Zrejme dozrieva čas na sumarizovanie uplynulých tridsiatich rokov očami ich kľúčových aktérov. Odstup je dôležitý, sitom prepadnú veci malicherné a bezvýznamné – aj keď ani tým, čo na site ostanú, netreba pridávať nadštandardný význam. Len za uplynulého pol roka prezentovali svoje spomienky napríklad Ivan Šimko, Fedor Gál či Rudolf Chmel – každý inou formou, s iným akcentom na rozličné udalosti, zameraním na iné obdobie.
Dokopy však vzniká skladačka, ktorá vytvára vo vedomí záujemcu o dianie po novembri vcelku komplexný a objektívny obraz. Ich zmyslom môže byť nielen to, aby opakovanie dejín ostalo skôr v podobe frašky a nepribližovalo sa žánru tragikomédie, ku ktorej má dnešok zrejme najbližšie.
Naša prehra
Názov knihy Rudolfa Chmela Úvod do pamäti možno interpretovať rozlične – ponúka sa prvoplánový, že ide o úvodnú časť autorových memoárov, osobne mi však vyhovuje viac interpretácia iná, vychádzajúca zo štruktúry textu – úvod(nú časť) pamätí tvorí esej o role intelektuála v politike, nazvaná Pamäť verzus dejiny, akýsi filozofický koncentrát a selektívny sumár postrehov vychádzajúci nielen zo zvyšného textu knihy, ale podložený najmä životom autora v oboch prostrediach, intelektuálnom aj politickom – aj so všetkým, čo s takýmto oscilovaním súvisí.
(zdroj: Archív SME)
Za týmto pre mňa kľúčovým textom nasleduje časť Pamäť, čo je vlastne CV autora od jeho útlej mladosti až po príhovor na rozlúčkovom obede s vládou Ivety Radičovej 18. marca 2012 – ako najstarší člen vlády povedal aj to, čo sa v tom čase možno mohlo mnohým pozorovateľom politického života zdať ako predčasné či priveľmi príkre, ďalšie roky a najsúčasnejšia súčasnosť však potvrdzujú, že Rudolf Chmel videl aj za druhý roh, kým tí, čo tent pád vlády spôsobili (Richard Sulík a Mikuláš Dzurinda predovšetkým), nedovideli ani na dva kroky pred seba: „Lebo to, čo sa stalo, je naša zodpovednosť.
Naša spoločná prehra. Bez výnimky. Pravica pri tom prišla o celý svoj príbeh – politický, morálny, osobný. Vlastnou vinou. A ešte sme aj pomohli na svet niečomu protisystémovému – aj my v Moste s OKS, aj najmä vy v SaS s Matovičovými exotmi. Pomohli sme – všetci – deštrukcii príbehu pomečiarovskej demokracie, paradoxne, my prvá nekomunistická vláda po vyše dvadsiatich rokoch, vláda, napriek všetkému, so silným kultúrnym, spoločenským kapitálom. Prešustrovali sme ho prirýchlo. Som človek pochybností, možno aj preto mi chýba na našej menšej polovici ihriska kritická sebareflexia, čo, pravdaže, nemá byť sebabičovanie. Isteže, to nie je žáner politikmi milovaný.
Možno ani mne sa nežiada uvažovať o mojej vine na tomto unikátnom rozpade vlády. Možno som sa mu skôr poddal, ako som ho aktívne pomáhal odvracať. Možno, že by si každý mal túto otázku položiť – osamote. V ťažkých chvíľach sme zvyčajne osamotení. Mám pocit, Ivetka, že sme za túto osamotenosť zaplatili viacerí a možno aj Ty viac než dosť. Za každé takéto poznanie sa platí.“
Že za toto zlyhanie politikov (celkom nechápem ohľaduplnosť Chmela voči Dzurindovi, ktorého diel na tomto páde vlády bol priam leví) však najviac (oveľa viac ako jeho vinníci) zaplatili obyvatelia tejto krajiny, a to nielen tí, ktorí sa kriticky stavajú k politikom typu Roberta Fica či Andreja Danka, ale aj ich voliči, je dnes viditeľné a hmatateľné. A pozorujúc súčasnú biedu politickej opozície a politické hry a kalkulácie, ktoré do jedného košiara preventívne zháňajú Fica s Dankom, Kollárom a Kotlebom, trúfam si konštatovať, že tento projekt mafiánsko-oligarchického ovládania spoločnosti nebude ukončený ani v najbližších parlamentných voľbách.
Ak si jednoducho spočítame, kto všetko je nepriateľom otvorenej spoločnosti, de facto liberálnej demokracie, sme vo výraznom oslabení voči tomuto konglomerátu smerákov, nacionalistov, hraničných konzervatívcov, neonacistov, xenofóbov a vo veľkej miere aj zmanipulovaných občanov, vydesených pred „nástupom liberalizmu“.
Personálie a pramene
Nasledovná časť Post scriptum – ad personam je venovaná osobám, ktoré v Chmelovom živote veľa znamenali (Jiří Dienstbier, Petr Pithart, Ladislav Ballek, Ivan Kadlečík, László Szigeti a i.). Záver knihy tvoria Prílohy (podstatné miesto zaberajú vyhlásenia Fóra inteligencie Slovenska a texty Zo zápisníka SME) – čím na pevnú pôdu kladie svoj postreh o pamäti z úvodnej eseje: „Ak aj individuálna pamäť nemusí byť vždy infikovaná len lžou, falšovaním, je väčšinou selektívnejšia – niečo uchováva a iné necháva prepadnúť do zabudnutia.
Pamäť je selektívna, subjektívna, emotívna, zjednodušujúca, dejepis by mal byť vedecký, objektívny, kritický, ak nehovoríme o dejepise politicky či ideologicky zneužívanom. A pamätník, ten medzi minulosťou a prítomnosťou, ten, čo si pamätá aj zabúda, ten, čo sa na minulosť pozerá z pohľadu, ako ju prežíval a prežil, je vystavený konfrontácii na pôdoryse dejiny verzus pamäť fakticky neustále. Jeden zo spôsobov, ako sa pri memoároch aspoň sčasti vyhnúť fabulovaniu, je preto spoliehať sa, pokiaľ sa len dá, viac ako na spomienku, na dobové texty, dokumenty, ktorých vierohodnosť je verifikovateľná.“
Až na dreň
Najautentickejší, najpôsobivejší a najinšpiratívnejší je však Rudolf Chmel v úvodnej eseji – a nebyť jej, boli by jeho pamäti iba jemne nadštandardnou „memoárovou reflexiou autora — literárneho vedca, verejného intelektuála, diplomata a politika, v ktorej sa cez jeho individuálnu pamäť zrkadlí aj kolektívna reflexia, národná aj štátna, respektíve stredoeurópska“. Avšak práve tým, že Rudolf Chmel ide až na dreň pri pomenúvaní zlyhaní intelektuálov v čase po novembri 1989, a neostáva na slovenskej roličke, hoci aj s ňou by si bohato vystačil, ale zasahuje podstatne väčší stredoeurópsky priestor, miestami až kontinentálny, dostávajú jeho pamäti výrazne nadčasový rozmer.
Chmel presne pomenúva ten zlý odhad intelektuálov, ktorí sa štítili praktickej politiky, prenechali ju pragmatikom moci a keďže si neuvedomili, že rozpad dvoch blokov vypúšťa na svet džinov nacionalizmu, extrémizmu, xenofóbie až fašizmu, nechali sa vytlačiť na slepú koľaj politického života – jasne, rola intelektuála je skôr stáť naboku, ‚pripindávať‘, ako a kam zle sa uberajú ostatní, avšak v čase sociálnych sietí je oveľa viac vidieť, ako málo dnes znamená slovo intelektuála a aké tragické následky môže toto zlyhanie tých najbystrejších medzi nami privodiť.
„Dnes je asi jediným veľkým príbehom, ktorý je naporúdzi, boj medzi globalizmom a partikularizmom – medzi silami technológie, kapitálu a vedy, ktoré nás tlačia ku globálnej rovnakosti, a tradíciou jazyka, kultúry, náboženstva a identity, ktoré potvrdzujú našu neporušenú odlišnosť,“ tvrdí kanadský intelektuál a bývalý liberálny politik Michael Ignatieff a Chmel na neho nadväzuje: „Odpoveď je potom jediná: čím silnejší globalizmus, tým silnejšia obrana identity. Aj preto si asi nový veľký príbeh zjednotenia Európy nechali intelektuáli, umelci zobrať ekonómami, bankármi, byrokratmi, politikmi.
A pochybovačných intelektuálov nahradili a čoraz väčšmi nahrádzajú nacionalisti, fašisti či polofašisti! Aj preto sa dnešný príbeh zápasu globalizmu a partikularizmu preklopil na zápas globalistov, svetoobčanov, eurooptimistov či eurofilov s partikularistami, teda euroskeptikmi, nacionalistami, extrémistami, xenofóbmi, antisemitmi.“
Chmelov text je mimoriadne skeptickou správou o stave spoločnosti a jej budúcnosti a veľa optimizmu neponúka. Potešme sa teda prezidentskému úspechu, ale spať na vavrínoch nemáme nárok.
