Máme výročie, teda viac výročí – stovka uplynula od parížskej konferencie, ktorá tak usporiadala Európu po prvej svetovej, že máme aj sedemdesiat rokov od svetovej druhej. Sedemdesiat máme aj od vzniku samostatnej vojnovej republiky. A tridsať od roku zázrakov, magického roka, roka nádeje či ako všelijako inak sa pomenovalo to úžasné vzopätie más a formálny pád ostbloku. Zrejme je len málo ľudí z tých, ktorí sa úprimne zúčastnili na novembrových námestiach, že by ľutovali tú atmosféru – to, čo prišlo potom, už nie je také jednoznačné.
Odkaz nasledujúcej generácii
„ Budúci rok to bude tridsať rokov od novembra '89. Bolo by fajn, keby sme dokázali reflektovať vlastné pokusy a omyly. Čosi ako generačné krédo adresované nastupujúcej generácii. Krátke texty malej skupiny autorov, ktorí majú čo povedať, by mi pripadali dôstojnejšie ako mozaika všehochuti, ktorú budúci rok vyplavia médiá a z ktorej mám už dnes zimomriavky. Čo povieš?“
Takýmto e-mailom oslovil Fedor Gál budúcich spoluautorov knihy, ktorú vymyslel – a výsledok viac-menej stojí za to (možno len menej Budaja by bolo viac).
Jeden z najznámejších protagonistov novembra teda výročie poňal inak – ponúkol priestor „mužom a ženám novembra“, aby glosovali svojich tridsať rokov po. Pamätník týchto dní by azda privítal trochu inú zostavu príbehov – čo asi treba spomenúť, lebo od spomienkovej knihy pod gesciou Fedora Gála očakávate okrem iného príbehy Martina Bútoru, Petra Zajaca, Petra Tatára, Milana Šimečku, Miroslava Kusého, Zuzy Mistríkovej, Tóna Popoviča... teda tých, ktorí z pozadia kreovali novembrové dni a námestia (keď už s Kňažkom a Budajom sú lídri roku 1989 na vojnovej nohe).
Zostava osemnástich príbehov je výrazne iná – nedovolím si však povedať, že by bola horšia, lebo je nesmierne pestrá a vo viacerých prípadoch by mi bolo mimoriadne ľúto, keby som sa s ich textami nezoznámil (Jan Urban, Jakub Pohle, Juraj Mesík, Inge Vagačová, Oľga Valková či Fero Guldan) – čomu samozrejme muselo predchádzať ich prečítanie, aby som toto mohol konštatovať. Vďaka tejto zostave sú novembrové dni a roky po nich poznamenané nesmiernou človečenskosťou, občas až intímnymi vyznaniami, ktoré dodávajú veľkej politike, teda tridsiatim rokom, ľudský rozmer osobných a osobitných príbehov, nezameniteľných so žiadnymi inými.
Samozrejme, päťmiliónové spoločenstvo je päť miliónov osudov – od bezdomovcov cez „poctivých privatizátorov mečiarovcov“ až po oligarchov - a medzi nimi sa nachádza osemnásť protagonistov v tom čase pohybujúcich sa v najrôznejších rovinách, v drvivej väčšine však mimo najvyšších mocenských poschodí.
Odkaz predchádzajúcej generácii
Teda Jakub Pohle sa narodil až v roku 1990, ale jeho výpoveď na adresu generácie rodičov je mimoriadne pôsobivá (hoci v tom zovšeobecňovaní aj trochu nefér). Je veľmi dôležité, že zaznel hlas aj jeho generácie, hoci mimoriadne drsným slovníkom: „Posrali ste to, drahí rodičia. Dovolili ste, aby sa z nás, detí revolúcie, stali buď socky, alebo workoholici. Neustále v depresii z práce, zo školy, zo vzťahov. Žijeme v permanentných obavách zo svetlejších zajtrajškov, lebo, priznajme si, zatiaľ sa to vždy posralo.“
Pocit premárnenej šance, nepripravenosti na systémovú zmenu je vo väčšine textov prítomný až dominantný – čo je poctivé, hoci oneskorené poznanie. Lebo že sa deje niečo zlé a zle, túto spätnú väzbu dostávali reprezentanti VPN, KDH, SDKÚ, DS, DU od viacerých médií dlhodobo – nebola však priveľmi často rešpektovaná.
