Vyrastal na textoch Ryszarda Kapuścińského, ku ktorému ho často prirovnávajú. Oboch vždy lákala Afrika, Wojciech Jagielski k nej začal mať blízko už počas štúdia žurnalistiky a politológie. Vtedy ešte nevedel, že bude účastníkom niekoľkých ozbrojených konfliktov v Ugande, Gruzínsku, Čečensku či Afganistane, a patriť tak medziprekliatych reportérov.
Zmenila vás osobnostne práca reportéra?
Myslím si, že áno. Dúfam však, že zo mňa urobila silnejšieho, múdrejšieho, možno i lepšieho človeka. Novinárčina ma totiž naučila byť otvoreným k druhým ľuďom.
Ako vnímate reportérsku angažovanosť?
Byť dobrým reportérom znamená byť angažovaný, pričom pod angažovanosťou vnímam istú nutnosť empatie. Hrdinovia príbehov nesmú byť reportérovi ľahostajní, a zároveň musí mať reportér isté kompetencie a vedomosti o tom, čo opisuje. Ak by som chcel písať reportáž o Bratislave, musel by som poznať všetky jej zákutia, a to skôr, než o nej začnem písať. Dôležitý je aj výber formy. Iná bude forma opisovania Bratislavy a iná Varšavy či Kábulu.
A v prípade objektivity?
Reportér nesmie sympatizovať s jednou stranou proti druhej, napríklad s vrahom a nie obeťou, a naopak. Takéto niečo by nemalo mať miesto v reportérskej práci. Ak reportér nie je schopný objektivity, mal by zo svojej profesie rezignovať. Mojou úlohou je totiž pochopiť jednu aj druhú stranu.
Aký je rozdiel medzi rozhovorom s obeťou a rozhovorom s vrahom?
S vrahom sa rozpráva ľahšie, pretože pri rozhovore s obeťou si musí reportér poradiť s povinnosťou súcitu. A taktiež sa musí pýtať na detaily najhoršej udalosti, aká sa tomu človeku stala, a verifikovať príbeh onoho nešťastia. Vrah zvykne znižovať svoju vinu a obeť zase hyperbolizovať vlastné nešťastie. Tu nastáva problém, pretože je oveľa náročnejšie znižovať hyperbolu nešťastia obete než zvyšovať vinu vraha.
Robili ste aj rozhovory s detskými vojakmi, ktorí prežili veľa zlého a zabili desiatky ľudí. Ako ste pristupovali k nim?
Na rozhovor s deťmi som nebol vôbec pripravený. KnihuNoční pútnici som písal na základe terapeutických rozhovorov, ktoré s nimi viedli lekári a ošetrovateľky. Tieto deti mali totiž úplne inú emocionálnosť než dospelí a také hrozné skúsenosti, aké ja, dúfam, nikdy mať nebudem. Pamätám si, keď mi jedna lekárka ukázala chlapca, ktorý zabil veľa ľudí. Tvrdila, že sa ho môžem spýtať aj na to, koľko ľudí zabil. Spýtal som sa, a on odpovedal, že sto. Čo to ale znamená? Je to veľa? Možno ani on sám nevedel napočítať do sto. Čiže ich zabil päťdesiat? Alebo dvoch? Mal som s tým veľký problém.
Boli to vaše najťažšie rozhovory?
Nie, najťažšie boli s čečenskými ženami v utečeneckých táboroch, ktoré boli obeťami znásilnení. Nemohol som ani zverejniť ich mená. Ak by som bol ruský novinár a zverejnil ich, znamenalo by to ich okamžité vylúčenie zo spoločnosti. Ale napriek tomu, že nie som ruský, ale poľský novinár, som sa rozhodol pre ich anonymitu. Z môjho uhla pohľadu nebolo dôležité to, ako sa obeť volá, ale čo sa udialo.
Nemali ste problém po návrate domov z vojnových oblastí?
Kamarát, ktorý so mnou roky cestoval, skončil na psychiatrickej klinike a nakoniec spáchal samovraždu. Na klinike skončila i moja žena. Pýtal som sa rôznych ľudí z liečební, či so mnou nie je niečo v poriadku. Vojenskí lekári mi nakoniec dali odpoveď, s ktorou sa do istej miery stotožňujem, že som „osobnosť na úlohy“. Spočíva to v absolútnom sústredení sa na úlohu, ktorú mám vykonať – získať informácie a napísať článok. Hneď, ako sa úloha skončí, je to uzavreté. To však neznamená, že som bezcitný cynik. Práve naopak, no neťahám to so sebou ako traumu.
V kniheModlitba za déšť píšete o Afgancoch. Ľudia v Európe si ich predstavujú ako teroristov. Vy však uvádzate, že Afganci nebojujú preto, aby umierali, ale najkrajšími víťazstvami sú pre nich tie, čo si nevyžiadali žiadne obete. Tak ako to je?
Posledná vojna v Afganistane trvá už päťdesiat rokov, smrť a zabíjanie sú tam niečím každodenným a účasť na vojne prirodzená. Treba si však uvedomiť, že Afganci nikdy nebojovali mimo Afganistanu, kde je život z hľadiska klímy a hôr veľmi náročný. Aj samovražedné útoky boli pre nich úplne neznáme. Keby sme analyzovali, kto uskutočnil bombové útoky za posledné roky, Afgancov by tam bola naozaj len hŕstka. Dokonca i tie uskutočnili synovia alebo vnuci bývalých emigrantov z Afganistanu. Myslím si, že robíme chybu, keď ich spájame s teroristami. Vždy to boli partizáni, no nikdy nie teroristi.
Vy ste sa niekedy vo vojnovej oblasti pristihli pri tom, že sa vojne prispôsobujete?
Nie, nikdy. Lebo vo vojne bolo obeťou vždy civilné obyvateľstvo, ktoré s ňou nemalo nič spoločné. Je to utrpenie, s ktorým si človek nevie vnútorne poradiť.
Sú podľa vás ľudia akýmsi nástrojom na vykonávanie zla?
Sme vychovávaní tak, aby sme vedeli zlo kontrolovať a dusiť. Prirodzeným prostredím preň sú práve vojny, kde môže vyjsť na povrch. Poznal som študentov, lekárov, učiteľov z Čečenska či Afriky, ktorí keď odišli na vojnu, zmenili sa na absolútne beštie. A potom, keď sa vojna skončila, opäť sa prevtelili do svojej pôvodnej podoby a nikto by nepovedal, že sa tento nevinne vyzerajúci študent tretieho ročníka medicíny správal ako totálne zviera.
Prečo je to tak?
Máme pocit, že poznáme samých seba. Vytvorili sme si predstavu, ako sa zachováme v danej situácii, no je to len hypotetická predstava. Žena by napríklad nikdy nepovedala, že je schopná obetovať svoje dieťa, aby sa zachránila. Ale len do chvíle, kým by nenastala situácia, v ktorej by si to už predstaviť musela. Práve vo vojnách sa totiž hrdinovia stávajú zbabelcami a zbabelci odvážnymi.
Vaša posledná knihaVšetky Larine vojny je svedectvo matky, ktorá prišla o oboch synov. Ako ste sa s Larou spoznali?
Náhodou. Akurát som cestoval do Gruzínska a zbieral materiál na ďalšiu knihu. Lara je známa môjho kamaráta, ktorý mi pomohol spojiť sa s ňou a dohodnúť sa na stretnutí. Hneď som vedel, že jej príbeh je výborným námetom na knihu, no môj prvotný zámer bol zaoberať sa niečím iným. Ale už na prvom stretnutí zafungovala chémia a zhodli sme sa na tom, že si rozumieme. Keď rozprávala o vojne, vedela, že som tam bol a rozumiem jej.
Čo je s Larou teraz?
Stále žije v Gruzínsku, kde len nedávno bola vydaná aj táto naša kniha. Keď sa k nej dostala, ihneď mi volala, že sa mi podarilo napísať príbeh jej očami. Dokonca zorganizovala vo vlastnom dome aj jej krst.
