Režisér, ktorý nekompromisne zobrazuje pravdu. O revolúcii na majdane, o ruskej okupácii Krymu aj o inscenovaných procesoch v Sovietskom zväze. Za jediný rok obehol tri prestížne festivaly v Berlíne, Cannes a Benátkach. Ukrajinský režisér Sergej Loznica v rozhovore prezrádza aj to, či má obavy z návštevy „ruských turistov“, ako bola tá u Skripaľovcov v Salisbury.
Do Bratislavy zavíta prvýkrát na spoločné pozvanie festivalov Visegrad Film Forum, kde bude mať masterclass, a MFFK Febiofest, kde osobne uvedie až päť svojich filmov vrátane exkluzívnej slovenskej premiéry svojho najnovšieho dokumentuProces.
Narodili ste sa v Bielorusku, vyrastali na Ukrajine, v roku 2001 ste sa presťahovali do Nemecka. Kým ste, do akej kultúry patríte – a kam by ste chceli patriť?
Vyrastal som v Kyjeve, mojou rodnou rečou je ruština. Kinematografiu som študoval na jednej z najstarších a najlepších filmových škôl na svete, na VGIK v Moskve (Gerasimovovej celoruskej štátnej univerzite kinematografie). Cítim sa súčasťou ruskej kultúry. Napokon, väčšina mojich filmov sa zaoberá sovietskymi alebo post-sovietskymi dejinami. Patrím však do sveta filmu, ktorý nemá hranice.
Ako sa matematik a tlmočník z japončiny stane jedinečným režisérom so silným poetickým videním?
Po tom, ako som vyštudoval matematiku, niekoľko rokov pracoval ako inžinier a zaoberal sa umelou inteligenciou, som sa rozhodol, že prišiel čas, aby som rozvinul druhú časť svojho mozgu a venoval sa umeniu. Stalo sa to na začiatku deväťdesiatych rokov, práve vtedy, keď kolaboval Sovietsky zväz. Ľudia boli plní nádeje a mňa zviedla idea slobody. Veril som, že nastal ten správny čas, aby som mohol začať rozprávať príbehy svojím videním. Dosť skoro som však zistil, že premena krajiny bola skôr ilúziou než skutočnosťou. Vtedy som sa rozhodol Rusko opustiť.
V roku 2016 som v Benátkach zostal omráčený vaším dokumentomAusterlitz. Nesledoval sa ľahko. Dlhé statické zábery postupne odhaľujú trpkú pravdu o nacistických koncentračných táboroch premenených na turistické atrakcie. Podobne i vlani v Benátkach uvádzaný film Proces naplno osloví najmä tých divákov, ktorí ho vydržia sledovať až do záverečných titulkov, aby sa dozvedeli šokujúce okolnosti jeho vzniku. I v tomto prípade titul odkazuje na klasické literárne dielo, hoci k ére stalinizmu má azda bližšie Orwell ako Kafka…
Myslím, že vo filme, ale najmä v samotnej ére, o ktorej film vypovedá, možno nájsť mnohé aj z Kafku, aj z Orwella. Dokument zobrazuje inscenovaný proces režírovaný Stalinom v roku 1930. Na rozdiel odAusterlitzu, kde má názov filmu, odkazujúci na knihu nemeckého spisovateľa W. G. Sebalda, metaforický charakter, možno Proces považovať za literárny opis toho, čo ukazujem na plátne.
Ako a kde ste sa dostali k autentickým záznamom jedného z prvých inscenovaných stalinských politických monsterprocesov, ktoré tvoria základ snímkyProces? A čo všetko ste s materiálom museli spraviť, kým dostal definitívnu podobu?
Záznam pochádza zo Štátneho archívu filmových a fotografických dokumentov v Krasnogorsku. Podarilo sa nám získať aj pôvodný zvuk, ktorý bol nahraný na ten istý filmový pás ako obraz a bol dobre uchovaný. Toto bola unikátna technika, ktorú v Sovietskom zväze používali len krátko a práve okolo roku 1930. Pravdaže, aj obraz, aj zvuk sme museli zrekonštruovať a zdigitalizovať.
Mimochodom – do akého žánru radíteProces vy sám?
Je to rovnako dokumentárny film ako divadelná hra zaznamenaná na kameru. Všetci účastníci „šou“ – okrem hľadiska – prokurátori, obvinení aj svedkovia – vedeli, že všetci klamú a všetko bolo vymyslené. Odkazujúc na Godardovu definíciu, v kine vidíme „24 obrázkov klamstva za sekundu“.
PoProcese prišiel hraný Donbas, ocenený vlani v Cannes. I v tomto prípade bola vaša inšpirácia pomerne bizarná – amatérske video z roku 2014. Donbas označuje kritika za absurdnú komédiu a absurdnú tragédiu v jednom. Nakoľko je verný skutočnosti a koľko autorskej licencie obsahuje?
Každá časť filmu vychádza z dokumentárneho materiálu – buď z amatérskych videí, ktoré účastníci udalostí zverejnili na internete, alebo z príbehov či spomienok ľudí, ktorí boli na Donbase, keď sa v roku 2014 začala na východe Ukrajiny vojna. Napriek tomu, že niektoré scény vyzerajú dokonca fantazmagoricky, všetky sa naozaj stali. Cítil som, že groteska je najvhodnejším žánrom, ako zachytiť všadeprítomnú kombináciu tragédie a absurdity, ktorá v tom čase v Donbase panovala, a myslím si, že tam stále panuje. Jediné epizódy, ktoré som napísal bez odkazu na skutočnosť, sú úvodná a záverečná scéna. To sú dva komentáre, ktoré som si ako autor dovolil.
Popri výnimočných, silných a originálnych dokumentoch ste sa v roku 2010 predstavili aj ako tvorca hraných filmov. Na Febiofeste uvediete aj filmKrotká z roku 2017, príbeh inšpirovaný Dostojevského poviedkou o prostej ruskej žene zo súčasnosti, ktorú cesta na návštevu väzneného manžela postaví zoči-voči obludnostiam neľudského systému. Len málo filmárov dokáže byť rovnako skvelým dokumentaristom i režisérom hraných snímok. Aký je váš recept?
Rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom vnímam väčšinou v morálnej a etickej otázke. Existujú veci a situácie, ktoré nemožno nakrútiť cestou dokumentu. Napríklad, je nemožné – aspoň pre mňa – zachytiť na kameru človeka, ktorý sa pokúša o spáchanie samovraždy. V hranom filme je však akýmsi obyčajom „tichý dohovor“ medzi autorom a divákom, že všetko, čo sa vo filme odohráva, „nie je naozaj“. A z tohto sa rodí väčšia umelecká sloboda. S ňou prichádza aj väčšia osobná zodpovednosť. V istom zmysle považujem dokumentárny film za eseje či cvičenia, ktoré ma pripravujú na hraný film.
Nemáte po týchto filmoch obavy z návštevy „ruských turistov“, ako bola tá u Skripaľovcov v Salisbury? Koľko odvahy a statočnosti musí mať filmár, ak chce vo svojich dielach zachytiť pravdu bez kompromisov?
Túžim, aby všetky moje filmy premietli v Rusku, a som vždy veľmi zvedavý, ako ich tam prijmú. V Moskve sa uskutočnilo niekoľko premietaníProcesu a stále dostávame pozvania na projekcie z ďalších ruských miest. Som presvedčený, že ruskí občania si zaslúžia vedieť pravdu o vlastných dejinách a rovnako si zaslúžia, aby im niekto ponúkol alternatívu ku každodennej propagande vymývania mozgov. Ja jednoducho robím to, čo musím a chcem robiť.
