Ako dvadsaťpäťročný sa z Bostonu presťahoval do New Yorku a pridal sa k priateľovi, ktorý práve zakladal investičnú spoločnosť. Po dvadsiatich rokoch v úspešnej firme sa chcel vrátiť k svojmu snu, písaniu. Keď sa jeho kniha Pravidlá zdvorilosti v USA stala bestsellerom, povedal partnerom, že nastal čas, aby sa písaniu venoval na plný úväzok. A potom napísal Džentlmena v Moskve – román o aristokratovi, ktorého v Moskve v roku 1922 odsúdia na domáce väzenie v hoteli Metropol neďaleko Kremľa. Amor Towles .
Džentlmen v Moskve bol v minulom roku najpredávanejšou knihou v tvrdej väzbe v Spojených štátoch.
Mám pocit, že v USA sa ho predalo 1,5 milióna kusov v tvrdej väzbe, paperback príde na trh v apríli. Ide o predaj v rámci nezávislých kníhkupectiev, je veľmi dôležité to rozlišovať. A je to zároveň dôvod na pocit hrdosti. Ako všade inde, aj v USA sa nezávislí kníhkupci sústreďujú na literárnu fikciu – romány a beletriu a aj na literatúru faktu, zatiaľ čo veľké siete ako Walmart, Costco alebo siete kníhkupectiev preferujú skôr špionážne novely, romantické a dobrodružné romány a podobne.
Takže byť číslom jeden v rámci nezávislých kníhkupectiev znamená, že ste skutočne číslo jeden v románovej tvorbe, ale rozhodne ste nepredali toľko kníh ako napríklad Michelle Obama.
Existuje nejaká konkrétna reakcia čitateľa na vašu knihu, ktorú si pamätáte?
Dostal som napríklad na stroji písaný list od Toma Hanksa. Vedieť, že sa mu páčila moja kniha, je dobrý pocit. Rovnako keď Barack Obama moju knihu odporučil na prečítanie, bolo vzrušujúce. Ale tie, čo sa ma najviac dotkli, pochádzajú od čitateľov, ktorí nie sú slávni. Jedna žena mi opísala smutnú životnú udalosť, keď jej zomrel veľmi mladý syn.Rodina sa vždy pri príležitosti jeho narodenín i výročia úmrtia stretla a trúchlila.
V Džentlmenovi v Moskve ju zaujala pasáž opisujúca Rostovov zvyk slávnostne si pripiť na počesť výročia úmrtia a ona si povedala, že to je presne to, čo chce. Chcela si na jeho narodeniny spomenúť, milovať ho, ale už opakovane neprežívať jeho pohreb. Nikdy by som neočakával, že takto si moja kniha nájde svojho čitateľa.
Naša krajina bola v časoch Československa svojím spôsobom tiež hotelom Metropol, v ktorom uväznili grófa Rostova. Naši politici boli riadení z Moskvy, ani my sme nemohli náš „hotel“ opustiť a odcestovať, mali sme len to, čo sa rozhodlo, že budeme mať. Mnohým pasážam vašej knihy, i tým fiktívnym, sme v našom zemepisnom priestore bez problémov uverili ako realite, ktorá sa pokojne mohla stať.
Po dokončení som vedel, že najmä Američania si mohli dopriať luxus prečítať si knihu z akéhokoľvek uhla pohľadu. Mohli si ju prečítať ako úplnú fantasy, mohli si ju prečítať ako knihu, ktorá zaujímavo hovorí o ruskej skúsenosti. Mali slobodu zvoliť si. Ale, samozrejme, vedel som, že čím bližšie k Moskve, tým bude čitateľská skúsenosť odlišnejšia.
Bude iná pre Brita, ktorý má špecifický vzťah k druhej svetovej vojne, odlišný od Američana a iné vnímanie Európy. Bude úplne iná pre obyvateľa severnej Európy v Nemecku, Nórsku, Švédsku alebo vo Fínsku, teda v slobodných krajinách, ale so špecifickou históriou, často s presahom k Rusku. A potom sa dostaneme k východnému bloku, kde sú historické presahy na Rusko ešte tesnejšie. Bolo to aj riziko, že niekto napríklad v Česku, na Ukrajine alebo v Rusku mohol knihu v hneve hodiť o stenu súdiac, že nemám právo písať o skúsenosti jeho krajiny.
A tiež, samozrejme, nejaký čitateľ z Ruska alebo bývalého sovietskeho bloku mohol mať pocit, že kniha dostatočne neodsudzuje zločiny stalinskej éry, lebo to nie je jej hlavným motívom. Ale odozva z východnej Európy, ktorá sa zatiaľ ku mne dostala, je pozitívna. Čitateľom sa páčil spôsob podania vecí, ktoré si pamätali, alebo o ktorých im hovorili rodičia či starí rodičia.
Gróf Rostov má jedinečnú schopnosť konať a hovoriť so všetkými ľuďmi z rozdielnych sociálnych prostredí, rôznej vzdelanostnej úrovne, v rozličných situáciách. Či je to pracovník amerického ministerstva zahraničných vecí, sovietsky pohlavár alebo krajčírka. Bol to váš zámer, chceli ste, aby taký bol, alebo to môžeme pripísať jeho šľachtickému pôvodu?
Keď som pri tvorení knihy premýšľal o grófovej osobnosti, v prvom rade som o ňom premýšľal ako o rodenom optimistovi, ktorý verí, že všetko nakoniec dopadne dobre a že väčšina ľudí je vo svojej podstate dobrá. Že keď sa k nim skutočne dostane blízko, tak naozaj chcú byť dobrí. Ďalším dôležitým aspektom jeho osobnosti bolo, že vždy, keď narazil na prekážku, jeho aristokratická výchova mu velila neukázať, že ho niečo zranilo a neposkytnúť tak nepriateľom satisfakciu.
Nemyslím si, že ten atribút, o ktorom hovoríte vy, je zo svojej podstaty aristokratickou črtou, ale je pre grófa podstatným a je niečím, s čím som sa vo svojom živote stretol.
Kde?
Môj otec bol podobný – vôbec ho nezaujímalo, koľko mal kto peňazí, akého bol vierovyznania či rasy, či bol niekto členom miestneho klubu. Zaujímalo ho len to, aký zaujímavý ste boli ako človek. Dokonca si myslel, že čím bohatší a privilegovanejší ľudia boli, tým boli aj menej zaujímaví.
Môj otec bol bankár v Bostone a jedným z jeho najlepších priateľov bol môj učiteľ zo strednej školy – chlapík, ktorý nikdy nebol zámožný, ani nemal žiadne výsadné postavenie v spoločnosti. Aj gróf zdieľa tento pohľad na svet a ľudí. Ale on, samozrejme, musel prejsť svojou cestou a učiť sa – z času na čas je potrebné mu ukázať, kde je jeho miesto. A mnohé z postáv to dokážu, určite Anna aj Nina. Áno, má otvorené srdce, no niekedy si o sebe myslí príliš a oni mu pomáhajú dostať sa nohami opäť na zem.
Ale musel si premyslene do života už na začiatku vniesť rutiny a zvyky, ktoré mu mali pomôcť prežiť toto síce netradičné, ale stále väzenie. Ktorý z týchto zvykov považujete pre neho za najdôležitejší?
Možno práve to, čo je v knihe opísané do istej miery humorne – že si dal ráno na raňajky sušienku a ovocie, zmenšujúci sa počet opakovaní cvičenia, čím bol starší. Je to skôr symbolické pre pocit, že prostredníctvom týchto rutín má veci pod kontrolou. Zaujímam sa o túto tému a aj v prípade vôle prežiť skutočné väzenie je mimoriadne dôležité, aby ste si našli rôzne malé zvyky a činnosti, ktoré vám dajú pocit, že máte veci pod kontrolou. Gróf je v oveľa komfortnejšej situácii, no sú to práve tieto drobnosti, ktoré reálne robia ten rozdiel.
Na začiatku knihy má gróf nejaké nastavenie. Ako najskôr Nina a potom dcéra Sofia zmenili jeho život a osobnosť?
Veľmi hlboko a každá inak. Prinajmenej ja o nich uvažujem odlišne. Nina bola v hoteli jeho prvou skutočnou priateľkou. V čase, keď sa cíti v zajatí a klaustrofobicky, ona mu ukáže, že hotel môže byť oveľa zaujímavejším miestom, než sa zdá. To je rola, ktorú v jeho živote hrá.
Tento román je o mnohých veciach, ale tiež o zmysluplnosti. Gróf so všetkým svojím šarmom nemal v skutočnosti hlboký zmysel života, životný cieľ. Užíval si život, jedlo, hudbu, priateľov, zábavu. Až v momente, keď všetko stratil, začína ho hľadať.
Prvým veľkým krokom na tejto ceste je, keď má po prvý raz v živote prácu - ako čašník. Druhou výzvou bolo rodičovstvo a to zmenila Sofia. Na rozdiel od Niny, ktorá bola skôr jeho priateľkou, teraz tu je niekto, za koho je zodpovedný. Za starostlivosť o ňu, jej ochranu, vzdelanie, pohodlie a vstupuje do toho aj cit, ktorý je odlišný od priateľstva.
Dozvieme sa niekedy, kde sa vzal kľúč, ktorý Nina dala grófovi?
Nie, môžeme si len domýšľať. Ona je veľmi vynaliezavá a dôvtipná. Bezpochyby ho jedného dňa zbadala a uchmatla. Možno jej ho niekto dal, ale som si skôr istý, že ho ukradla.
Vaša profesionálna minulosť je spojená s finančným svetom, váš otec bol bankár. Má toto všetko vplyv na to, čo a ako píšete, ako tvoríte?
Nie. Najväčší vplyv, ktorý mala moja kariéra na moje písanie, a ten je podstatný, že mi dala slobodu vo veku asi 45 rokov napísať Pravidlá zdvorilosti len tak, pre seba. Mal som príjem, mal som kariéru, dom, deti chodili do škôl, priatelia ma vnímali ako úspešného finančníka, môj otec bol so mnou spokojný, moja manželka bola spokojná.
Takže smerom ku mne neboli žiadne externé očakávania, keď som si sadol a napísal tú knihu. Nepotreboval som ju predať, moji priatelia dokonca ani nevedeli, že píšem. To bola obrovská sloboda. Jediným vychýlením bolo, že som bol o dvadsať rokov pozadu – ak by som začal písať v dvadsiatich piatich, zrejme by to bolo oveľa stresujúcejšie, ale napísal by som viac kníh.
Do oboch vašich kníh ste zakomponovali istý systém, matematické princípy – 52 týždňov, rozdelených presne na 26 kapitol, názvy kapitol začínajúce sa na písmeno A, štruktúra diamantu, ako to nazývate - plynutie času násobkami smerom nahor a potom opäť skracovanie času presným delením. Prečo? Systematický princíp, ktorý je pre vás typický? Odráža to ako premýšľate? Alebo len tak, bavíte sa na tom?
Neviem, je to mnoho vecí, o ktorých sa pri písaní knihy na začiatku rozhodujete – či bude rozprávaná v prvej, druhej alebo tretej osobe, či bude z mužskej alebo zo ženskej perspektívy, či tam bude viacero rozprávačov, ako dlho sa bude príbeh odohrávať, aké dôležité je umiestnenie, či budú v príbehu dialógy a aké budú dôležité, nakoľko filozofický alebo poetický bude tón knihy. Štruktúra je jedným z takýchto rozhodnutí. Ako bude kniha plynúť, aký bude mať tvar? Bude v nej desať príbehov rovnakého rozsahu? Bude príbeh stúpať k vyvrcholeniu? Bude preskakovať roky? To sú veci, ktoré musíte formulovať, keď dizajnujete knihu.
spisovateľ Amor Towles (zdroj: foto - archív A. T.)
Pri písaní ste veľmi precízny. Máte rozpísaných deväť románov do relatívne vysokého stupňa a v jednom momente jeden z nich vyberiete a pracujete na ňom, niekoľko rokov ho potom prepisujete. Po dokončení dáte niekoľkým priateľom, aby o pár týždňov prišli s reakciou a aj na jej základe ešte prepracúvate. Aké ďalšie rutiny pri tvorbe máte?
Rovnako ako veľa autorov tú najlepšiu prácu urobím dopoludnia – medzi deviatou a jednou. Od pondelka do piatka, každý deň, bez ohľadu na to, čo sa deje.
Lebo musíte alebo chcete?
Oboje. Vtedy nevybavujem e-maily, netelefonujem. Aj moja manželka vie, že vtedy nerád riešim ani rodinné záležitosti – buď predtým, alebo potom.
Oba vaše romány sa odohrávajú v minulosti. Je to náhoda alebo zámer?
Píšem o rôznych veciach, napísal som aj viacero kratších poviedok, niektoré vyjdú počas nasledujúcich dvoch rokov. A mnohé z nich sú zasadené do súčasnosti alebo do posledných pätnástich rokov. Neprekáža mi teda písať o súčasnosti. Keď však píšem román, radšej idem kúsok naspäť do minulosti, lebo mi to dáva viac slobody. A tiež ma to viac zaujíma, nechcem písať o twitteri.
Mám pocit, že v minulosti sú niektoré aspekty, ktoré sa vám páčia, a dnešná doba ich už nemá, už ich v nej nevidíte.
Áno, aj na tom je niečo pravdy. Moja ďalšia kniha sa bude odohrávať v roku 1954, no mám plán napísať knihu, ktorá sa zasa bude odohrávať v blízkej budúcnosti. Nevyhýbam sa teda ničomu, ale máte pravdu – ak si mám vybrať, najmenej ma zaujíma písanie o tom, čo sa deje dnes. Mám pocit, že medzi televíziou, twitterom a facebookom je už toľko popísaného o tom, čo sa deje dnes, že je toho až príliš. Byť len ďalším hlasom opisujúcim život v modernom technologickom svete ma až tak neláka.
(zdroj: Archív SME)Na konci vašej knihy Pravidlá zdvorilosti hlavná hrdinka Katey Kontent rekapituluje s odstupom svoje životné rozhodnutia a konštatuje, že urobila správne voľby. Ale považuje ich za prostriedok, ktorým život vykryštalizuje stratu. Je písanie tou vašou správnou voľbou, ktorá zároveň znamená nejakú stratu?
Naozaj úprimne verím tomu, čo Katey povedala, a na druhej strane milujem to, čo robím. Verím, že život nie je poskladaný len z rozhodnutí, ktoré so sebou prinášajú ľútosť, sú aj rozhodnutia, ktoré sú dobré a správne. Hoci ten horko-sladký aspekt mať môžu – vezmite si napríklad rozhodnutie mať deti.
S manželkou sme mali deti neskôr, ako ich mali naši rodičia, rovnako ako mnoho mladých ľudí dnes. Plusom je, že zažijú voľnosť, cestujú, užívajú si život, robia kariéru. No keď si uvedomím, koľko rokov budem mať, keď budem mať vnúčatá, zistím, že práve to je ten horko-sladký moment.
Ale je to prirodzené – keď robíme pozitívne rozhodnutia, nevyhnutne v tom momente robíme istý ústupok alebo kompromis. Ani u Katey teda nejde o to, že by sa spätne pozrela na svoj život a konštatovala, že niekde urobila chybu, ale skôr o moment, keď môže povedať, že urobila správne rozhodnutia, ktoré so sebou priniesli aj bolestivé chvíle.
V oboch vašich knihách je jedna rovnaká a dôležitá postava, Richard Dicky Vanderwhile, ktorá je síce neveľká, no v oboch príbehoch zohrá skutočne podstatnú rolu. Je to pre vás dôležitá postava? Bol to úmysel, vaša finesa, alebo rozhodla náhoda?
Vo všeobecnosti sa mi tento aspekt na fikcii páči, napríklad v dielach Faulknera. Keď sa znova objaví niektorá z postáv, je to silný moment, niečo ako otvorenie dverí – v tej chvíli so sebou prinesie do príbehu celú ďalšiu knihu. V čase, keď som dokončoval posledné úpravy Pravidiel zdvorilosti, už som mal v hlave Džentlmena v Moskve. A povedal som si, že by to mohlo byť zábavné.
Vedel som, že to bude Dicky a začal som teda premýšľať o časovej osi Pravidiel zdvorilosti. V epilógu sa píše, že Dicky odišiel z Harvardu, vstúpil do armády a neskôr začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí. To som v rámci posledných úprav knihy doplnil, aby sa mohol neskôr objaviť v Rusku. Som veľmi rád, že to je práve on, lebo sa dokáže vždy zachovať veľmi prekvapivo.
Máte nejaké osobné pravidlo zdvorilosti? Myslíte, že nejaké v dnešnej spoločnosti chýbajú?
Určite áno. Spojené štáty sú v tomto zmysle v hroznom stave a nemôžu mať na svojom čele ako prezidenta menej zdvorilého a čestného človeka, ktorý sa svojím nedostatkom zdvorilosti a integrity dokonca pýši. Faktom však je, že cnosti niekoho, ako je gróf, nepodliehajú času a to je aj jedna z vecí, ktoré Džentlmen v Moskve priniesol vlastne neplánovane – v čase vzniku tejto knihy nebol Trump ešte na obzore. A je skvelé, že ľudia čítajú. Čítanie kníh je protijed v časoch nezdvorilosti, je to akási pripomienka, že aj jednoduché činy môžu mať silný vplyv na vzťahy a na to, koľko integrity máme.
Keď ste sa svojho času zamysleli nad tým, koľko kníh do konca života stihnete prečítať, zdalo sa vám to veľmi málo a s priateľmi ste si založili čitateľský klub. Funguje ešte?
Áno, jasne. Stretávame sa už pätnásť rokov a venujeme sa prevažne klasickej literatúre a mŕtvym autorom. Stanovujeme si dlhodobejšie projekty – čítame napríklad jedného autora osem alebo deväť mesiacov, teda viacero jeho kníh, alebo viac kníh od dvoch podobne tvoriacich autorov. Jednak to prispieva k zlepšovaniu mojej tvorby, jednak je veľmi obohacujúce čítať skvelú literatúru a poskytuje to aj priestor na osobnostný rozvoj, dáva priestor zamyslieť sa nad životom, rodinou. Navyše zažijeme aj kopec zábavy, takže tú skupinu by som za nič nevymenil.
Myslíte, že v dnešných časoch technológií, herných konzol a internetovej zábavy ľudia čítajú dosť? V Európe riešime to, že deti už nemajú návyk čítať knihy.
Myslím, že v USA sme za posledné dva roky svedkami kulminácie niečoho, čo sa začalo už dávnejšie - stále rýchlejšia a plytkejšia distribúcia informácií, s twitterom na čele, v závese s facebookom, 24-hodinovým spravodajským servisom, ponukou množstva televíznych staníc. To je neskutočná paľba, obrovský objem informácií, veľmi povrchných a pre rozvoj človeka je to hrozné. Ale v posledných osemnástich mesiacoch začali u nás na popularite naberať iné formy, v televízii sú to minisérie.
Pri nich človek má stráviť dlhší čas, niekoľko dní a viac hodín. Ďalej sú tu podcasty, to sú mimoriadne dlhé formy, často aj desaťhodinové, kde nám novinári dávajú vedieť, čo zistili, k akým záverom sa dopátrali a aká cesta ich viedla, sú to dlhé rozhovory a podobne. No a potom tu je Džentlmen v Moskve alebo Stehlík od Donny Tarttovej, sú to veľmi dlhé romány.
Takže vidíme, že chuť na dlhšie formy tu je a ľudia sa snažia pomaly vypínať tie krátke formy, ktoré plynú ako voda z hadice, nedá sa pred nimi schovať a neuspokojujú. Postupne sa vraciame ku komunikácii a k formám, kde sa myšlienky rozvíjajú, ktoré majú nuansy, kde sú prekvapenia a postavy, s ktorými sa vieme stotožniť či pripodobniť.
Ja teda dúfam, že nová generácia, ktorá vyrastá v tejto záplave, bude tieto formy hľadať. Lebo ich neuspokojí to isté čo nás a predchádzajúce generácie, musia si nájsť to svoje.
Takže, paradoxne, pomôžu práve nové technológie?
Je možné to vidieť na obrovskom boome audiokníh. Ľudia sa snažia nájsť spôsob, ako by zahrnuli dlhšie príbehy do svojich životov a pri audioknihách môžu chodiť, šoférovať aj cvičiť. Veľa ľudí mi už povedalo, že počúvali audioknihu a v polovici si išli kúpiť knihu, lebo chceli vidieť každú stránku.
Mnohí zasa prečítali knihu a obstarali si aj audioknihu, lebo sa k tomu príbehu chceli vrátiť ešte raz. Ľudia používajú technológie a ja tomu držím palce, aby aj dlhšie informácie a príbehy boli súčasťou našich životov.
Pracujete na novej knihe, má byť o troch priateľoch, ktorí v roku 1954 cestujú v Spojených štátoch. Máte už aj predstavu, kedy by sme ju mohli čítať?
Reálnu nie, bude to trvať niekoľko rokov.
Obe vaše knihy by postupne mohli nabrať aj vizuálnu formu - Džentlmen v Moskve bude čoskoro televíznou minisériou, hovorí sa aj o sfilmovaní Pravidiel zdvorilosti. Spolupracovali ste ako autor aj na tomto poli?
Džentlmen v Moskve bude približne šesťhodinovým miniseriálom, v hlavnej úlohe s Kennethom Branaghom v role grófa. Nepodieľam sa priamo na tomto projekte, mal som však možnosť podieľať sa na výbere niektorých hercov. Verím, že sa to podarí nakrútiť tento rok v septembri, takže možno na budúci rok by sme seriál mohli očakávať, uvidíme.
Takpovediac „vo vzduchu“ sú aj Pravidlá zdvorilosti. Bola tu skupina tvorcov, ktorí na tom niekoľko rokov pracovali, no akosi to nevedeli uchopiť správne. Ukončili sme to a nájdeme na to nového partnera.
A čo teda od vás môžeme očakávať v blízkom čase?
Okrem pripravovaného románu mám rozpracovaných viacero vecí. Napríklad celkom bizarne ma Amazon.com požiadal o napísanie sci-fi príbehu, ktorý by mal vyjsť približne o pol roka. Napísal som predhovor k najnovšiemu vydaniu Nežná je noc F. S. Fitzgeralda, napísal som viacero kratších vecí, ktoré budú vychádzať, ale ako ste povedali, ten ďalší skutočný míľnik bude, keď vyjde nový román. Verím, že do dvoch rokov.
spisovateľ Amor Towles (zdroj: foto - archív A. T.)
Profil
AMOR TOWLES (55) je americký spisovateľ. Narodil sa v Bostone a absolvoval Yale College a Stanford University. Do roku 2012 pracoval ako investičný expert. V roku 2011 mu vyšiel prvý román Pravidlá zdvorilosti, ktorý sa podľa Wall Street Journal stal jednou z najlepších kníh roka a preložili ho do viac ako dvadsiatich jazykov. V roku 2013 publikoval novelu Eve v Hollywoode, ktorá voľne nadväzovala na Pravidlá zdvorilosti. Medzinárodný úspech získal románom Džentlmen v Moskve (2016), ktorý sa stal svetovým bestsellerom a bol preložený do viac ako tridsiatich jazykov, vrátane ruštiny. Towles spolu s manželkou a dvomi deťmi žije a tvorí v New Yorku.
Autor: Veronika Deckerová
