Vyzerá ako vymyslený, ibaže je skutočný. Všetko, čo je s ním spojené, je väčšie ako veľký román.
Keď vstúpil dnu, mal pocit, že je v katedrále. Pocítil, že tento dom každého zmení. Núti ľudí odhadzovať zábrany, byť slobodný, oddať sa túžbam. Nie sú tam múry, len sklenené steny. Nedá sa v ňom nič schovať, žiť v tajomstve.
Český režisér JULIUS ŠEVČÍK sfilmoval svetový bestseller Sklenená izba, anglický román o brnianskej vile Tugendhat. Hoci na papieri je to košatý príbeh na pozadí niekoľkých diktátorských režimov, on ho prekvapivo a radikálne potlačil do úzadia.
Dejiny z neho nezmizli. Ševčík nepoprel, že bohatí majitelia vily museli utiecť pred fašizmom a potom z Venezuely počúvali, ako ju ničia komunistické zásahy. No vo svojom filme podporil romantickú linku a rozpráva najmä o milostných vzťahoch. Aj o lesbickom, čo je v našom regióne nezvyčajné.
Nakrúcať vo vile Tugendhat je dosť výstredné. Je to kultúrna pamiatka, kde sa nemáme ničoho chytať. Čí to bol nápad?
"Producenta. Oznámil mi to hneď, ako mi ponúkal román na adaptáciu. Najprv sa mi to nezdalo, pretože v prostredí, kde sa nedá nič robiť, je veľmi ťažké nakrúcať a pritom sa tváriť, že od začiatku do konca príbehu prešlo šesťdesiat rokov. V takom prípade predsa musíte meniť a prerábať kulisy.
Ale súhlasil som a v polovici nakrúcania som bol rád, že sme práve vo vile. Je naozaj výnimočná."
Zrejme ste dostali aj obmedzenia, čo môžete a čo nemôžete.
"Dostali a veľmi veľa. Niečo sme vyjednali, ale niečo nie, priestor samotný sme, samozrejme, rešpektovali. Vilou som sa inšpiroval, nechcel som ju meniť, robiť z nej niečo iné."
A čo to boli za obmedzenia? Ako ste sa s nimi vyrovnali?
"Museli sme urobiť novú podlahu, pretože sme nemali povolenie chodiť po pôvodnej. Bola ale úplne na nerozoznanie, pokryli sme ňou celú plochu obývacieho priestoru. Je to linoleum, a hoci to znie lacno, je veľmi špeciálne.
Rodina z vily Tugendhat chcela film zastaviť. V Sklenenej izbe prevládol lesbický motív Čítajte Vila má tiež zvláštnu výmaľbu. Steny sú síce biele, ale vo farbe je nejaká zložka, ktorá je neobyčajná. Používala sa v dvadsiatych rokoch a pri nedávnej rekonštrukcii ju použili znova. Pre nás to znamenalo, že ani so stenami nemôžeme nič urobiť. Že sú zašlé, to sme museli urobiť v počítači."
Návštevníci musia nosiť návleky. Aj vy?
"To bolo komické. Keďže príbeh sa neodohráva len vnútri, ale aj na terase, v záhrade, pred vilou, za vilou, behali sme neustále z interiéru do exteriéru a zakaždým sme sa museli prezúvať. Teraz si predstavte celý technický personál, veľkých chlapcov, ktorí chodia hore-dole so svetlami. Museli chodiť pomaličky, ako keby mali papuče."
Ako sa vám darilo vytvoriť teplo domova? Vila je dnes neobývaná, je to prosto exponát, kde si treba život predstaviť.
"Keď som bol vo vile prvýkrát, mal som pocit, že som vstúpil do katedrály. Má veľmi vysoké stropy a zároveň má vznosnosť k svetlu. Kostoly preto nikdy nepôsobia chladne, aj keď sú obrovské.
Pre vilu platí to isté, aj keď ju svetlo napĺňa inak ako v kostole. Ani vo filme nepôsobí chladne, pretože sme ju svetlom plnili tiež. Keď zapadalo slnko, bola červená, v noci modrá, v zime sivá. Priestor sa neustále menil, tak ako sa menili emócie príbehu.
Áno, keď vo vile ste, môžete ju vnímať len v tom jednom momente. No na ploche celého filmu už pred sebou vidíte skladačku emócií a nálad, a to je vzrušujúce."
Julius Ševčík leží pod ónyxovou stenou vo vile Tugendhat. (zdroj: GARFIELD FILM)Ktorý kút máte vo vile najradšej?
"Kuchyňu. Mal som z nej zvláštny pocit. Je tam päťmetrový strop, steny sú vyložené kachličkami. Nie je na nich nič, a z tej ohromnej plochy, navrhnutej ako čistý minimalizmus, vychádza len jeden kohútik. Naozaj krásny, dizajnový až nadreálny."
Nadreálny?
"Ako postupovali prípravy, a boli dlhé, začal som o vile uvažovať ako o vesmírnej lodi. Je to priestor imaginácie, nie obyčajná obývacia izba. Ovplyvňuje postavy, ktoré sa v ňom pohybujú, ovplyvňuje aj to, ako sa rozhodujú. Ovplyvňujú ich dušu.
Keď boli tam, správali sa inak, ako keď boli v kaviarni. Prejavilo sa to, že to nebol umelo vytvorený dom v štúdiu. Medzi ňou a ľuďmi vznikla zvláštna komunikácia, ktorá presahovala rámec filmu."
S vesmírnou loďou býva vo filmoch spojený aj zvláštny koncept času. Akási bezčasovosť.
"Veď keď sa nad príbehom Sklenenej izby zamyslíte, uvedomíte si, že je to cesta časom. Sledujeme sedemdesiat rokov vývoja jedného domu. Minulosť bola príšerná, udialo sa v ňom všeličo.
Bezčasovosť bola kľúčom, ako tento príbeh vyrozprávať. Pretože tento príbeh je lovestory a v ňom je dôležitá emócia. Je jedno, či niečo cítite v roku 1930, 1933, alebo v roku 1938. Ak sú vaše city pravé, sú trvácne, čas sa ich teda netýka. Láska je nadčasová."
Sklenená izba je príbeh, ktorý je vsadený do konkrétneho času, do konkrétneho miesta. Nebola škoda potlačiť také dramatické dejiny?
