Umelci svetového formátu a významu zvyknú Bratislavu oblažiť svojimi dielami skôr výnimočne.
V prípade Ela Lisického sa môže celkom ľahko stať, že parkovisko pred galériou Danubiana v Čunove bude plné áut so zahraničnými značkami. Prichádza výtvarná udalosť sezóny? Asi áno.
(zdroj: Peter Cox)Avantgarda predbiehajúca dobu
Výtvarný umelecký jazyk chytá kdesi vo vzduchu poletujúce idey nového, dramatického vnímania sveta. To, čo sa nedá ešte pomenovať slovom, výtvarníci neraz už riešia obrazom, dielom, akoby mali citlivé radary a ducha doby zhmotňovali skôr, než ho sformulujú filozofi či, nebodaj,a pragmatickí sociológovia. Preto sa dejiny výtvarného umenia môžu veľmi ľahko premeniť aj na dejiny predpovedania toku času, myslenia, ideológií. Ale aj ruptúr, katastrof, konštruovania novej a dekonštrukcie starej spoločnosti.
Výstava v Danubiane spája dve mená, možno vo svetovom meradle nie úplne totožnej „váhovej kategórie“, ale určite dve mimoriadne, avantgardne mysliace výtvarné osobnosti. Ruského konštruktivistu Ela Lisického (celým menom Lazar Markovič – uvádza sa aj Morduchovič - Lisickij, galéria sa v názve El Lissitzky rozhodla pre medzinárodný formát mena, u nás sa používal ruský prepis Lisickij) a slovenského filozofického neoavantgardistu a konceptualistu Rudolfa Sikoru, ktorý si ako poctu ruskému konštruktivistovi zvolil pre tento prípad meno vo formáte eR Sikora.
Najlepší výber
Kolekcia Lisického návrhov, malieb – gvašov, akvarelov, kresieb, grafických listov, plagátov, knižnej tvorby pochádza z Van Abbemuseum v holandskom Eindhovene, inštitúcie, ktorá vlastní mimoriadnu kolekcie El Lisického diel. Časť expozície bude venovaná rekonštrukciám divadelných a architektonických návrhov (známe projekty utopických mrakodrapov, „domy – žehličky“), objektov – tzv. prounov („projektov utvrdzovania nového“), čo bola Lisického autorská forma prepojenia maľby a architektúry.
Ako píše v príhovore k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, naša popredná expertka na moderné umenie, „El Lisickij patrí k ikonickým postavám sovietskej a európskej avantgardy, predchodca modernej a súčasnej architektúry, umenia i dizajnu, je v zahraničí v súčasnosti, paradoxne, známejší ako doma, v Rusku (súbornú výstavu mal v Novej Tretiakovskej galérii a v Židovskom múzeu a centre tolerancie v Moskve až celkom nedávno, koncom roku 2017).
Na druhej strane až do svojej predčasnej smrti chcel svojím umením ,meniť svet‘: stál na strane revolúcie a sovietskej moci; avantgardnými – radikálnymi a nonkonformnými formami šíril idey komunizmu, bol súčasťou politickej a ,monumentálnej´ propagandy sovietskeho štátu; v 30. rokoch po obrate k socialistickému realizmu sa El Lisickij ďalej venoval novátorskému výstavnému dizajnu a úžitkovej grafike“.
El Lissitzky (zdroj: Peter Cox)El Lisickij (1890 – 1941) zažil v časoch svojej mladosti dozrievanie veľkého estetického kvasu „novej revolučnej doby“, ktorú sám prijal ako veľkú výzvu. Pred prvou svetovou vojnou študoval v nemeckom Darmstadte na technickej škole, vojnové a prvé revolučné roky prežil v Rusku, aby v rokoch 1922 – 1928 prednášal na Bauhause a spolupracoval aj so skupinou De Stijl. Po roku 1928 pôsobil najmä ako grafik, dizajnér, umelec experimentujúci s utopickými urbanistickými riešeniami, ktoré sa však nerealizovali.
Svojou víziou však ovplyvňoval a narúšal postupnú strnulosť socialistického realizmu, ktorý prevzal štafetu po ruskom avantgardnom vzopätí sa dvadsiatych rokov. Umrel v roku 1941 na tuberkulózu. Domáca ruská kunsthistória ho vnímala dlhé desaťročia ako jedného z tých avantgardistov, na ktorých by sa malo viac-menej zabudnúť. Na druhej strane, jeho medzinárodný odkaz je živý a provokujúci aj dnes.
eR ako pocta El
Ela Lisického diela dopĺňa svojbytná vizuálna a ideová paralela k obrazovému svetu ruskému konštruktivistovi z umeleckého ateliéru Ruda Sikoru. „Neodmysliteľnou stránkou Sikorovej osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, ktorý našiel prirodzené uplatnenie v jeho výtvarných konceptoch plných etickej – a dnes najmä ekologickej – apelatívnosti,“ napísala o Sikorovi Bajcurová. „Patrí totiž k tým tvorcom, ktorí na svoje plecia zaujato a s totálnym osobnostným nasadením ,berú kríž‘ civilizačných a spoločenských problémov jedinca i ľudstva a hľadajú pre ne silné výtvarné metafory.“
Rudo Sikora (zdroj: Peter Cox)Rudo Sikora (1946) patrí od počiatku svojej tvorby k provokujúcim, konceptualisticky zameraným autorom, pre ktorého je výtvarný svet prostriedkom politickej, filozofickej a etickej interpretácie. V časoch normalizácie patril k alternatívnemu svetu bratislavskej výtvarnej avantgardy, pričom väčšinu svojho diela zasvätil skúmaniu topografie, ekológie, kozmológie. Priestorom na intelektuálnu a estetickú interpretáciu mu bolo čokoľvek, čo môže byť výtvarné a zároveň spochybňujúce toto výtvarno. Upravené mapy rovnako ako objekty v priestore, maľby, kresby či architektonické objekty.
Sám Sikora sa priznáva k výtvarnej inšpirácii práve konštruktivistickým hnutím, suprematizmom, Malevičom či El Lisickým.
Čo sa stalo s utópiou
Výstava diel El Lisického a eR Sikoru patrí k tým udalostiam, pri ktorých treba vnímať nielen výtvarnú, estetickú stránku, ale aj „tekutosť“ doby, ktorú výtvarne určovali či predbiehali. Lisického rukopis, jeho práca na podivne pôsobiacich geometrických tvaroch akoby levitujúcich v abstraktnom priestore, hovorila od počiatku o zaujatí priam brutálne odľudštenou dobou. Metafyzický rozmer jeho „prounov“ je práve v neprítomnosti ľudského, revolučnej desivosti inžinierstva priestoru, ktorá však prichádzala s radosťou nového poriadku.
Sugestívnosť podporuje navyše minimalistický jazyk, priam strohá, intelektuálne náročná práca, pri ktorej sú možné a prípustné interpretácie a interpretácie týchto interpretácií. Čo sa stalo s revolučným odkazom? Energetický, umelecký a estetický výbuch ruskej revolučnej avantgardy zo začiatku sovietskeho štátu nemôže za to, čo sa neskôr dialo v gulagoch. Ale nevaroval ten jazyk konštruktivizmu aj pred odľudštením? Nie je tá jeho krása do veľkej miery fascinujúca a desivá v jednom balení?
Revolúcia sa nikdy nekončí, premenlivosť umenia a utópií sa prenáša do konkrétnej ľudskej existencie. A výtvarná správa o svete, v ktorom je doma nepokoj doby – vtedy aj dnes – je tým najlepším spôsobom, ako prekračovať zaužívané pravidlá a predsudky. A to je úlohou revolúcie.
