Čo znamená byť spisovateľom
Byť spisovateľom znamenalo v každom období zastávať pozíciu plnú paradoxov. Vynikajúci prehľad ich postavenia v spoločnosti a protikladov, ktoré to so sebou nieslo, prezentuje kniha Spisovateľ ako sociálna rola. Existuje toľko stereotypných predstáv, ktoré sa viažu k predstave spisovateľa, až sa zdá, že ide o nejakú bájnu bytosť. Ak sa však zbavíme rôznych nánosov, stereotypov a predsudkov, objaví sa bohatý priestor na skúmanie významu spisovateľa v spoločnosti. Čo je teda sociálna rola spisovateľa?
Autor alebo bloger?
Výhodou odborných kníh napísaných rôznymi autormi je, že nie je potrebné čítať ich kapitolu za kapitolou, dá sa začať z akéhokoľvek miesta a práve posledná kapitola od Lenky Macsaliovej (známej aj z jej youtube kanála Inferno na polici) sa venuje veľmi aktuálnej téme a to prezentácii autorov na sociálnych médiách. Zamerala sa na dvoch v súčasnosti veľmi populárnych a fanúšikmi obľúbených spisovateľov Juraja Červenáka a Jozefa Kariku, ich vzťah k vlastnej tvorbe a k ľuďom sledujúcim ich profily predovšetkým na sieti facebook.
Zatiaľ čo mnohí spisovatelia proces tvorby tak trochu taja, je to pre nich diskrétna až intímna vec, sú takí, ktorí neváhajú predkladať verejnosti postupnosť vzniku diela a práve Juraj Červenák je výborný príklad, ako dokáže autor vzbudiť očakávania napríklad ukazovaním odbornej literatúry, s akou pracuje, miest, aké navštevuje, aby preskúmal reálie, a jeho komentáre sú svojským žánrom samy osebe. Podobne Jozef Karika dosť zručne pracuje nielen s prezentovaním vlastnej tvorby, ale aj úspechov, ktoré mu to prináša. Vytvára sa tak rola spisovateľa dokumentaristu a aj na príklade rôznych diskusných fór môžeme vidieť, že je to veľmi úspešná stratégia.
(zdroj: Archív SME)Sociálne médiá majú značnú výhodu pre tých spisovateľov, ktorí chcú byť neustále v kontakte so svojou čitateľskou základňou. Množstvo informácií o tvorbe by sa čitatelia nemali ako dozvedieť, keby im to autori neprezradili, a ide o situáciu obojstrannej výhry. Ľudia sú zvedavé tvory a na profiloch oboch autorov vidieť, že okrem roly spisovateľa si prisvojili aj rolu komentátorov iných kultúrnych alebo spoločenských udalostí, predovšetkým filmov, seriálov, literatúry.
O postavení autora voči čitateľovi svedčia napríklad aj komentáre Juraja Červenáka o jeho vzťahu k besedám a Jozefa Kariku o ekonomike knižného trhu. Ak začnete práve poslednou kapitolou z knihy, môžete sa takto naladiť na priestor literárneho poľa, v akom sa autori pohybujú, ak je im pridelený status spisovateľa.
Politika literatúry
Už v názve knihy nájdeme slovné spojenie sociálna rola a je vhodné uviesť, čo to vlastne znamená. Každý človek má určité postavenie v spoločnosti, vtedy hovoríme o statuse a od tohto postavenia sa očakáva určité správanie, vtedy hovoríme o role. Preto ak je niekto označený za bohéma, neprekvapí, ak sa občas správa neprístojne, ale takéto správanie sa určite neočakáva napríklad od kňaza, a tolerancia toho, čo dokážeme u oboch akceptovať, je takisto výrazne odlišná.
Aj z tohto dôvodu sa dlhodobo vedú diskusie, do akej miery sú niektoré diela ešte literatúrou a kedy už ide o vstup do politiky s cieľom získania určitého vplyvu alebo mocenských cieľov. V rokoch 1874 – 1875 boli zatvorené tri slovenské gymnáziá a aj obmedzená, resp. pozastavená činnosť Matice slovenskej. Zaslúžil sa o to Béla Grünwald, zvolenský podžupan a pozoruhodný príbeh s vysvetlením, prečo sa to udialo, prináša historik József Demmel. V jeho podaní Grünwalda silno urazila divadelná hra s názvom Španielska komédia, ktorú napísal Viliam Paulíny-Tóth (ten bol v tom čase podpredsedom Matice slovenskej).
Masívne v nej zosmiešnil politickú elitu Zvolenskej župy a Banskej Bystrice a ľudia mohli veľmi ľahko identifikovať trochu prvoplánovo zmenené mená. Širší spoločenský kontext tých čias, samozrejme, podporil Grünwaldove aktivity, ale nikdy neprestane prekvapovať, do akej miery môže osobná pomsta zasiahnuť celú kultúru a spoločnosť.
Ešte výraznejšie prelínanie politiky a literatúry charakterizujú život a tvorbu Ladislava Novomeského a Dominika Tatarku v článkoch Vladimíra Barboríka a Ivana Jančoviča. Novomeský v priebehu desaťročí kombinoval viaceré roly, ktoré vyplývali z jeho pôsobenia básnika, publicistu, komunistického novinára, politika. Vo svojich pozíciách mal vždy renomé, a to nielen ako básnik, ale aj ako ľavicový intelektuál. „Bol komunistický politik, no v tejto úlohe nebol spájaný s represívnou mocou.“
V sedemdesiatych rokoch bolo jeho meno (on sám bol vtedy už vážne chorý a nezúčastňoval sa na dianí) využité na kultúrnu a literárnu normalizáciu ako časť politickej normalizácie vedenej Gustávom Husákom. Oproti tomu bol „Novomeský aj človekom nádejí, vzbudzoval očakávania“, a jeho meno sa teda zdalo súčasťou nezlučiteľných pozícií.
Osud Dominika Tatarku dosvedčuje, že prehodnotenie postojov k dominujúcej politickej moci na jednej strane likviduje rolu spisovateľa ako šíriteľa deštruktívnej ideológie, na druhej strane umelecká hodnota jeho textov udržuje renomé a status Tatarku aj desaťročia po smrti. Súčasťou tohto statusu je aj udeľovanie cien Dominika Tatarku, kde sú určujúce prísne podmienky na jej udelenie. Peter Zajac doslovne uvádza, že nimi sú „jednoznačná úroveň textu a občiansky postoj autora“.
A na inom mieste zhrnul zásadnú vec, že totiž „životné peripetie Dominika Tatarku sprostredkujú okrem toho skúsenosť, že chyby a omyly nemusia byť definitívnou stigmou ľudského života, ak človeka vedie celoživotná túžba po slobode“.
Keď spisovatelia prekážajú
Na literatúre je pozoruhodné, že ak sa od nej očakávajú určité funkcie, napríklad potvrdzovanie existujúceho spoločenského poriadku, dokáže naozaj pobúriť nielen mocných tohto sveta, ale celé skupiny obyvateľstva, ak sa toto očakávanie poruší. Za istých okolností dokážu spisovatelia svojimi dielami dokonca aj manipulovať verejnou mienkou a práve týmto problémom sa zaoberá Lukáš Holeček, keď analyzuje diela M. B. Böhnela. Ten sa na prelome 20. - 30. rokov 20. storočia venoval vo svojich románoch témam ako sexualita, erotika a kritika koedukácie, teda zavádzanie spoločného vyučovania pre chlapcov a dievčatá v školách.
Jeho romány boli v určitom čase dokonca vydávané za dokument doby a používané ako argument proti spoločnému vyučovaniu. Sila podprahových tém ako sexualita je pozoruhodná asi v každom období a nikdy neprestane priťahovať či už puritánov, alebo kohokoľvek iného.
Drvivú väčšinu článkov v knihe spája východisko, o aké sa opreli pri písaní. Je ním predstava o literárnom poli ako o sieti vzťahov v určitom priestore, ktorý zasahuje do ďalších polí: mocenskej štruktúry, ekonomiky, kultúry a ďalších. Podrobne sa tejto koncepcii venoval francúzsky sociológ Pierre Bourdieu v knihe Pravidlá umenia. Vznik a štruktúra literárneho poľa (po česky vyšla kniha v roku 2010).
Veľkou výhodou výskumu, ktorý vychádza z tejto perspektívy, je, že skúma literatúru empiricky, exaktne dokáže umiestniť spisovateľov do komplikovaného sveta očakávaní od ich aktivít. V knihe Spisovateľ ako sociálna rola sú ešte ďalšie pozoruhodné príspevky a rozhodne stoja za prečítanie. Škoda len, že sa v knihe nikto nevenoval analýze niektorého zo spisovateľov deväťdesiatych rokov, je to určite literárne pole, ktoré si zaslúži pozornosť a ďalší výskum. V každom prípade je to však originálny titul a treba dúfať, že zaujme nielen odbornú verejnosť.
