Hosťom šiesteho ročníka prehliadky francúzskeho filmu Crème de la Crème v Bratislave je filmová a divadelná herečka, známa z dosák Théâtre de la Tempête, Théâtre de Châtelet, francúzskej Národnej opery, opery Bastille a ďalších. Ale aj z filmov Luca Bessona, Françoisa Ozona, Michela Gondryho, Jacqua Audiarda… Hrala po boku Omara Sharifa, Juliette Binocheovej, Lamberta Wilsona, Audrey Tautouovej, Kristin Scott Thomasovej, Emmanuelle Béartovej či Jeana Dujardina. Tvrdí, že je slovensko-francúzska herečka. Jana Bittnerová.
Prišli ste na šiesty ročník prehliadky Crème de la Crème ako reprezentantka francúzskeho filmu alebo ste si len na chvíľu odskočili z Paríža domov?
Som kozmopolita, domov je pre mňa všade tam, kde sa cítim dobre. V čase, keď som odchádzala zo Slovenska, sme mohli mať dvojaké občianstvo, doteraz si všade píšem, že som francúzsko-slovenská herečka. Dlho som sa hrdo hlásila k tomu, že som československá herečka, lebo rozpad krajiny som niesla veľmi ťažko.
Zvykli sme si, že slovenskí herci si sami robia reklamu cez bulvár, účasť v rôznych súťažiach, starajú sa o svoje internetové stránky. Na zmienky o vás je však internet skúpy… Vo Francúzsku to funguje inak?
Sú herci, ktorých vyslovene baví robiť si marketing seba samých, lenže ja som na bulvár alergická. Už keď som doma v Zlatých Moravciach začínala hrať, bolo mi jasné, že jediné dôležité je to, čo robím na javisku. Keď mi na vysokej škole navrhli, aby som urobila opravné skúšky z politickej ekonómie a vedeckého komunizmu, čo vtedy boli povinné predmety, aby mi mohli udeliť červený diplom, povedala som: „Divákom predsa nezáleží na tom, akej farby mám diplom.“ Robila som pre rádio Twist s Dadom Nagyom, Bibianou Ondrejkovou – a to mi chýba, ale nedávala som veľa rozhovorov. Ako mi povedal Juraj Johanides: „Tým sa netráp, kto chce, ten si ťa nájde!“ Na internetových stránkach mojej francúzskej agentky údaje o mne sú.
S akými predstavami, túžbami, cieľmi ste začínali hereckú dráhu?
Keď sa ma pani učiteľka v škôlke pýtala, čím chcem byť, povedala som, že herečkou – a odvtedy sa to nezmenilo. Hrať som teda začala už v materskej škole, neskôr som hrávala na základnej i na gymnáziu. Otec ma nechcel pustiť na konzervatórium do Brna. „Sprav si najprv maturitu, potom si rob, čo chceš,“ povedal. Na gymnáziu som trpela, pretože práve v tom roku zrušili humanitné špecializácie a všetky gymnáziá zostali s prírodovedným zameraním.
Našťastie tam bol divadelný krúžok. Spolu s Milošom Laukom, Petrom a Robom Mankoveckými sme boli dobrá partia, chodili sme na prehliadky a súťaže, kde som sa zoznamovala s budúcimi kolegami. A od začiatku mi všetci vraveli, že si nevyberám tie správne texty, že s tým, čo sa páči mne, Hviezdoslavov Kubín nevyhrám. To mi zostalo dodnes, dodnes mi záleží na tom, aby som pracovala s textom, za ktorým si stojím. Vypočítavosť, chuť a potreba zapáčiť sa sú mi cudzie.
V roku 1981 vpadla do nudného znormalizovaného Československa ako zjavenie Fujarová šou nasledovaná neskôr Rýchlokurzom geniality. Ovplyvnili kariéry mnohých mladých umelcov.
Bolo pre nás šťastím, že nám tam pán profesor Zachar ako prvákom umožnil vyskúšať si tento druh zábavy. Sprvu sme tam len tancovali, neskôr sme so Zuzkou Tlučkovou mali i väčšie výstupy. Mňa to však ťahalo do Nitry, kde boli Eva Pavlíková, Žofka Martišová, Adela Gáborová, Milan Kiš, Dodo Dóczy, Marian Slovák, neskôr Marta Sládečková, Dušan Szabo… výborná partia. Nechcela som robiť len zábavu a šou, no i tak bola Fujarová šou vynikajúca skúsenosť.
Ondro Šoth a Libor Vaculík, ktorí robili choreografie, nás naučili udržiavať si fyzickú kondíciu a pracovať s telom, z čoho čerpám celý život. Keď som vo Francúzsku nakrúcala filmMerci docteur Rey a mala som improvizovať, Jane Birkinová, ktorá tam hrala jednu z hlavných postáv, sa ma pýtala, či som si na to najala špeciálneho trénera. Nie, len som zúročila to, čo ma naučilo divadlo u nás.
Popri pôsobení v nitrianskom Divadle Andreja Bagara ste účinkovali v mnohých televíznych inscenáciách a filmoch. Ako režiséri sú pod nimi podpísaní Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička, Martin Kákoš, Peter Mikulík, Karol Strážnický, Jozef Banyák… ale najčastejšie Jozef Bednárik.
Po škole mi Martin Porubjak ponúkol, aby som išla do Martina, lenže ja som už bola rozhodnutá pre Nitru. Nielen preto, že Beďa som poznala zo študentských čias. Ako stredoškoláčka som ho pozvala k nám do gymnázia Janka Kráľa na besedu. Sledovala som, čo robí v Nitre, ale aj v Z-Divadle Zeleneč. Jožko Bednárik vedel byť veľmi tvrdý, ale zároveň bol „crème de la crème“. Vedel z herca dostať maximum, hoci neraz na to používal drsné prostriedky.
Mali sme spoločnú záľubu v balete a opere, to nás zblížilo. Neskôr, keď už som nebola v Nitre, som mu dosť zazlievala, že opustil činohru a začal robiť opery a muzikály. Vysvetlil mi, že čím je starší, tým menej ho baví neustále hľadať významy a objasňovať vzťahy medzi postavami, že opera je silnejšia a vnútorne bohatšia. Po rokoch, keď bol v dôchodku, mi zatelefonoval, že sa príde na mňa pozrieť do divadla, aby zistil, či som už stratila prízvuk...
Tretím silným motívom vašej hereckej cesty jeSalome Jany Juráňovej.
Určite. Pôvodne to mal písať ktosi iný, ale napokon sa toho chytila Janka a napísala pre mňa monodrámu. Urobili sme ju s režisérom Štefanom Korenčim a mojím spolužiakom scénografom Ferkom Liptákom. Príbeh Salome, ktorá sa vracia do Jochananovej hrobky, spovedá sa, prečo mu dala zoťať hlavu a uvažuje o tom, ako politika manipuluje s ľuďmi, prečo je všetko násilné a nečestné, kam sa vytrácajú sloboda a ľudskosť.
Hra odrážala napätie, ktoré sme v roku 1989 cítili. A podobne to cítili i diváci, čo nás na jednej strane nesmierne tešilo, no na druhej nám to spôsobovalo problémy, keď komunisti chceli predstavenie zakázať. Lenže tá hra je po dvadsiatich i po tridsiatich rokoch stále aktuálna. V Paríži sa chystá knižný veľtrh Salon du Livre Paris, kde má byť Bratislava hosťujúcim mestom a pri tejto príležitosti pripravujeme aj úryvok zo Salome.
Stále je to silné – a čo je mimoriadne smutné, po tragickej smrti Janka Kuciaka a Martinky Kušnírovej hra nadobudla ďalšie mrazivé významy. Takže sa vlastne teším a zároveň dúfam, že raz tá monodráma prestane byť aktuálna.
V to sme dúfali a na to sme sa tešili v novembri 1989. Lenže potom prišiel Mečiar, spolu s Klausom rozbil Československo a na dlhé roky si podmanil Slovensko. V roku 1992 odišlo do zahraničia mnoho mojich novinárskych kolegov. Vy ste sa vtedy rozhodli odísť do Francúzska. Prečo?
Rozpad štátu som niesla veľmi ťažko a dodnes neviem Francúzom odpovedať na to, prečo sme nemali o rozdelení Československa referendum. O mojom odchode však rozhodlo niečo iné. Napokon, bola som čerstvou spoluzakladateľkou divadla Teatro Tatro s Ferkom Liptákom, Ondrom Spišiakom a ďalšími. Pre mňa bolo rovnako dôležité a silné ako Salome.
Popri nitrianskom divadle s takými úžasnými režisérmi, akými boli Jožko Bednárik, páni Vajdička, Pietor, Karol Strážnický... Lenže sa do toho priplietla láska. Môj manžel bol Francúz a nechcel zostať na Slovensku. Odišla som s ním a začala sa učiť na konzervatóriu. Potom som sa síce na rok a pol vrátila, ale v roku 1996 som definitívne odišla do Francúzska.
Čo bol váš prvý francúzsky film a ako ste sa k nemu dostali?
Volal saTôt ou tard a v roku 1998 ho nakrútila režisérka Anne-Marie Etienne. Hrala som manželku pôvodom z Čiech. Mala som tam aj malú improvizáciu v českom jazyku. Čo bol pravdepodobne hlavný dôvod, prečo si ma vybrali.
V roku 2003 mali premiéry hneď štyri filmy, v ktorých ste účinkovali.Lesní chodci Ivana Vojnára s Jiřím Schmitzerom, Můj otec a ostatní muži Andrey Sedláčkovej s Tatianou Vilhelmovou, Ivanom Trojanom, Aňou Geislerovou a Oldřichom Kaiserom… Na druhej strane Môj učiteľ Ibrahim s Omarom Sharifom a Kotlety v réžii Bernarda Bliera s Philippom Noiretom. Ako sa vám darilo fungovať v takých odlišných svetoch naraz?
Lesní chodci Ivana Vojnára boli veľmi príjemným zaujímavým zážitkom. Mám veľmi rada jeho dokumenty, prístup k filmovaniu. Aj počas nakrúcania v Ústí nad Labem nám nechával veľa priestoru. Vytvoril zvláštnu atmosféru, ktorú som si užívala. Podobne rada spomínam na spoluprácu s Táňou Vilhelmovou u Andrey Sedláčkovej, s ktorou sa takisto poznáme už dávno. Snažím sa nestratiť kontakt s domovom, so slovenčinou. Tak aby som aj dnes dokázala účinkovať v slovenskom filme, ak by mi to niekto ponúkol.
O rok neskôr prišiel aj u nás známy film Arséne Lupin, po ňom Tajomstvo múmie v réžii Luca Bessona, Coco Chanel s Audrey Tautouovou, Dans la maison Françoisa Ozona s Kristin Scott Thomasovou, Mikrob a Gasoil Michaela Gondryho opäť s Tautouovou, Dheepan Jacqua Audiarda ocenený Zlatou palmou Cannes a v roku 2017 Telle mère, telle fille s Juliette Binocheovou a Lambertom Wilsonom. Dá sa povedať, že ste sa etablovali vo francúzskom filmovom svete?
Nemyslím si, že by to boli radikálne odlišné svety. Herci sú takisto len ľudia, takže i tu sú dôležité vzťahy. Ako si padneme do nôty s partnermi, ktorým záleží na tom, aby výsledok bol dobrý. Keď som išla nakrúcať komédiu s Juliette Binocheovou, prišla za mnou, predstavila sa mi a začali sme sa úplne normálne baviť. Pri nakrúcaní komédieLes jeux jaunes des crocodiles Emmanuelle Béartová, čo je tiež vo Francúzsku dosť slávna herečka, mi poradila, že by som v jednej scéne v rámci improvizácie mohla skúsiť niečo zaspievať po slovensky.
Tak som tam dalaChcem počúvať len aplauz – a bolo to dobré… Najväčšou satisfakciou pre mňa bolo, keď sme v roku 2013 získali cenu César za krátkometrážny film Výkrik homára. A najväčší kompliment, ktorého sa mi vo Francúzsku dostalo, znel: „Jana, ty keď vyjdeš na scénu, prinesieš svetlo.“
Na prehliadke Crème de la Crème 6 uvádzate snímkuJe mi fajn, s. r. o. (I Feel Good) autorskej dvojice Benoît Delépine a Gustave Kervern, v ktorej účinkujete po boku držiteľa Oscara Jeana Dujardina a populárnej Yolande Morreauovej. Autori sa preslávili ako tvorcovia veľmi svojráznych, no úspešných filmov, v ktorých sa spoločenská kritika spája s bizarným humorom, veľkou mierou štylizácie a zároveň i realizmu.
Na začiatku minulého roka si ma vybrali do svojho programu politických skečov televízie Canal+ a v marci potom aj do filmu. Scenár som prečítala na jeden šup. Zaujal ma okruh vedľajších postáv okolo súrodeneckej dvojice, ktorú hrajú Dujardin a Morreauová, ale ešte zaujímavejšie bolo ich obsadenie – profesionálny hudobník, kuchár, herečka z pouličného divadla, skvelý belgický herec, neherci... Väčšina príbehu sa odohráva v autentickom prostredí Emauzského spoločenstva, založeného abbém Pierrom ako druhá šanca pre ľudí, ktorí sa ocitli na dne.
Skutoční obyvatelia Emauzského spoločenstva, kde sme nakrúcali, nás prijali medzi seba, stvárnili viacero epizódnych úloh a my sme sa spolu s nimi pokúšali odhaliť trpko-komicko-smutné osudy našich postáv. Ľudí, s ktorými sa život kruto zahral. Kervern s Delépinom nám povedali, že keď písali scenár, mysleli na staré klasické talianske komédie. Vo výsledku ten vejár najrôznejších postáv vytvára veľmi zábavnú, no mrazivo pravdivú mozaiku života.
V postave Béatrice, ktorá túži stať sa herečkou, cítiť nielen pasiu, s ktorou ju hráte, ale aj akýsi veľmi osobný vzťah, možno porozumenie, alebo až chápavý nadhľad.
Osobný vzťah vyplýva aj zo spôsobu, ako moja postava vznikala, ako som si ju mohla dotvoriť nielen niekoľkými vrstvami svetrov a nápadnými okuliarmi, ktoré podčiarkujú „charakter slovanskej Mata Hari“, ako ju nazval Benôit Delépine. Mám rada humor plný nuáns. Ak začne páchnuť vulgárnosťou, utekám preč. V Je mi fajn je dobre vystihnutá práve hranica medzi ľudskosťou a absurditou. Hocako je to smiešne, Béatrice sa nadchne, začne snívať, ale napokon sa radšej vráti do reality, ktorá je síce opakom sna, ale zároveň pre ňu predstavuje potrebnú istotu.
Budeme vás na Slovensku môcť vidieť aj naživo, mimo filmového plátna?
Prvého apríla v divadle GunaGu uvedieme hru Vila KlimáčkaLiberté, Egalité, Electricité, ktorú pre mňa napísal. Predstavenie vo francúzskom jazyku pre herečku, herca a muzikanta sa odohráva od vzniku Československa v roku 1918 až dodnes a ja tam na konci, v tom roku 2018, hovorím: „Volám sa Klára, mám päťdesiat rokov a neviem, čo so mnou bude...“
Ešte predtým však prídem na Slovensko odovzdať svoj hlas v prezidentských voľbách.
