Bábkové divadlo nemusí rozprávať len príbehy pre deti. Najnovšia inscenácia prináša vtipnú interpretáciu boja dobra so zlom, v ktorej sa spája tradičná Dobšinského rozprávka a súčasné divadlo.
Bratislavské bábkové divadlo (BBD) prešlo po rokoch umeleckej stagnácie postupným vylepšovaním nelichotivého stavu. Akcelerácia zlepšenia nastala po tom, čo sa od začiatku sezóny 2017/2018 umeleckou šéfkou súboru stala Katarína Aulitisová, konzumentom a konzumentkám kultúry pre deti známa z Divadla PIKI a televíznej relácie Elá hop!
Ešte v roku 2016 naštudovala v BBD inscenáciu podľa rovnomennej predlohy Ireny BrežnejNa slepačích krídlach. Je určená mládeži a dospelým a jej témou sú pomery v socialistickom Československu. Je to pohľad na politickú mašinériu detskými očami, zobrazený prostriedkami moderného bábkového divadla.
Bratislavské bábkové divadlo Pavol Dobšinský - Kateřina Schwarzová a kol.: POPOLVÁRBuchty a loutky
Slepačí let je motívom aj najnovšej inscenácie BBD –Popolvár. Sliepka v deji zohráva mimoriadne dôležitú úlohu a je miestami výraznejšou hrdinkou ako sám „najväčší na svete“.
Katarína Aulitisová oslovila na réžiu tradičnej slovenskej rozprávky kultový český súbor Buchty a loutky. Hoci to divadlo takto neprezentuje, mohli by sme túto spoluprácu považovať za príspevok k minuloročnému stému výročiu vzniku Československej republiky.
V Bratislavskom bábkovom divadle pracovala časť súboru Buchty a loutky v zložení Marek Bečka, Zuzana Bruknerová a Radek Beran. Vít Brukner je autorom hudby. Text spolu s nimi pripravila ich dvorná dramaturgička Kateřina Schwarzová. Vychádzali z dvoch verzií príbehu o Popolvárovi z Dobšinského zbierok: Popolvár najväčší na svete a Popolvár – hnusná tvár. Výsledný text sa však inšpiruje len základnou schémou, príbehom o najmladšom bratovi, ktorý vylezie spoza pece a na prekvapenie všetkých dokáže prekonať rôzne nástrahy a jediný spomedzi bratov uspieť.
Aj láska je iná
Príbeh pôvodnej rozprávky je košatý. Hrdina musí premôcť najprv troch drakov, oslobodiť tri princezné a potom poraziť aj železného mnícha. Tvorcovia a tvorkyne príbeh zhutnili a znížili počet postáv. Princezná je len jedna a stratia sa jej svadobné ponožky. Podľa starej veštby bude nasledovať zmiznutie svadobných šiat, koruny a napokon aj samotnej princeznej. Popolvárovi bratia šaty ani korunu neustrážili, na druhý pokus porazil Černokňažník aj Popolvára. Princeznú treba vyslobodiť z jeho veže.
Medzi prednosti textu patrí aj vývoj vzťahu medzi Princeznou a Popolvárom. Nejde o tradičné zamilovanie sa na základe princezninej krásy a jej okamžité opätovanie citov z dôvodu obrovskej túžby vydať sa. Spočiatku o toho druhého nejavia záujem, spojí ich až to, čo spoločne zažijú.
Bratislavské bábkové divadlo Pavol Dobšinský - Kateřina Schwarzová a kol.: POPOLVÁRSliepka namiesto koňa
Kým verným druhom Popolvára v ľudových rozprávkach je hovoriaci kôň, českí tvorcovia mu ako spolupútničku a dôležitú pomocníčku určili sliepku. To ona mu povie, aby premenil svoje slabosti na prednosti a pomôže mu pri všetkých nástrahách, ktoré musí prekonať. Vynikajúco ju zobrazuje najprv Miroslava Dudková, v druhej časti inscenácie, keď je ona animátorkou Princeznej, vodí Sliepku Ľubomír Piktor.
Je to výrazná hrdinka, a to nielen preto, aké miesto dostala v hre, ale aj vďaka jej podmanivej javiskovej realizácii. Patrí jej hneď prvý výstup. Nedočkavo budí Popolvára, lebo chce cvičiť - trénovať, aby mala schopnosti orla. Reaguje na povely „k nohe“, „sadni“, „ľahni“, dokáže urobiť aj „ventilátor“ a následne sa dojemne pritúliť k svojmu trénerovi. V lietaní má ešte rezervy.
H oci ide o jednoduchú, priamo animovanú bábku, dokáže aj zniesť vajíčko alebo dať dýchanie z úst do úst. Mimoriadne vtipná je scéna, v ktorej Popolvár píše list pre Princeznú priamo na telo Sliepky.
Ostatné bábky realizovala výtvarníčka Soňa Mrázová ako drevených manekýnov. Autorkin rukopis prezrádzajú typické tváre, najmä nosy zdobené pásikmi. Autorkou scény je Markéta Plachá. Rozdelila ju do troch sekcií, ktoré sú umiestnené v rôznej výške. Najnižšie je dom Popolvára a jeho bratov, je to len jednoduchá dvojkrídlová skrinka. Vyššie je umiestnené okno, to je priestor kráľovského zámku. Záclona jeho vyznenie jemne romantizuje. Najvyšší komponent, rovnako tvorený oknami, je Černokňažníkova veža.
Hercom navrhla Markéta Plachá civilné kostýmy, sú to takmer bežné odevy. Majú, podľa súčasného módneho trendu, kratšie nohavice odhaľujúce farebné vzorované ponožky. Pôsobia veľmi moderne, prirodzene, sú najmä v zemitých a tlmených farbách, aby javisku dominovali bábky. Herečka stvárňujúca Princeznú má jednoduché červené šaty, v čase, keď animuje Sliepku, jej kostým dopĺňa baretka.
Zlo nezomrie, len sa zmenší
Na rozdiel od Dobšinského predlohy, v ktorej sú traja draci, tu zlo zastupuje Černokňažník sám. V poslednej časti však zavolá na pomoc aj bratov Kleofáša a Oldomáša. Ich realizácia je jednoduchá, no absolútne dostačujúca. Ide o masky, ktoré kopírujú tvár Róberta Laurinca, predstaviteľa Černokňažníka.
Nasadí si ich na ruky a tak zahrá všetkých troch bratov. Popolvár, Princezná a Sliepka Černokňažníka porazia a získajú aj vajce od zlatej kačky, ktoré mu malo dodať silu. Popolvár s Princeznou ho vypijú, zmenia sa na ľudí a naopak, Černokňažník, ktorý bol dovtedy stvárnený hercom, sa zmení na malú bábku.
Skúsený režisérsky tím nepotreboval násilné aktualizácie ani ohurujúce vonkajšie prostriedky. Dej má spád a ani tradičné rozprávkové trojnásobné opakovanie nie je únavné. Spojenie ľudovej rozprávky a už legendárneho divadla prinieslo zaujímavý výsledok -Popolvára v tom najlepšom význame slova tradičného, no so silne prítomným nadhľadom a humorom.
Inscenácia je decentná, v čomsi (vzhľadom na nekonvenčnú tvorbu súboru Buchty a loutky) až umiernená, nie je to však uhladená nuda. Tvorcovia a tvorkyne ju pretkali živočíšnymi, naturalistickými prvkami. Kráľ upozorňuje Princeznú, aby nepľula na trezor, Černokňažník sa pri hľadaní spôsobu, ako Popolvára poraziť, vyzuje a hovorí: „Teraz ucítiš moju silu!“ V boji použije smradľavé nohy aj zápach z úst.
Sliepka pomôže poraziť Černokňažníka tým, že namieri svoje vylučovanie priamo na jeho hlavu a podarí sa jej trafiť mu do oka. Tieto vtipy nie sú vulgárne, sú urobené s citom a inscenácii dodávajú trocha živelnosti.
Popolvár je vydarená rodinná inscenácia. Deťom ponúka príbeh víťazstva dobra nad zlom s pridanou hodnotou kvalitného bábkového divadla, vkusnej výtvarnej stránky a humoru, ktorý ich baví, no nie je primitívny. To všetko je dobrou ponukou aj pre ich rodičov.
Autor: Lenka Dzadíková
