V starom kníhkupectve pri Seine, za zelenou fasádou, je nad dverami medzi dvoma miestnosťami od podlahy po strop plnými kníh anglický nápis: „Be not inhospitable to strangers lest they be angels in disguise“ (K cudzincom nebuďte nepohostinní, môžu to byť preoblečení anjeli). Veta prebraná z Biblie (List Hebrejom: Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli) nie je len ozdobou interiéru, ide o filozofiu, ktorú kníhkupectvo s výhľadom na katedrálu Notre Dame praktizuje už dlhé desaťročia.
Shakespeare and Company je možno najznámejším kníhkupectvom na celom svete. Zelená fasáda, výklady plné kníh, pred ním drobné dláždené námestie s typickou zelenou parížskou fontánou Wallace. Popri nej sa kľukatí dlhý rad cudzincov, dobrodruhov, študentov, spisovateľov.
S plecniakmi na chrbtoch čakajú, aby si mohli prezrieť kníhkupectvo zvnútra a možno aj skúsiť svoju šancu môcť nazvať na nejaký čas historické kníhkupectvo v Latinskej štvrti svojím domovom. Nad vchodom je portrét Shakespeara, trpezlivo, blahosklonne dívajúceho sa na trmu-vrmu pred sebou. Je tichým strážcom miesta, ktorým sa prehnal čas.
posedenie a šachy pred kníhkupectvom (zdroj: foto -autorka)Miesto so silným geniom loci, kde minulosť ožíva a vplieta sa do prítomnosti. Prítomnosť sa mení na príbeh vyčítaný zo zožltnutých strán nasiaknutých vlhkosťou minulých storočí. Vôňa starých kníh sa dostala do múrov, od rána do večera tu turisti, zamestnanci, milovníci literatúry obracajú strany kníh za zvukov klavíra, ktorého klávesmi prešli tisíce prstov.
V 17. storočí bol v budove kníhkupectva kláštor patriaci katedrále Notre Dame. Možno práve preto je tu najpredávanejšou knihou Chrám Matky Božej v Paríži.
Kníhkupectvo otvorila v roku 1919 Sylvia Beach. Veľmi rýchlo si ho obľúbili anglofónni spisovatelia, ktorí do Paríža prichádzali alebo Parížom prechádzali. Sústreďovala sa tu stratená generácia so spisovateľmi ako Ernest Hemingway, Francis Scott Fitzgerald, Gertrude Stein a James Joyce. Keď bol Hemingway mladý a bez peňazí, Sylvia Beach mu požičiavala knihy na čítanie a v roku 1923 predávala výtlačky jeho prvej knihy. O tomto kníhkupectve písal Hemingway v knihe Paríž je pohyblivý sviatok.
Pravdepodobne preto, že Sylvia Beach odmietla predávať knihy nacistom, kníhkupectvo bolo v roku 1941 zatvorené. Napriek oslobodeniu a podpore Ernesta Hemingwaya kníhkupectvo po vojne znovu neotvorili. Otvorené bolo až o desať rokov neskôr, v roku 1951, na podnet Georgea Whitmana.
Pôvodne malo názov Le Mistral. Stalo sa miestom stretnutí nového literárneho smeru, bítnikov. Kníhkupectvo dôverne poznali Allen Ginsberg, William S. Burroughs či Jack Kerouac. V roku 1964, po smrti Sylvie Beachovej, premenoval George Whitman kníhkupectvo na Shakespeare and Company.
Na dávnej čierno-bielej fotografii je George Whitman s blonďavým dievčatkom. Pod perinou svojej malej dcérke číta knižku. Dievčatko vyzerá ako anjelik, hlavu má opretú o otcove plece, pozorne sa díva do knihy a s pootvorenými ústami počúva otcov hlas. Tak ako hovorieva spisovateľka Veronika Šikulová, láska ku knihám vzniká doma pod perinou. Po smrti svojho otca v roku 2011 Sylvia prevzala kníhkupectvo do svojich rúk.
„Naše kníhkupectvo je ako divadlo. Postavy sa menia, miesto zostáva,“ hovorí o nezávislom kníhkupectve zameranom na anglofónnu literatúru súčasná majiteľka Sylvia Whitman. Mladá žena s iskrou v očiach, zlatisto blonďavými kučeravými vlasmi vyzerá ako anjel. Keď rozpráva o svojom kníhkupectve, anjela pripomína ešte viac. Knihy pokladá za priateľov, rodinu, rada ich vyťahuje z regálov, má rada ich váhu, moment, keď knihu otvára.
Tak, ako povedal George Whitman v roku 1951, Shakespeare and Co. je aj dnes útočiskom pre kohokoľvek, kto je ochotný za ubytovanie odpracovať niekoľko hodín. Takýto prespávač sa nazýva „tumbleweed“ (láskavec). Medzi vysokými regálmi kníh je v rôznych kútoch umiestnených trinásť postelí. Medzi knižnicami plnými knižiek je aj klavír, staré kreslá a písací stôl.
„Ťažko je vyjadriť, akým úžasným zázrakom je môcť spať v Shakespeare and Company “, napísala americká študentka na svojom blogu. Aby ste sa tu mohli zdarma ubytovať, treba prísť priamo do obchodu a opýtať sa majiteľky Sylvie. Rezervovať sa vopred nedá. V zime je to jednoduchšie ako v lete, ale miestom si nikdy nemôžete byť istí. Väčšina ľudí tu zostáva niekoľko týždňov, česť výnimkám, jeden muž tu zostal sedem rokov.
kníhkupectvo Shakespeare and Company (zdroj: Foto - autorka)Podmienkami na ubytovanie sú, okrem poriadkumilovnosti, odpracovať denne dve hodiny v obchode, prečítať denne jednu knihu a napísať jednostranovú biografiu svojho života. Na poschodí, v niekdajšej Georgeovej izbe sú tisícky jednostranových autobiografií ľudí, ktorí tu boli za posledných päťdesiat rokov ubytovaní.
„Nedá sa opísať ten pocit, keď personál, plne dôverujúci, obchod večer opustí a vy ostanete v tomto starom kláštore sami (s ostatnými „tumbleweeds”), so všetkými slovami v knižkách a duchmi ľudí, ktorí tu v minulosti prespávali. Máte pocit, že ich poznáte, z okna sa dívate na katedrálu Notre Dame, v skrýši medzi knihami si rozprestriete plachty a rozložíte vankúše.“
Istý „láskavec” spomína, ako ráno chodieval do susednej kaviarne na kávu s mliekom. Servírovali mu ju v keramickej šálke, s otázkou, či šálku prinesie naspäť.Samozrejme! V drobnej kuchynke na poschodí kníhkupectva bolo odjakživa na polici plno keramických šálok z kaviarne odvedľa.
Tak ako to mala Sylvia v pláne, pred niekoľkými rokmi Shakespeare and Co. otvorilo svoju vlastnú kaviareň. Hneď vedľa kníhkupectva na rohu ulíc Rue Saint-Julien le Pauvre a Rue de la Bûcherie sa predávajú žemle a šaláty, je tu stále plno. Na drevených laviciach ľudia pijú kávu, normandský mušt alebo anglický čaj, jedia americké koláče a listujú v anglických kuchárskych knihách. Keď počasie praje, a dokonca aj keď nepraje, sedieť sa dá vonku. Máte pocit, že stačí vystrieť ruku a dotknete sa katedrály Notre Dame a bukinistov pri Seine.
Paríž je Louvre, Eiffelovka, bazilika Sacré-Coeur a Paríž je aj kníhkupectvo Shakespeare and Company na čísle 37, rue de la Bûcherie, kde sa príbehy z knižiek prepletajú s príbehmi ľudí niekedy tak silno, že nevieme, kde presne je tá krehká línia medzi skutočnosťou a knižným príbehom. Pretože ľudia tvoria knihy a knihy tvarujú ľudí.
Autor: Mária Dopjerová-Danthine
