Oceňovaný román Kateřiny Tučkovej o dodnes živej a bolestivej téme odsunu Nemcov z povojnového Československa vychádza v slovenčine (v Tatrane v preklade Evy Melichárkovej).
Česká spisovateľka Kateřina Tučková sa narodila v Brne, ale vyrastala v pokojnej juhomoravskej dedine Moutnice. Vyštudovala dejiny umenia a bohemistiku v Brne a pôsobí ako kurátorka. V roku 2001 sa presťahovala do bytu v centre Brna, ktorý sa nachádza v časti, v ktorej kedysi bývali brnianski Nemci. V máji 1945 boli nemecké rodiny z Brna „odsunuté“ a práve história miesta, ktoré sa stalo jej domovom, ju inšpirovala, aby napísala román Vyhnanie Gerty Schnirch.
(zdroj: Archív SME)
Magnesia Litera ako pravidlo
Nebola to jej knižná prvotina, tou bola novela Montespaniáda (vydalo nakladateľstvo Větrné mlýny v roku 2006), ale práve touto druhou upútala pozornosť verejnosti. Príbeh o brnianskej Nemke Gerte, ktorá prežila neslávny brniansky pochod smrti do Pohořelíc, bol nominovaný na Cenu Jiřího Ortena a Cenu Josefa Škvoreckého a získala zaň čitateľskú cenu Magnesia Litera za rok 2010.
Pokračovala nemenej úspešnou knihou Žítkovské bohyně z prostredia kopaníc na česko-slovenskom pohraničí Bielych Karpát, za ktorú získala cenu Magnesia Litera (cena čitateľov) aj Cenu Josefa Škvoreckého.
Jej knihy vyšli už v takmer desiatke jazykov.Žítkovské bohyně patria medzi nejprekladanejšie súčasné české beletristické knihy. V roku 2017 jej Ústav pro studium totalitních režimů udelil Cenu za slobodu, demokraciu a ľudské práva za mimoriadny prínos k reflexii novodobých dejín.
RománVyhnanie Gerty Schnirch, ktorý v češtine prvýkrát vyšiel v roku 2009, je postavený na skutočných historických udalostiach. Pred sedemdesiatimi rokmi na konci mája 1945 sa asi dvadsaťtisíc obyvateľov Brna nemeckej národnosti vydalo na nútený pochod smerom k rakúskym hraniciam. Približne tisícsedemsto z nich neslávne známy „pochod smrti“ z Brna do juhomoravskej dediny Pohořelice neprežilo.
Väčšinou totiž šlo o ženy, deti a starých ľudí, ktorých hnali bez zľutovania peši bez toho, aby im niekto vôbec sympatie alebo spoluprácu s fašistickým Nemeckom dokázal. Postava mladej Gerty je síce vymyslená, ale jej príbeh otvoril stále veľmi citlivú kapitolu histórie Brna a celého Československa. Kniha Kateřiny Tučkovej bola jednou z prvých, vďaka ktorým sa prebudil záujem verejnosti o túto časť dejín, ktorá sa stále vníma značne kontroverzne. Sama autorka sa téme vo verejnom brnianskom živote aktívne venuje a v roku 2015 predstavitelia mesta prijali takzvanú deklaráciu zmierenia, v ktorej mesto ľutuje odsun nemeckého obyvateľstva.
Stala sa aj terčom nenávistných útokov
Hádam netreba dodávať, že téma tejto knihy mimoriadne rozvírila vášne. Kateřina Tučková sa počas diskusií a verejných čítaní sama stala terčom mnohých útokov. V jednom rozhovore povedala, že pri písaní knihy žila hlboko ponorená do svojho príbehu a až také nenávistné reakcie ju zaskočili. Bola presvedčená o tom, že pomsta a násilie nemôže dopadať na tých, čo nič neurobili.
Mala pocit, že kolektívna vina je úplne zlý koncept, že sa musí premýšľať o jednotlivcoch a ich vinách predtým, než sa začne súdiť. Ale ako sama po vydaní knihy priznala, mylne predpokladala, že verejnosť bude mať rovnaký názor. Jej čítania boli plné hádok a diskusií. Ona im však hovorila: „ Přečtěte si knihu a pak suďte. Vždyť já přece vím, že předválečná léta, německou okupaci a odsun oddělit nelze, a tak o tom i píšu .“
Príbeh jednej česko-nemeckej rodiny
Mladá Gerta Schnirch so svojou šesťmesačnou dcérkou bola len jednou z tisícov Nemcov, ktorých v noci z 30. na 31. mája 1945 vyhnali z Brna pod ozbrojeným dohľadom na dlhý pochod do Pohořelíc. Doteraz nepoznáme úplne presné čísla, koľkí zomreli po ceste, koľkí vyčerpaním v Pohořeliciach, koľkí za hranicami. Koľkých mladí chlapci zo Zbrojovky (ktorí si chceli napraviť reputáciu, lebo počas vojny vyrábali zbrane pre Hitlera a teraz sa chceli ukázať ako vlastenci) v zápale krvavého nadšenia umlátili na smrť alebo zastrelili, koľké znásilnili, kde sa im zapáčilo.
Gerta, tak ako mnoho iných brnianskych Nemcov, pochádzala zo zmiešanej rodiny. Jej matka bola Češka, otec Nemec a zarytý fašista, správny Übermensch. Ich domácnosť sa počas vojny začala pomaly rozdeľovať na Gertu s matkou a otca so synom Fridrichom, členom Hitlerjugend, ktorý sa časom začal dívať aj na matku chladne ako na českú slúžku. Gerta, vtedy ešte stredoškoláčka, si chcela len žiť po svojom, učiť sa kresliť a blúdiť so svojou židovskou kamarátkou Janinkou po zákutiach Svitavy a na konci vojny by tak možno ani nechápala, prečo je vlastne na strane vinných. Vojna sa však nedala prehliadnuť.
Tí Nemci, ktorí po vojne ešte v Brne boli, mali veľmi zlé postavenie. Týkalo sa ich mnoho obmedzujúcich nariadení, museli nútene pracovať a mesto bolo plné protinemeckých nálad. Gerta dobre vedela, čo sa chystá. Mala smolu, že bola dcérou hajlujúceho otca, mala smolu, že nikoho nezaujímalo, že ona si vybrala byť Češkou po matke, že otec jej matku fyzicky týral a jej robil ešte horšie veci.
Dobre vedela, že to nikoho nebude zaujímať. A vedela aj to, že ak by sa jej maličkej Barborke niečo stalo, pomiatla by sa. Že jej dcérka bola to jediné, kvôli čomu sa rozhodla to peklo prežiť. Gerta síce videla, čo sa v Brne v povojnových dňoch dialo: ako nemecké ženy upratujú sutiny po bombardovaní, s malými deťmi, ktorým nikto nedal najesť, a ak sa Čechom, ktorí na ne dohliadali, zdalo, že pracujú pomaly, postavili ich špičkami a tvárou k stene a dostali obuškom do zátylku, po čom im v tvári ostala namiesto nosa len krvavá masa. Stále však dúfala, že ona, ktorá nikdy nikomu nič zlé nespravila, bude môcť ostať.
Zemský národný výbor vydal 29. mája 1945 výnos o vyvedení Nemcov z Brna, a keď ho povolil aj Národný výbor mesta Brna, vyhnaniu Nemcov už nestálo nič v ceste. Večer 30. mája 1945 ich zhromaždili okolo dvadsaťtisíc, najmä žien, starých a nevládnych, pretože muži mali ostať v brnianskych pracovných táboroch na nútených prácach. V noci z 30. na 31. mája sa vydali na pochod do Pohořelíc.
Celá táto smutná kapitola o odsune nemeckého obyvateľstva tvorí síce hlavnú tému knihy, ale napriek tomu je to len začiatok. Prežijete s Gertou celý jej život, od bombardovania Brna cez život odsunutých Nemcov vo Viedni v prvých rokoch po vojne, roky práce na poliach južnej Moravy, obsadzovanie nemeckých majetkov, vytváranie jednotných roľníckych družstiev, udavačov, inváziu spriatelených vojsk do Československa, jej ponižujúcu prácu ako nespoľahlivej osoby, život v socialistickom raji a roky normalizácie, jej neschopnosť sprostredkovať svojej vlastnej dcére, čo zažila a prečo sa s tým nevie zmieriť.
Beletria na pomedzí fikcie a historických faktov
Postava Gerty Schnirchovej je síce fiktívna, ale jej príbeh je poskladaný z mnohých osudov jednotlivých účastníkov pochodu, s ktorými sa autorka rozprávala. Hovorila s mnohými pamätníkmi, ktorí sa s ňou podelili o svoje spomienky, ktorých atmosféru spojila s historickými faktmi, ktoré si naštudovala z odborných textov, korešpondencie vysídlených osôb či z dobovej tlače.
Kateřina Tučková sa pri písaní svojich diel vždy snaží zažiť aj prostredie, v ktorom sa jej príbehy odohrávajú. Počas prác na tejto knihe prešla s kočíkom a ruksakom celú 27-kilometrovú trasu pochodu smrti z Brna do Pohořelíc. Snažila sa ukázať, že utrpenie sa nedá relativizovať, a aká nespravodlivá je kolektívna vina, ak ju vidíme na príbehu konkrétneho jednotlivca. Veď aj deklarácia zmierenia, ktorú predstavitelia Brna prijali ako politické gesto, dodnes obyvateľov mesta rozdeľuje.
