O Jozefovi Tisovi sa James Mace Ward prvý raz dopočul na jeseň roku 1992, keď ako dobrovoľník vyučoval angličtinu v Česko-Slovensku. Po rozpade česko-slovenskej federácie dostal nápad napísať biografiu slovenského vojnového prezidenta. V Magazíne o knihách sme uverejnili časť rozhovoru, v ktorej boli kľúčové Wardove pohľady na Jozefa Tisa po vzniku samostatnej republiky. V tejto časti sledujeme Tisovu politickú činnosť pred zánikom Československa v marci 1939. Celý rozhovor si môžete prečítať na webe denníka SME.
Na Slovensku je Tiso výrazne polarizujúca postava. Ako sa historikovi pracuje v takejto atmosfére?
Celkovo je to pozitívne. Pre túto kontroverznosť nie je ťažké získať záujem čitateľov o moju knihu. Vítam tiež príležitosť možno aspoň sčasti túto polarizáciu odstrániť. Má to však aj nepríjemné stránky. Niekedy ľudia premietajú do mojej práce svoje presvedčenia, aby si tým potvrdili, na ktorej strane v tejto debate stoja. V dôsledku toho sa často objavuje ako hlavný prínos knihy moje občianstvo, a nie dôkazy a argumenty, ktoré ponúkam.
O Tisovej mladosti existuje viacero mýtov: na jednej strane sú to príbehy o talentovanom mladom seminaristovi, ktorý bol násilne maďarizovaný, ale veľmi skoro sa začal obracať k myšlienkam slovenského nacionalizmu; na druhej strane je Tiso prezentovaný ako maďarón; pričom zrada slovenského národa počas maďarizácie je akousi predohrou zrady národa počas Slovenského národného povstania.
Problém týchto vysvetlení Tisovej mladosti spočíva v tom, že podľa nich kľúčové kategórie na porozumenie Tisa sú „slovenský“ verzus „maďarský“. Ja však tvrdím, že pre obdobie pred rokom 1918 sú oveľa užitočnejšími kategóriami „Magyar“ verzus pansláv. Tiso bol pred rokom 1918 prevažne národne indiferentný. Ako „Magyar“ mohol mať slovenské korene a mohol dokonca kázať a publikovať v slovenčine bez toho, aby poškodil svoju kariéru, kým uznal prvoradosť maďarskej kultúry.
Nemohol však byť panslávom, teda slovenským nacionalistom - a Tiso sa vždy starostlivo takýmto obvineniam vyhýbal. Koncom prvej svetovej vojny si začal uvedomovať, že jeho pravdepodobná budúcnosť je v Československu, ale len v prípade, ak by bola jeho identita jednoznačne slovenská. Tiso sa teda chopil slovenského nacionalizmu, hoci najmä preto, aby mohol uskutočňovať svoje sociálne a náboženské poslania.
Po prekročení rubikonu v roku 1918 sa kategórie, ktoré vysvetľovali jeho prítomnosť – slovenský verzus maďarský – stali kategóriami, ktoré súdili jeho minulosť a nahradili užitočnejšie kategórieMagyar a pansláv. Ide tu zase o príklad toho, ako nacionalizmus ochudobňuje, tentoraz našu schopnosť porozumieť minulosti.
(zdroj: Archív SME)Po založení medzivojnového Československa sa Tiso začína transformovať na slovenského politika. Čo znamenala pre Tisa národná identita? Tvrdíte, že slovenský nacionalizmus bol pre Tisa skôr prostriedkom na dosiahnutie náboženských cieľov, a nie až tak cieľom samým osebe. Znamená to, že pre Tisa bola náboženská identita dôležitejšia ako národná?
Spočiatku určite. Žiadna iná identita ako katolícka nebola pre Tisa dôležitejšia počas prvej polovice jeho života. Ako politik však zistil, že hlasy voličov získaval skôr pre národnú agendu, a nie ako obhajca cirkvi. Táto skutočnosť nacionalizovala Tisovo náboženské poslanie.
Pred vojnou by Tiso pravdepodobne tvrdil, že má viac spoločného s českým katolíkom ako so slovenským luteránom. Po roku 1932, keď ľudáci vstúpili do koalície so Slovenskou národnou stranou, sa tento pomer obrátil.
Mohol Tiso zachrániť Československo pred roztrhnutím?
Nie sám. Ak by počas mníchovskej krízy viac bránil štát, mohlo to zmobilizovať viac ľudí na podporu štátu. Existuje obhájiteľný argument, že Československo sa mohlo proti nacistickému Nemecku vojensky brániť, a tiež vieme, že Hitler mohol čeliť vzbure svojich generálov v prípade rozkazu na útok. Toto všetko sú však skôr špekulácie ako fakty. Podstatné je, že Tiso viac neobraňoval republiku preto, lebo dospel k názoru, že autoritárstvo bolo lepšie ako československá demokracia.
Podriadenie sa Mníchovu zatiaľ znamenalo neschopnosť obrany Druhej republiky. Do roku 1939, keď sa Hitler obrátil proti Československu, mohol Tiso usmerňovať chod udalostí najmä podvracaním štátu, čo napokon aj čoraz viac robil, obzvlášť potom, ako bol 9. marca odvolaný z postu premiéra. Stratil dôveru ku svojim českým partnerom a prestal veriť projektu spoločného štátu, pričom spolupráca s Hitlerom mu naopak otvárala cestu na návrat k moci.
Dôležitá téma, ktorá sa objavuje vo vašej analýze, je internacionalizácia lokálnej politiky. Tvrdíte, že „ak by nedošlo k medzinárodnej kríze, Tisovo podieľanie sa na vojnových útokoch a genocíde by zostalo len rušivým sklonom inak neškodnej osobnosti“. Nezdá sa však, že by ste naznačovali, že Tiso bol obeťou okolností.
Tisa vidím ako spleť v rovnakej miere zásadového človeka, oportunistu, ale tiež obete okolností. Napokon, čím bolo vtesnanie medzi iredentistické Maďarsko a expanzívne nacistické Nemecko, ak nie geopolitickou smolou? Môžeme takto uvažovať aj o tých, ktorí žili počas druhej svetovej vojny a o ich účasti na genocíde.
Koľko kňazov z Nagybittse počas Uhorského kráľovstva sa napríklad podieľalo genocíde? Kontext je dôležitý na pochopenie konania ľudí. Kľúčovým kontextom Tisovej účasti na genocíde bolo Hitlerovo rozhodnutie transformovať Európu na rasovú ríšu, čím sa vyhladenie európskeho židovstva stalo nielen možnosťou, ale prioritou.
Avšak podieľanie sa na genocíde bolo vždy voľbou. Nacistické Nemecko tvrdo trestalo každého, kto Židom pomáhal, ale nekonalo tak proti tým, ktorí sa jednoducho odmietali na vyhladzovaní zúčastňovať. Čo Tisa vtiahlo do účasti na genocíde, boli jeho vlastné plány: vytvorenie „nového Slovenska“, slovensko-kresťanského politického zriadenia, ktoré vylučovalo Židov, a zaistenie jeho vlastnej moci.
Toto je už však mimo témy internacionalizácie lokálnej politiky. Týmto termínom mám na mysli silnejúcu schopnosť lokálnych hráčov apelovať na medzinárodných patrónov, aby zasahovali v ich prospech, a tiež silnejúcu motiváciu medzinárodných hráčov zasahovať do domácich záležitostí iných štátov. Takáto dynamika sa počas Tisovho života stávala čoraz bežnejšou.
Počas dualistického Uhorska sa napríklad slovenská otázka stala medzinárodnoucause célèbre vďaka snahám aktivistov ako Setona-Watsona, a sčasti zapríčinila rozpad Rakúsko-Uhorska. V ďalšom príklade, z rokov 1938 - 1939, sa tento vzorec opakoval v spojení s otázkami sudetských Nemcov a slovenského separatizmu a vyústil do deštrukcie Prvej a Druhej republiky.
Čo všetky tieto zmeny znamenali pre Tisa, osobne?
Tieto trendy predovšetkým prispeli k tomu, že Tisov štát bol zničený nie raz, ale trikrát počas jeho života. S prvým štátnym kolapsom sa musel prerodiť na slovenského nacionalistu a dokonca demokrata. Pri druhom štátnom kolapse sa rozhodne obrátil k autoritarizmu. Pri páde tretieho štátu bol neodčiniteľne odsúdený na postavenie vojnového zločinca, hoci legálne bol odsúdený za zradu.
Počas tejto búrlivej geopolitickej cesty sa jeho pôvodné misie hľadania sociálnej spravodlivosti a obrany cirkvi transformovali na misie hľadania spravodlivosti pre národ a obranu štátu. Pod korumpujúcimi tlakmi druhej svetovej vojny našli tieto misie svoje vyjadrenie v zavraždení takmer 70-tisíc Židov zo Slovenska. Je ťažké predstaviť si hlbšiu duchovnú skazu.
Na autonómnom Slovensku bol Tiso v najsilnejšej pozícii, aby mohol dosiahnuť vlastnú víziu „nového Slovenska“. Čo presne chcel dosiahnuť, koľko bol schopný spraviť a za akú cenu?
Prvá vec, ktorú chcel v rámci nového Slovenska dosiahnuť, bola ľudácka nadvláda. Ak by bola zabezpečená, predstavoval si vytvorenie kresťansko-slovenskej spoločnosti, ktorá by spájala kresťanský socializmus a slovenský nacionalizmus. Podarilo sa mu dosiahnuť ľudácku kontrolu, vybudovať štát, vrátiť cirkvi mnohé stratené privilégiá a vytvoriť etnickú hierarchiu, ktorá uprednostňovala lojálnych Slovákov.
Avšak ľudácka nadvláda a slovenská štátnosť boli prchavé, a cirkev bola spojením s Tisovým režimom vážne poškodená. Jeho najtrvácnejší úspech, posilnenie slovenského nacionalistického povedomia, bol neoddeliteľne spätý s vyhladením Židov na Slovensku. Inými slovami, „nové Slovensko“ vyšlo pridraho.
James Mace WardProfil:
James Mace Ward (1960) je profesorom na University of Rhode Island, kde sa špecializuje na moderné európske dejiny. Jeho monografia o Jozefovi Tisovi je prvým hĺbkovým rozborom života tejto rozporuplnej osobnosti z inej ako slovenskej perspektívy
