Málokto na Slovensku by mohol povedať, že nepozná vo svojom blízkom či vzdialenejšom okolí ženu, ktorá sa živí alebo živila ako opatrovateľka seniorov a senioriek v susednom Rakúsku, prípadne vzdialenejšom Nemecku alebo vo Švajčiarsku. Tento fenomén nadobudol za uplynulé dve desaťročia nebývalé rozmery. Napriek tomu ostával donedávna mimo pozornosti komplexnej odbornej analýzy.
A širšia, nezainteresovaná verejnosť si tento jav všimne iba pri mimoriadnych udalostiach, takou bola napríklad v roku 2017 tragická nehoda mikrobusu, ktorý prevážal opatrovateľky (vyžiadala si osem obetí), alebo sa schuti zasmeje na komediálnom spracovaní témy napríklad v podaní divadla GunaGU a jeho hre In da House (Žúrka v Londýne).
Profesionálne srdce každého spoločenského vedca na Slovensku preto musí zaplesať pri publikáciiCrossborder Care: Lessons from Central Europe (Cezhraničné opatrovateľstvo: lekcie zo strednej Európy). Autori - sociológ Miloslav Bahna a etnologička Martina Sekulová - ponúkajú analyticky spracované výsledky svojho dlhoročného výskumu, v ktorom využívali rôzne postupy – štatistiky, kvantitatívne výskumy i hĺbkové rozhovory s opatrovateľkami.
Navyše, kniha vyšla v prestížnom zahraničnom vydavateľstve Palgrave Macmillian a teda ide o jeden z nie veľmi častých prípadov, keď „lekcie“ zo strednej Európy pre medzinárodnú akademickú komunitu spracovali tunajší odborníci, a nie naopak. Aj recenzenti ocenili, že tentoraz je analýza špecifickej, tzv. cirkulárnej migrácie, zameraná na vysielajúcu, nie prijímajúcu spoločnosť.
Na úvod trochu štatistiky
Začiatky fenoménu cezhraničných opatrovateliek (iba päť percent tvoria muži) sa dajú vystopovať do deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ich počet sa podstatne zvýšil po roku 2006, keď Rakúsko – konečne po dlhých kontroverziách, napriek siedmim rokom embarga voľného vstupu na trh práce pre iné profesie a zakrývaní si očí pred realitou – túto prácu legalizovalo. Neskôr počet slovenských opatrovateliek ďalej rástol a kulminoval v roku 2015, keď v Rakúsku pracovalo viac ako 26 500 slovenských opatrovateliek.
Po roku 2016 nastáva istý pokles záujmu o túto prácu a ku koncu roku 2018 toto (oficiálne) číslo kleslo na 23,3 tisíca. Aktuálne je už v Rakúsku viac rumunských ako slovenských opatrovateliek.
Ako sa píše v tlačovej správe k publikácii: „Migrácia opatrovateliek nielenže nadobudla extenzívne rozmery, rozvinul sa okolo nej podporný migračný priemysel, ale zároveň sa pre mnohé ženy stala dlhodobou životnou stratégiou.“
Kto teda sú ženy, ktoré si vybrali (alebo boli nútené si vybrať?) takúto dráhu? Publikácia porovnáva základné charakteristiky opatrovateliek v rokoch 2011 a 2016.
Kým v skoršom období bol väčší podiel žien zo západného Slovenska (dá sa uvažovať o väčšej dostupnosti cezhraničnej práce), neskôr vyše 46 percent tvorili ženy z východného Slovenska (dá sa uvažovať o prehlbujúcej sa nezamestnanosti práve v tých regiónoch, ale aj o masívnejšom nástupe sprostredkovateľských agentúr). Väčšinou ide o vydaté ženy, priemerný vek je 47 - 48 rokov, okolo pätnásť percent má deti do pätnásť rokov. Priemerný čistý mesačný zárobok opatrovateliek v Rakúsku predstavoval 840 eur v roku 2016.
Napriek tomu, že opatrovateľstvo je často únikom pred nezamestnanosťou (synergický efekt diskriminácie z dôvodu rodu a veku nemilosrdne vytlačil mnohé ženy z trhu práce), väčšina opatrovateliek vyjadrila so svojou prácou spokojnosť. Autori dokonca konštatujú, že vysoká miera spokojnosti je aj medzi opatrovateľkami s malými deťmi, ktoré akademická literatúra považuje za skupiny zažívajúce tzv.care drain – teda nedostatok starostlivosti.
Nedostatok starostlivosti – metafora alebo realita?
Publikácia si podrobne všíma práve fenomén deficitu opatery, odlevu starostlivosti, ktorá vzniká odchodom žien na dvojtýždňové cykly do zahraničia. Výsledky výskumu ho nepotvrdili vo vzťahu k starším príbuzným. Ide pravdepodobne o dva scenáre – buď už také osoby v rodine opatrovateliek nežijú, alebo vo chvíli, keď takáto situácia nastane, sa opatrovateľka vzdá svojej práce.
Ale výskum nepreukázal deficit starostlivosti ani vo vzťahu k deťom, čo je zase dané špecifikom „cirkulárnej“ migrácie a pocitom, že dva týždne doma kompenzujú dva týždne neprítomnosti. Takýto „luxus“ napríklad filipínske alebo latinskoamerické opatrovateľky slúžiace ďaleko od svojich rodín nemajú. Keď však opustíme exaktné dáta kvantitatívneho výskumu a začítame sa do výpovedí opatrovateliek, vyzerá to trochu inak.
Ženy očakávaným nárokom neuniknú. Kniha konštatuje: „Spoločným vzorcom v životných príbehoch bolo poskytnúť starostlivosť pred odchodom do Rakúska ‚vopred‘, a potom po návrate, investovať obrovské úsilie do ‚dobiehania‘ všetkého, čo bolo zanedbané“ (s. 105). Najmä ženy s malými deťmi, ktoré však tvoria menšiu časť opatrovateliek, považujú odchádzanie a odlúčenie – priestorové, časové i citové - od detí za veľmi náročné.
Zaujímavé sú poznatky výskumu vo vzťahu k zmenám v rodových identitách. Ukazuje sa, že mnohé ženy reštrukturalizujú svoju identitu a zažívajú viac osobnej autonómie, rastúcej sebaúcty a emancipácie. Existujúce roly v ich rodinách sa však takmer nemenia.
Hoci rodiny mobilizujú svoje zdroje a reorganizujú neformálnu starostlivosť, kľúčové povinnosti i tak ostávajú na ženách opatrovateľkách, aj napriek ich 50-percentnej neprítomnosti. Inými slovami, migračná skúsenosť nenahrádza tradičný patriarchát, i keď zvyšuje kompetentnosti a istú autonómiu migrujúcich žien (s. 108).
Opatrovateľky medzi sebou
Keď nazrieme do špecifickej ‚subkultúry‘, ktorú si slovenské opatrovateľky za tie roky neformálne vytvorili, vidíme mnohoraké obrazy. Marta Kluchnová, autorka knihy Môjdvojitý (dvojaký) život opatrovateľky, píše: „Som multifunkčná žena, žijúca dva plnohodnotné a zároveň rozdielne životy. Na Slovensku som mamou, v Rakúsku opatrovateľkou. Robí mi radosť prepájať tieto dva svety a žiť oba moje životy naplno. Nečakám na ‚až‘. Cestujem, čítam, píšem, vzdelávam sa, radujem sa zo života a ľúbim svojich blízkych. Tak v práci, ako i doma.“ Jej reflexia je priam reklamou na túto životnú stratégiu, keď hovorí: Ste v najlepších rokoch, plná síl, ale slovenskí zamestnávatelia to vidia inak?
Na opačnom póle nachádzame neuspokojenie, pocit ‚uvrznutia‘ v nevyhovujúcej situácii i frustráciu z nedostatočnej pozornosti, ktorú situácii týchto žien venuje vláda: „Mám po krk tejto roboty a ničoty. Pracujem ako opatrovateľka osem rokov! Osem dlhých, prekliatych rokov sa adaptujem, snažím sa zapadnúť, obľúbiť si túto prácu.
Nejde to. Všetko mi padá z rúk. Raz som sa naštvala a napísala našej vláde. Od srdca. Nik mi neodpovedal. Nezavolal. Neuistil v tom, že mám právo na svoj názor a vzdor... Prišla som o prácu a rok sa ponižovala pohovormi, prosíkmi na úradoch, vo firmách... otvárali mi dvere a opätovne ich zatvárali. Napokon som sa zbalila a odišla do Rakúska.“ (https://angelikahornakova.blog.sme.sk/c/432895/apokalypsa-jednej-opatrovatelky.html)
Koľko žien, toľko príbehov, dali by sa rozprávať donekonečna. Ak však chcete poznať sociálny fenomén – slovenské opatrovateľky v Rakúsku – v mnohorakých kontextoch a dosahoch, siahnite po knihe Crossborder care.
