Novinár. Radikál. Antisemita. Vrah. Aj týmito slovami by sme mohli nazvať Alexandra Macha. Nová publikácia z pera historika Antona Hruboňa sa venuje práve životu jedného z najznámejších predstaviteľov vojnového slovenského štátu.
Prvý kritický od vojny
Hneď na úvod knihy autor poukazuje na rozdiel medzi Alexandrom Machom a inými dejinnými postavami, o ktorých sa píšu biografie. Mach je autorom priamo označovaný za enfant terrible, povestné zlé dieťa slovenských dejín. Jeden z hlavných predstaviteľov ľudáckeho režimu si, podobne ako jeho politickí spolupútnici, nezaslúži, aby bolo jeho meno oslavované a boli mu stavané busty.
Hruboňova biografia o Machovi si nedáva za cieľ to, aby stavala Macha na akýkoľvek piedestál, ani sa ho nesnaží obhajovať. Autor sa vo svojom texte pokúša poskytnúť čitateľovi pohľad do mysle a činov jedného z najhlasnejších predstaviteľov vojnového slovenského štátu a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Význam Hruboňovej knihy je okrem iného aj v tom, že ide o prvý kritický Machov životopis od ukončenia druhej svetovej vojny. Počas čítania knihy si čitateľ uvedomí, aký rozsiahly výskum absolvoval autor nielen v slovenských, ale aj českých a nemeckých archívoch.
Anton Hruboň: Alexander Mach. Radikál z povolania (Premedia 2018) (zdroj: Archív SME)
Alexander Mach sa narodil v Slovenskom Mederi (dnes Palárikovo) a študoval v Nových Zámkoch. Práve v tomto období vidí Hruboň korene Machovho antisemitizmu. Hruboň pokladá za najdôležitejší moment pre neskoršie Machove antisemitské vyjadrenia prostredie rodnej obce. Mach bol podľa Hruboňa antisemitom ešte predtým, ako sa v tridsiatych rokoch dostával fašizmus k moci vo veľkej časti Európy.
Pri vysvetľovaní pôvodu Machových názorov sa autor venuje aj rozličným rovinám antisemitizmu, ktoré boli v danom období prítomné v spoločnosti. Hruboňov prístup k vysvetľovaniu reálií doby popri opise Machových životných udalostí a rozhodnutí sprevádza čitateľa v celom diele. Na príklade jedného politika sú zobrazované politické udalosti a spoločenská situácia z pozície novinára a neskoršie politika, ktorý vystupoval s radikálnymi názormi a neobával sa ani občasného porušovania zákonov.
Erudovaný autor
Hruboň, ktorý sa venuje výskumu fašizmu, preukazuje svoju odbornosť hneď v prvých kapitolách knihy. Pri skúmaní vzťahu medzi Rodobranou a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou poukazuje na rozdielne vnímanie Rodobrany medzi jednotlivými členmi strany. Neskĺzava do zjednodušeného porovnávania všetkých členov HSĽS s fašistickou Rodobranou. Zároveň pripomína čitateľovi to, že v dobovom vnímaní nemal fašizmus také negatívne konotácie, ktoré právom získal v neskoršom období.
Pri opise týchto rozdielov sa pokúša autor zrekonštruovať myšlienkový pochod Alexandra Macha. Ten bol ovplyvňovaný nielen blízkymi názormi s členmi Rodobrany, ale aj vzťahom Alexandra Macha s Vojtechom Tukom, ktorého Mach vnímal do istej miery ako svojho mentora. Postava Vojtecha Tuku je významná pre životný príbeh Alexandra Macha. Spojenie s Rodobranou, radikálne prejavy a účasť na procese pri obvinení Vojtecha Tuku z velezrady a špionáže proti Československej republike dlhodobo formovali povedomie o Machovi na verejnosti, ako aj v politike.
Autor sa v knihe venuje politickému vývoju v Československu v tridsiatych rokoch. Spomína rozličné frakčné spory v rámci HSĽS, ako aj postupné radikalizovanie sa jej vrcholových predstaviteľov. Na vrchol svojej moci sa Alexander Mach dostal počas existencie vojnového slovenského štátu. V období ešte pred rozbitím Československa sa Machovi po profesijnej stránke darilo.
Podľa autora je možné Macha vnímať ako elitného žurnalistu. Čitateľovi však nevysvetlil, podľa akých kritérií by mal byť Mach zaňho považovaný. Nie je totiž jasné, aký dosah mali Machove texty mimo sympatizantov strany, resp. ako vnímali texty známeho radikála umiernení členovia HSĽS.
Prelom po marci 1939
V publikácii sa autor pochopiteľne venuje aj udalostiam z jesene 1938, teda obdobiu nielen mníchovskej dohody, ale aj viedenskej arbitráže. Pri opise Machovej návštevy v jeho rodnej obci, ktorá mala byť po viedenskej arbitráži pripojená k Maďarsku, autor spomína, ako Macha domáce obyvateľstvo presviedčalo, aby zostal na Slovensku a pracoval na revidovaní arbitráže. Problémom opisu tejto Machovej služobnej cesty na odstupované územie je, že jediným zdrojom je článok v novinách Slovák, teda v straníckych novinách HSĽS. Tým teda pochopiteľne, môže ísť a pravdepodobne aj ide o stranícku propagandu. Na tento fakt však čitateľ nie je upozornený.
Autor sa venuje aj rozboru zmeny spoločenskej klímy po prijatí mníchovskej dohody a získaní moci ľudákmi na Slovensku. Napriek tomu, že nesúhlasím s tvrdením, že „na vytváraní protikladného obrazu ‚my‘ verzus ‚oni‘ by teoreticky nebolo nič zlé – nepriateľa koniec koncov hľadá každý jeden režim“ (s. 169), treba zdôrazniť to, že autor sa venuje postupom ľudákov. Tí totiž v danom období označovali väčšinu svojich protivníkov ako škodcov národa. Tento naratív sa počas existencie slovenského štátu nezmenil, dokonca sa radikalizoval.
Prelomom v Machovom živote sa stal vznik slovenského štátu v marci 1939. Slovenský štát vznikol ako satelit nacistického Nemecka, a to malo pochopiteľne významný vplyv na dianie v krajine. Preto je zaujímavé, že práve Mach sa spolu s Tisom a Tukom stal jedným z najznámejších a najviac zodpovedných predstaviteľov za udalosti a zločiny, ktoré sa v období medzi rokmi 1939 - 1945 na Slovensku udiali. Ako autor poukazuje, zaujímavé to je preto, lebo nemecký Sicherheitsdienst pokladal Macha za osobu nevypočítateľného charakteru, ktorá nezvláda nároky na ňu kladené.
Mach sa však v očiach svojich nemeckých ochrancov z dlhodobého hľadiska osvedčil. Pochopil totiž, že štát vznikol len vďaka záujmu Nemecka o rozbitie Československej republiky a priznanie tejto skutočnosti na verejnosti by znamenalo popretie propagandistického tvrdenia o zavŕšení národno-emancipačného procesu. Mach chápal, že ak chce kariérne stúpať, tak jedine vďaka absolútnej oddanosti nacistickému Nemecku. Pre tento postoj sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov ľudáckeho režimu.
Procesy
Práve preto je dôležitá aj skutočnosť, že Machov životopis sa nekončí spolu s ukončením vojny. Autor sa venuje procesu, v ktorom sa nachádzal Mach spolu s Jozefom Tisom. Venuje sa ich rozdielnemu postoju, ktorý do istej miery Macha zachránil pred trestom smrti. Alexander Mach dostal za zločin domácej zrady, kolaborácie a zrady na povstaní 30-ročný trest väzenia a na 15 rokov mu boli odňaté občianske práva.
Po amnestovaní v roku 1968 sa Alexander Mach tváril, že ľutuje zločiny, ktoré boli spáchané počas slovenského štátu vrátane toho najstrašnejšieho, a to genocídy židovského obyvateľstva. Či išlo o úprimnú ľútosť, alebo vypočítavosť, je už na uvážení čitateľa.
Či už ide o roviny antisemitizmu v povojnovom Československu, vnútorné spory a konkurenčný boj medzi ľudáckymi predstaviteľmi v medzivojnovom Československu, alebo boj o pozície a priazeň nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny, nová publikácia je zaujímavým prínosom do problematiky skúmania slovenských dejín prvej polovice 20. storočia. Alexandrovi Machovi by nikdy nemal stáť žiadny pamätník, ale knihy, ktoré objasňujú to, akým spôsobom sa stal tým, kým sa stal, sú nutné. Táto je jednou z nich.
