, čo považujeme za nepriateľské a čoho sa bojíme. Lebo nám to akosi hryzie svedomie a ukazuje nám, že naša pravda je vždy len dočasná.
A knihy tak pekne horia, sám Freud si to mohol vyskúšať na vlastných spisoch už tri roky po tom, ako štúdiu o pude ničenia v kultúre publikoval.
Študenti z národnosocialistického spolku pália „nevhodné“ knihy. (zdroj: Foto - Wikipedia)Bibliokaust
Slovný novotvar bibliokaust použil americký časopis Time v máji 1933. Odvolával sa pritom na tradičné starogrécke slovoholokaustos, kde holo znamená celý a kaustos horieť, spálený. Toto slovné spojenie sa od polovice 13. storočia používalo v starej francúzštine, pričom už v 17. storočí označovalo masaker, hromadné zavraždenie väčšej skupiny ľudí – často v súvislosti s vojnami a vypaľovaním dedín. Dnešný význam holokaustu sa nám spája predovšetkým s nacistickým systematickým vyvražďovaním Židov, ale aj Rómov a ďalších skupín ľudí.
Bibliokaust však holokaustu predchádzal, bol akoby jeho symbolickým začiatkom. Keď sa spoločnosť začne baviť pálením a ničením kníh, je jasné, že dôjde aj na ľudí.
Pálenie kníh a ničenie kultúrnych pamiatok pritom nebolo vecou nejakej pouličnej luzy, ale stalo sa symbolom futuristického extrémizmu a modernizmu. Taliansky básnik Filippo Tommaso Marinetti, duchovný otec futuristickej estetiky a tvorca futuristického manifestu z roku 1909, ospevoval novú modernú éru a vyzýval na anarchistické pálenie kníh ako symbolický akt skoncovania s buržoáznou a slaboduchou minulosťou.
V roku 1929 ho Benito Mussolini vymenoval za člena talianskej akadémie umení, ktorú fašisti vytvorili s cieľom očistiť talianske umenie. Napriek vášnivým vyjadreniam sa však Taliani mohli len ako slaboduchí učitelia, ktorých preskočili ich priveľmi učenliví žiaci, pozerať na to, ako zatočili s umelcami v Nemecku.
Nebezpeční pre moc
Nacistická svoloč už v dvadsiatych rokoch vyvádzala neprístojnosti, verbálne napádala spisovateľov s humanistickým posolstvom vo svojom diele. Slovné útoky od budúcich vládcov Veľkého Nemecka schytali Remarque i Thomas Mann, protižidovské hanlivé nápisy sa objavovali na ich domoch dávno predtým, ako sa Paul von Hindenburg rozhodol v januári 1933 vymenovať Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Sám Hitler, autor pochybného bestselleru Mein Kampf, v ktorom sa naváža aj do umenia a umelcov, a vyhlasuje, že najmä diela židovských autorov sú zvrhlé a treba ich zničiť, v novom úrade neváhal ani týždeň.
Päť dní po svojom vymenovaní bol uvedený do platnosti zákon o ochrane nemeckého ľudu, ktorý prakticky obmedzil slobodu tlače, umožnil konfiškáciu akýchkoľvek tlačových materiálov považovaných za ideovo nebezpečné a umožnil pod zámienkou ochrany nemeckého ľudu akékoľvek zásahy proti „nepriateľom“.
A kto boli nepriatelia, sa ukázalo už v najbližších týždňoch. Po celom Nemecku sa totiž nacistické skupinky pustili do likvidácie sídiel komunistickej strany, kde ničili, čo sa dalo a s pyromaniackou radosťou ostentatívne pálili spisy svojich najbližších totalitných príbuzných – komunistov. A 27. februára 1933 zbesilosť čerstvých pánov Nemecka vyvrcholila podpálením Reichstagu, čo umožnilo o deň neskôr Hitlerovi vyhlásiť výnimočný stav a zaviesť výnimočné opatrenia v celej krajine. Mimochodom, v Reichstagu zhorela aj celá parlamentná knižnica a archív dokumentov.
Blízky spolupracovník Hitlera, obdivovateľ antickej kultúry a Friedricha Nietzscheho, z ktorého dokázal citovať spamäti celé pasáže, sám autor divadelných textov a minister propagandy Joseph Goebbels dostal voľnú ruku pri tom, aby usporiadal dostatočne veľkolepú ohňovú šou, ktorá mala dať jasne najavo, čo s nečistými spisovateľmi a nevhodnými knihami mieni robiť mladá nacistická moc.
Požiare pre výstrahu
Už v marci 1933 prišli na rad prvé verejné pálenia kníh. V Kaiserslauterne aj vo Wuppertale horliví kníhkupci vyhadzovali knihy židovských a marxistických spisovateľov a zapaľovali ich. V marci sa novým členom Spolku pre kultúrno-politickú prácu stal filozof Martin Heidegger, člen NSDAP, ktorého vzápätí Hitler vymenoval za rektora univerzity vo Freiburgu. Nevhodné knihy sa medzitým pálili vo viacerých nemeckých mestách a na svete sa objavil aj zoznam autorov, ktorých knihy sa dostali na index ako nevhodné.
Atmosféra nenávisti ku všetkému nenemeckému, židovskému a cudziemu hustla a naplno vypukla 5. mája 1933. Študenti univerzity v Kolíne nad Rýnom povyhadzovali na námestie všetky knihy židovských autorov a autorov odmietajúcich novú nacistickú moc. Na námestí pred univerzitou sa ocitli tisícky kníh, ktoré vzbĺkli a niekoľkohodinový oheň kŕmili aj z ďalších zdrojov. Študenti v spolupráci s univerzitnými pedagógmi vyplienili aj niekoľko knižných skladov a kníhkupectiev.
Na druhý deň, 6. mája, došlo v Berlíne aj na Freudove spisy. Do sexuologického ústavu v Berlíne vtrhla nacistická mládež združená v organizáciiDeutsche Studentenschaft a povyhadzovala viac ako dvadsaťtisíc zväzkov kníh, časopisy, lekárske správy a ďalšie dokumenty. To všetko ostentatívne spálili na Opernplatzi. O dva dni neskôr sa podobné pálenie kníh, aj za účasti rektora univerzity Martina Heideggera, uskutočnilo na univerzite vo Freiburgu.
Horiaca hranica zachvátila celú nemeckú mládež a 10. mája Goebbels ohlásil akciuPálenie kníh. V ten deň horeli obrovské kopy kníh, ktoré nacistická banda poznášala z verejných knižníc, židovských ustanovizní, kníhkupectiev a skladov po celom Nemecku. V niektorých mestách pálenie kníh dokonca sprevádzal hudobný program. Aj v nasledujúcich dňoch horeli vatry z kníh a práve o týchto požiaroch písal týždenník Time a použil pri tom slovo bibliokaust.
Vojnové ničenie
Venezuelský spisovateľ Fernando Báez, autor neuveriteľne smutnej knihy Všeobecné dejiny ničenia kníh (kniha je dostupná aj v češtine vo vydaní z roku 2012), píše, že v rokoch 1933 – 1945 nemeckí nacisti spálili stámilióny kníh. Bolo bežnou praxou nemeckých okupantov, že pri plienení miest vypaľovali knižnice, pozvážali zo synagóg, škôl a domov židovských rabínov knihy, aby ich verejne spaľovali. Dialo sa to v Poľsku, Belgicku, vo Francúzsku, v Rakúsku, Čechách, na Ukrajine a v Rusku a v ďalších krajinách. Zhoreli státisíce vzácnych kníh vrátane rukopisov, na zozname zakázaných autorov mali Nemci vyše 5500 mien.
Pri bombardovaní a vojenských operáciách padli za obeť stovky knižníc vrátane poškodenia British Library, Knižnice francúzskeho Národného zhromaždenia, knižnice Leva Tolstého v Jasnej Poľane, ale obete si vyberalo aj spojenecké bombardovanie od drážďanskej knižnice až po zbierku klasických japonských textov uchovávaných v Nagasaki.
Napriek vojnovým zverstvám však knihy prežili. A kým prežívajú, ten odkaz, ktorý spálené knihy v sebe majú, je jasný: Nesmieme dopustiť, aby sme zabudli. A najlepším liekom na nezabúdanie sú knihy.
