Predstavte si, že vyrábate taniere. A že zo všetkých sérií, ktoré vyrobíte, musíte desať balení posla ť na rôzne miesta po Slovensku, do múzea dizajnu, technického múzea, spišskej galérie či do parlamentu. Len tak na vlastné náklady. Čudné? V knihách sa to deje a volá sa to povinné výtlačky.
Desať
Znie to neuverite ľne pre nezainteresovaného: vydáte knihu, ktorá má viac ako päťsto kusov a automaticky vám zo zákona vzniká povinnosť poslať ju v počte desať kusov do ôsmich slovenských knižníc, Univerzitná knižnica v Bratislave a Slovenská národná knižnica chcú pre istotu po dve. A je jedno, či vydáte Filozofické skúmania L. Wittgensteina, novú detektívku Dominika Dána, alebo knižku s Barbie nálepkami. Desať kusov posielate.
Upozor ňujeme, že pre každého vydavateľa zo zákona vyplýva povinnosť tieto publikácie poskytnúť štátu bezodplatne vrátane toho, že vydavateľ platí aj poštovné za knihy, ktoré sa môže v prípade veľkých vydavateľov vydávajúcich viac desiatok až stovák titulov ročne dostať k číslam presahujúcim desaťtisíce eur.
Dejiny povinného u nás
Nie je to vynález nových čias, kontrola publikovania kníh je stará takmer ako kníhtla č sama. Prvá zdokumentovaná povinnosť vydavateľov nahlasovať vydávanie kníh pochádza z Francúzska z roku 1537. Knihy, vzdelanie sú nebezpečné, prirodzene, tak to bolo v stredoveku a tak je to pre moc platné aj dnes.
Na území našej bývalej Habsburskej monarchie sa povinné výtla čky spočiatku týkali tlačiarov. Ako prvá sa o povinné výtlačky zaujímala pražská Universitní knihovna, ktorá od roku 1781 žiadala od tlačiarov, aby dodávali do jej knižnice po kuse z každej vydávanej knihy na území Čiech.
Po vzniku Československa sa prebrali aj v tomto smere platné knihovnícke zákony v provizórnej podobe už v roku 1919, kde sa definovala povinnosť vydavateľov dodávať tzv. deponované, povinné výtlačky do Univerzitnej knižnice v Prahe. Ďalšie zmeny kopírovali rozširovanie vydavateľskej, knižničnej a archivárskej činnosti, ale tak nejako opatrne, až kým v roku 1949 vtedajšie ministerstvo informácií a osvety nevzalo celý vydavateľský a knižničný svet do parády a nepripravilo niekoľko zákonov, vďaka ktorým mohli kontrolovať vydavateľskú činnosť. Tieto zákony s miernymi úpravami platili až do roku 1990, keď bol prijatý zákon č. 378/1990, ktorý po 42 rokoch upravil situáciu s povinnými výtlačkami.
K zmene došlo v roku 1997 a táto zmena s malými doplnkami platí dodnes.
Do povinnosti archivovať knihy spadajú aj detektívky, omaľovánky či nálepkové knihy. (zdroj: )Ako je to u nás
Aj ke ď táto téma nikdy nebola nejaká politicky aktívna a týkala sa vlastne len čohosi, čo by sme nazvali ochranou kultúrneho dedičstva, postupne sa cez viaceré zákonné úpravy dopracoval náš slovenský povinne výtlačkový svet do absurdnej situácie štrnástich povinných výtlačkov, ktorý sa však mierne menil, naposledy v roku 2013, keď sa stanovil súčasný počet desať kusov.
„Pôvodná idea archivova ť, uchovávať kultúrne dedičstvo, nie je zlá, ale archivačné a knižničné výpožičné systémy sú rozdielne. Povinný výtlačok má byť archívny,“ hovorí predseda Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenska a šéf vydavateľstva Slovart Juraj Heger. Hovorí, že vydavatelia sa nebránia princípu povinných výtlačkov, ale musí to byť v primeranej a rozumnej miere. „Momentálne nám zákon prikazuje desať povinných výtlačkov z knihy, ktorá vyšla v náklade nad päťsto kusov poslať do ôsmich knižníc (Univerzitná v Bratislave a Slovenská národná v Martine dostávajú po dva kusy). Ako vydavatelia hradíme aj poštovné.“
Oslovili sme aj najvä čší slovenský vydavateľský dom Ikar. Jeho riaditeľka Valéria Malíková nám odpovedala. „Sme si vedomí, že našou vydavateľskou činnosťou vytvárame hodnoty, ktoré treba uchovávať pre budúce generácie. Na druhej strane túto povinnosť vnímame ako ďalšie zaťaženie podnikateľa zo strany štátu, ktorý túto úlohu preniesol na vydavateľa. Myslím si, že žiadne iné odvetvie okrem vydavateľov periodických a neperiodických publikácií nemá povinnosť posielať časť svojej produkcie štátnym inštitúciám úplne zdarma.
Ročne posielame do knižníc okolo štyritisíc výtlačkov našich kníh. Hodnota kníh vyjadrená v maloobchodných cenách sa pohybuje okolo päťtisíc eur, po započítaní luxusných publikácií, ktoré vydávame každý rok, sa táto hodnota vyšplhá na objem 60- až 80-tisíc eur. K tomu treba ešte prirátať náklady na poštovné v objeme zhruba14- až 15-tisíc eur. A tak sa dostaneme k finančnej záťaži až vyše 90-tisíc eur, čo je aj pre vydavateľa našej veľkosti vysoká suma.
Personálne zaťaženie je veľmi ťažko vyčísliteľné, keďže do tohto procesu vstupujú pracovníci viacerých oddelení a práca s povinnými výtlačkami je organickou súčasťou ostatných činností, ktoré vykonávajú. Keby sme sa pokúsili o exaktné vyčíslenie, dostali by sme sa približne k jednej tretine práce jedného zamestnanca.“
Bez nejakej kompenzácie. A to do tejto povinnosti spadajú aj knihy s nálepkami, za ľúbené romány, praktické kuchárky či obrázkové knižočky so zvieratkami pre detičky. Roztomilé, nie? Najmä ak je jednou z príjemkýň povinných výtlačkov aj knižnica Národnej rady Slovenskej republiky.
Na porovnanie, v Nemecku zasielajú na archiváciu vydavatelia dva výtla čky do celoštátneho knižničného depozitu a maximálne dva do regionálneho. V Holandsku, vo Francúzsku či v Dánsku sú to dva kusy, v Taliansku štyri. Vo Veľkej Británii je to päť kusov, ale systémom, že vydavateľ pošle avízo a knižnica sa rozhodne, či knihu chce, alebo nechce archivovať. Ďalšou zaujímavosťou je, že temer vo všetkých vyššie spomínaných krajinách sú tieto výtlačky zasielané tzv. free of charge, teda bez poštového poplatku.
Ako je to dnes?
„Situácia je dnes taká, že Ministerstvo kultúry SR síce pripravilo návrh nového zákona o povinných deponátoch, aj bol predložený do medzirezortného pripomienkového konania v máji 2017, ale obsahovo bol taký zmäto čný, že knižnice k nemu uplatnili svoje pripomienky a našťastie vtedajší minister kultúry ho nepredložil na ďalšie konanie,“ napísala nám riaditeľka úseku knižničných činností Univerzitnej knižnice v Bratislave Monika Lopušanová.
Túto situáciu nám e-mailom potvrdila aj riadite ľka odboru komunikácie ministerstva kultúry Barbora Palovičová: „Novela zákona č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel v znení neskorších predpisov nie je zaradená v pláne legislatívnych úloh vlády SR na rok 2019. Ministerstvo kultúry SR aktuálne neplánuje v priebehu tohto roka predkladať do legislatívneho procesu novelu uvedeného zákona ako iniciatívny materiál.“
Pod ľa zástupkyne Univerzitnej knižnice si zlú situáciu pre vydavateľov uvedomujú. Aj knižnice by totiž uvítali nový zákon, ktorý jednoznačne upraví nielen povinnosť odovzdávať tieto výtlačky, ale aj práva a povinnosti knižníc pri ich uchovávaní ako súčasti písomného kultúrneho dedičstva. „Štát si musí zadefinovať, na čo všetko má povinný výtlačok slúžiť, a podľa toho vybrať poberateľov (lebo nejde iba o knihy, ale aj o časopisy, normy, patenty, zvukové, zvukovo-obrazové dokumenty...), ale určite by to nemal byť veľký počet. Je to celý okruh problémov, ktoré by mal zákon o povinných výtlačkoch alebo deponátoch riešiť, nedá sa povedať iba odovzdajte a dosť,“ dodáva Lopušanová.
Povinné?
Čo keby sme sa pozreli na byrokratické absurdnosti v kultúre? Možno by sme okrem nefunkčného zákona o povinných výtlačkoch našli ďalšie desiatky byrokratických nezmyslov. „Zmysluplné by určite bolo zníženie počtu povinných výtlačkov tak, ako je to v okolitých štátoch, kde sú povinné výtlačky stanovené v podstatne nižších počtoch. Takisto by bolo nanajvýš vhodné prehodnotiť zoznam knižníc, ktorým sa tieto výtlačky posielajú.
Považujeme za úplne zbytočné posielať napríklad trilery, ženské romány alebo obrázkové detské knihy a leporelá parlamentnej knižnici alebo vedeckým knižniciam, knižnici SAV a Centru vedecko-technických informácií. Ochrana kultúrneho dedičstva je pekná, ale v rozumnej miere,“ dodáva Malíková
Zákon o povinných výtla čkoch sa aj tak nedodržiava. Dokonca na jeho dodržiavanie netlačia ani knižnice, pretože nechcú byť zahltené množstvom, prepáčte, nepotrebných kníh. Aj keď to nie je téma, ktorá by bola životne dôležitá, z maličkostí sa skladá dokonalosť.
