Keď v roku 1996 vydal vtedy 48-ročný George Raymon Richard Martin prvý zväzok fantasy ságy A Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), patril už v rámci fantastiky medzi rešpektovaných autorov strednej generácie, na ktorých ďalšie práce fanúšikovia tradičného sci-fi a fantasy vyslovene čakali. Práve táto generácia autorov pomáhala od osemdesiatych rokoch udržiavať tvár „normálnej“, konvenčnej fantastiky, predovšetkým vo vzťahu k prudko sa rozvíjajúcemu cyberpunku. Lenže Martin nebol len jedným z nich, ale aj vytŕčal, predovšetkým vďaka vysoko hodnoteným a žánrovými cenami ovenčeným poviedkam a novelám, ktoré sa stali súčasťou zlatého žánrového fondu.
Keď sa po Nežnej revolúcii aj u nás, teda v Česku začala fantastika masívne vydávať, Martin bol v prvej vlne. Bol rešpektovaným žánrovým autorom dávno predtým, ako ho vďaka televíznej adaptácii Hry o tróny spoznal v roku 2011 mainstream a urobil z neho skutočnú a azda i samoľúbu hviezdu.
Zatiaľ nedokončené
Keď v roku 2000 vyšiel v českom preklade prvý zväzok Piesne ľadu a ohňa nazvaný prozaicky Hra o trůny, nešlo o jediné veľké epické fantasy, ktoré tu vtedy vychádzalo. Naopak, takých fantasy bolo viac a čo bolo horšie, vychádzali akoby skusmo, akože dáme von prvý diel a ak sa chytí, super, a ak nie, tak nič, vydávanie ságy sa skončí, bez šance, že by sa tá sága dovydávala. No a ak sa niekto v tejto situácii do Martina začítal, celkom reálne riskoval, že začne s niečím, s čím bude veľký problém skončiť, čo sa nakoniec aj v Martinovom prípade potvrdilo, aj keď troška inak.
Lebo na dokončenie literárnej ságy Pieseň ľadu a ohňa čakáme my jej čitatelia už neuveriteľných devätnásť rokov, respektíve dvadsaťtri, ak ide o čitateľov originálu, a veru, vôbec to nevyzerá, že by sa naše čakanie chýlilo ku koncu. Šiesty a siedmy diel sú totiž stále v nedohľadne, hoci niekoľko rokov poznáme už aspoň ich predpokladané anglické a české názvy (The Winds of Winter / Vichry zimy, A Dream of Spring / Sen o jaru). Románov však stále niet a určite nevyjdú prv, ako sága dospeje k svojmu veľkolepému finále, nie však už ako literatúra, ale ako televízny seriál, ktorým HBO rozbilo bank.
snímka z tv seriálu Hra o trónySeriál, ktorý zmenil televíziu
To, čo sa v roku 2011 začalo ako síce veľkorozpočtová, ale vzhľadom na pozíciu HBO na televíznom trhu relatívne konvenčná televízna seriálová adaptácia románového cyklu, sa do dnešných dní zmenilo na bezkonkurenčnú a bezprecedentnú seriálovú ságu, ktorej popularita exponenciálne rástla a ktorá sa s Martinovou literárnou predlohou musela jednoducho v istom momente rozísť, lebo skrátka nebolo čo ďalej sfilmovávať. Nie je totiž mysliteľné, aby si dal populárny televízny seriál na niekoľko rokov pauzu, mainstream nepočká, až majster dopíše.
Preto nakrúcanie pokračovalo a zo seriálovej adaptácie románu sa vlastne stal pôvodný seriál. Plnohodnotný, skvelý, napínavý, dramatický, okázalý, veľkorozpočtový, quality TV ako zo slovníka mediálnych televíznych floskúl, ale nie je to tak úplne Martin, čo je v poriadku pre divákov seriálu, čitatelia však môžu celkom oprávnene reptať. Knižky sú iné, samozrejme, ale v Martinovom prípade natoľko, že hoci styčných bodov medzi seriálom a literárnou ságou je stále dosť, pri Hre o tróny viac ako pri akomkoľvek inom diele platí, že naozaj sa oplatí aj čítať, aj dívať sa.
Fantasy, ale iné
Pritom platí, že Hra o tróny, literárna sága i seriál, je nekompromisné fantasy. Portrét fiktívneho sveta bez opory v ontologickej realite. Akurát, že v seriáli je to menej zjavné, menej emblematické, ľahšie prehliadnuteľné a na seriálovú Hru o tróny sa dokáže dívať aj ktosi, kto vlastne čisté poctivé literárne fantasy – teda presne také, aká je literárna sága Hry o tróny – neznáša. V telke je totiž to fantastické ozvláštnenie prehliadnuteľné, v tom svete preukázateľne je mágia aj paralelné inteligentné druhy, aj vo fyzickej rovine sprítomnený metafyzický súboj Dobra so Zlom, akurát akoby to nehralo takú dôležitú úlohu ako v knihách.
Literárne fantasy má svoje limity. Sústreďuje sa na príbeh, tiahne k finálnemu rozuzleniu. Taká mala byť pôvodne aj Pieseň ľadu a ohňa. Trilógia pevne zarámovaná v tradičnej dramatickej štruktúre príbehu, ktorý existuje ako celok už vopred, v autorovom vedomí, ešte pred tým, ako dôjde k ukotveniu do konkrétnych slov. Úvod, jadro, záver a tak, Martin sa však kdesi v procese písania do svojho sveta tak zamiloval, tak sa ním nadchol, až si uvedomil, že hnať sa za pointou vlastne nemá zmysel.
Tak sa z troch plánovaných buchiel stalo päť, má ich byť sedem, ale už tomu príliš netreba veriť. Z toho dosiaľ napísaného je totiž jasné, že Martin vlastne na príbeh postupne rezignoval a sústreďuje sa na rozprávanie samo.
snímka z tv seriálu Hra o trónyLiteratúra ako laboratórium
Raz sa to nejako skončí, k pointe sa predsa len akosi dotrmácame, ale vlastne netreba, lebo stále ju máme pred očami. História, ktorá nie je smerovaním od niekiaľ niekam, ale ako to, čo sa deje.
Ako Martinov inšpiračný zdroj sa často spomína vojna ruží, a vôbec to nemusí byť planá informácia, len v samotnej Hre o tróny už nejde o pointu, ale o proces. Svet Západozemia ako dvanásťtisíc rokov stará Petriho miska histórie, kultúry, civilizácie, ktorá uviazla v permanentnom stredoveku. K renesancii nedošlo, o vedecko-technickej revolúcii nemôže byť ani reči, svet, v ktorom niet jasnej a reálnej hranice medzi fyzikálnou a nefyzikálnou kauzalitou, lebo nikto ju nepotrebuje.
Skúma sa viera a spoločenské zriadenia, dominantnou kvalitou, civilizačným hýbateľom nie je osobné blaho či akési šťastie pre každého konkrétneho jedinca, ale vedomie zodpovednosti tých silných, mocnejších, lepších, za stav a osud sveta.
Niet v ňom ani filozofie, ani teológie, ani žiadnych iných abstraktných myšlienkových konceptov, ktoré by hľadali odpovede na otázky presahujúce bezprostrednú empirickú skúsenosť so svetom.
Objaviteľský rozum géniov produkujúcich veľké idey hodné nasledovania v Hre o tróny akoby jednoducho neexistoval. Nikto tam nevymyslel koncept osvietenstva, nikto nerozlišuje medzi pravdami viery a pravdami rozumu, nikto neskúma pozadie morálnych dilem zrodených z konfliktu osobných a verejných záujmov. Ekonomika zdanlivo funguje ako u nás, podobne kultúrno-historické a religionistické pozadia rozmanitých civilizačných okruhov, ktoré majú v Hre o tróny svoje náprotivky.
Západ, Východ a Blízky východ, centrálna Ázia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, islam, budhizmus a hinduizmus, kultúry primitívnejších „prírodných“ národov. Nie je to tam pomenované takto explicitne, ale ani odtajiť to nemôžeme.
A Martina zaujíma, ako to funguje, ak je permanentným cieľom všetkých nie zjednotenie, ale moc, respektíve túžba po moci, pokojne v politickom kontexte tamtoho sveta – sveta čo funguje, ale iba vtedy, ak ho vieme dať do vzťahu s naším vonkajším svetom.
A koniec
Ešte šťastie, že toto, tento bohatý background zostal akosi prítomný nielen v knihách, ale aj v seriáli, ktorý je najprv ich adaptáciou a až potom ide vlastnou cestou, lebo literárnych predlôh naozaj ešte niet. Áno, vieme, že Martin konzultoval so scenáristami, ako to dopadne, ako to má dopadnúť, ale to ešte nič nemení na skutočnosti, že Martin sa môže pokúsiť zaviesť nás v knihách kamsi celkom inam. Ak to teda stihne dopísať, kým umrie, predsa len, sedemdesiatka nie je vek, v ktorom by človek mohol povedať, že ešte stále má všetok čas, ktorý potrebuje.
Lebo nemá, preto vďakabohu aspoň za ten seriál. Sága Piesne ľadu a ohňa si záver určite zaslúži, ako to dopadne, budeme sa dozvedať od 15. apríla, a keď naozaj už budeme mať aspoň jeden koniec, Martin možno prestane byť pod tlakom a napíše aj svoju verziu, konečne dokončí ságu, s ktorou začal už pred takmer štvrťstoročím. Lebo nikto si ten skutočný Martinov záver nezaslúži práve tak ako tí, ktorí pred dvadsiatimi rokmi začali niečo čítať netušiac, ako to dopadne, a dodnes sa na tom vlastne nič nezmenilo. Sú v tom s ním od začiatku a nepotrebovali HBO, aby objavili fantasy, ktorého skutočný význam ešte len doceníme.
