Je prvým sólistom Baletu Slovenského národného divadla, svojmu synovi by však dráhu profesionálneho baletníka skôr neodporúčal.
ANDREJ SZABO vyštudoval klasický tanec na bratislavskom Konzervatóriu Evy Jaczovej, neskôr študoval aj na Académie de Danse Classique Princesse Grace v Monaku.
Ak by skončil tanečnú kariéru, rád by sa venoval žurnalistike, a to aj napriek tomu, že vyštudoval právo na Trnavskej univerzite.
V rozhovore pre SME hovorí, prečo je v Balete SND viac ako polovica zahraničných tanečníkov, kedy si povie, že skončil s baletom, aj prečo si myslí, že treba zlepšiť tanečné školstvo.
Keď sme dohadovali termín na tento rozhovor, práve bolo krátko po premiére baletu Tulák Chaplin. Spomínali ste, že máte mnoho práce a nedávno sa vám narodil syn. Čo vás najviac zamestnáva?
"Klamal by som, keby som nepovedal, že súkromný život a to, že sa nám narodil prvorodený syn. Tým, že sme s manželkou spolu trinásť rokov, tak nepoviem, že nebol plánovaný, samozrejme, bol, chceli sme dieťa, ale chceli sme byť na to pripravení.
Človek sa najskôr musí zabezpečiť, vyštudovať vysoké školy, zamestnať sa. Manželka je z právnickej sféry, tam treba nadobudnúť prax, kým človek rozbehne kariéru, začne pracovať a zarábať peniaze na seba. Ale prišiel ten správny čas a momentálne sa z malého veľmi tešíme. Náš život dostal úplne nový rozmer, ale to zrejme pozná každý, kto má deti.
Vždy som bral tanec a umenie s nadhľadom, vždy som si od neho, samozrejme, v dobrom zmysle, držal odstup, ale keď sa narodil malý, tak si chodím do divadla oddýchnuť."
Viem, že je to ešte veľmi ďaleká budúcnosť, ale vedeli by ste si predstaviť, že by váš syn išiel vo vašich stopách a bol by tanečníkom? Odporučili by ste mu túto dráhu?
"Poviem to úplne na rovinu, nie. V momente, keby som videl, že má neskutočný talent, ale naozaj veľký, ako mala napríklad moja spolužiačka Nina Poláková, ktorá je prvou sólistkou Viedenskej štátnej opery, alebo ako má Roman Lazík, z toho istého operného domu , ak by som videl, že má obrovský potenciál, tak by som mu určite nebránil.
“Zahraniční tanečníci na Slovensko prichádzajú nabrať skúsenosti. Je to pre nich prestupná stanica, aby sa potom ľahšie mohli dostať do ešte lepších súborov.
„
Ale tanec je o talente, o širokom diapazóne schopností, ktoré tanečník musí mať. V momente, keď v dieťati vidíte len fyzickú predispozíciu, tak je to len jeden z piatich, šiestich alebo siedmich predpokladov byť skvelým tanečníkom.
Aj omnoho väčšie talenty, ktoré sa v počiatočnom období, povedzme desať rokov, javili ako obrovské talenty, v neskoršom veku narazili na to, že to nezvládli psychicky alebo sa nakopili zranenia, alebo stratili ambíciu. V skratke, asi by som mu to neodporúčal a radšej by som ho viedol k čomukoľvek inému, čo by ho bavilo, ale k dráhe profesionálneho tanečníka asi nie."
A čo teda vám dal balet?
"Mne dal celý môj život, v zmysle reholy, disciplíny, vnímania sveta, okolia, spoločnosti. Vyrastal som a vyvíjal sa s tancom.
Moje telo by dnes určite vyzeralo inak, keby som netancoval, a rovnako aj moje vnímanie. A to nielen tanca, umenia, estetiky, ale aj spoločnosti, spoločenského života a všetkých vecí od rodinného života, správania sa k manželke, nazeranie na to, ako ľudia majú žiť, až po celospoločenské témy.
To mi dal tanec a nehovorím, že by to pre syna nebolo dobré, ale kultúra je bohatá a nie je to len o tanci. Sú rôzne odvetvia umenia, ktorým by sa mohol venovať."
Je to drina?
"Každý, kto vykonáva fyzickú prácu, vie, že je to ťažké. Ale potom od určitého veku je to ťažké najmä na psychiku. Kým telo do 25, 27 rokov, je to individuálne, niekomu aj po tridsiatke funguje bez problémov, že sa ráno zobudí a nič ho nebolí, je to v poriadku.
V určitom veku to však začne byť psychicky namáhavé v tom, že človek musí ísť stále dopredu. Všetko, čo spraví, musí ostať za ním ako uzavretá kapitola. Keď sa aj niečo na javisku stane, tak najhoršia vec je myslieť na to, že som to mal inak spraviť, a to vám povedia aj športovci.
Najťažšie je nepozerať sa dozadu a nehovoriť si, koľko už mám odtancované a už sa mi toľko nechce ako predtým alebo toto už by som nerád robil a už by som chcel mať pokoj. Ak toto v človeku začne hlodať, tak už niet cesty späť a koniec kariéry je blízko.
Treba ísť dopredu, treba mať ciele, motiváciu a vždy vidieť ten najbližší dosiahnuteľný cieľ. Takto žijem celý život, dávam si len krátkodobé ciele. Samozrejme, mám aj dlhodobé vízie, ale bežne si dávam ciele zo dňa na deň a to je tiež to pozitívne, čo mi tanec dal."
Platí aj v tanci, ako sa hovorí, že športom k trvalej invalidite?
