Jeho tvorba sa len málokedy zmestí do galérií. Obrovské sochy, ktoré tvorí, sa najlepšie hodia do exteriérov - do ulíc, na námestia, do parkov, či na nábrežia. A on sám je ako svoje sochy - potrebuje voľnosť a priestor.
A predsa, sochár LUBO MIKLE v Bratislave urobil výnimku. Jeho najnovšia výstava B.E.H. je pohľadom do jeho komornej tvorby.
V rozhovore pre SME prezradil, čo ho k nej viedlo, prečo vo svojej tvorbe prešiel od kameňa k recyklovaným materiálom aj to, ako sa umelec dostane k odpadu z lietadiel a kde robíme chybu, keď miznú sochy z verejných priestorov.
Aktuálne možno vaše diela vidieť do konca mája v bratislavskej galérii White&Weiss na výstave, ktorá dostala názov B.E.H. Čo si máme pod tým predstaviť?
Začnem definíciou skratky B.E.H.. Je to skratka z anglického "Beyond Event Horizon" čo znamená za horizontom udalostí. V kozmologickej terminológii sa pojmom horizont udalostí označuje “povrch-brána“ čiernej diery. Sám o sebe je horizont udalostí miesto, kde sa časopriestor správa veľmi zvláštne.
Tato téma mi dlhé roky lemuje tvorbu, nie síce úplne v kozmologickom význame, ale skôr metaforicko-filozofickom.
U vás sme skôr zvyknutí na monumentálne diela, výstava B.E.H. sa však pekne zmestila do komornej galérie. Dokonca sa do istej miery dá povedať, že vystavené diela vznikli pre galériu. Aký je za tým príbeh?
Majitelia galérie ma oslovili s ponukou na výstavu. Povedal som áno, aj keď mám vo všeobecnosti fóbiu z malých priestorov, a to aj čo sa týka životného priestoru :)
Ponuka prišla do sčasti rozrobeného konceptu. Istú dobu predtým sa totiž ku mne dostal materiál z lietadiel, resp. rôzne súčiastky z lietadiel. Množstvo a rozmer už vopred naznačovali komornejší formát sôch.
Filozofia “Aero“ projektu sa kryštalizovala a začala tak príprava na výstavu. Medzitým som odišiel do Austrálie, čo bolo prínosom, keďže niektoré projekty potrebujú väčší odstup. Po návrate, behom niekoľkých týždňov, uzrelo svetlo sveta to, čo môže návštevník v galérii dnes vidieť.
Spomenuli ste filozofiu. Ako je možno rozkódovať vašu tvorbu a jej filozofiu?
Lubo Mikle (1982)
- vyštudoval sochu, objekt a inštaláciu u Juraja Meliša na Vysokej škole výtvarných umení
- tvorí prevažne sochy, zvukové objekty a inštalácie
- v tvorbe spája prvky recyklácie s industriálnymi motívmi, deštrukciu s transformáciou a konštrukciou
- jeho sochy majú monumentálnu mierku
- žije a tvorí v Bratislave
Symbolmi, skratkami a štylizáciou kódované vrstvy alebo odkazy mojej tvorby, sôch, objektov, audio projektov a performancií.
Schématicky povedané, symbolika môjho diela funguje na trojpodieli. Prvá tretina je to, čo je vizuálne odčitateľné každému. Druhá tretina je pre erudovanejšieho diváka, ktorým sú profesionáli v oblasti výtvarného umenia, zberatelia a podobne.
Tretia tretina je zo sektoru Terra incognita, je to časť, ktorá je čitateľná len pre veľmi malý a uzavretý okruh ľudí, ak vôbec. Tuto sféru nemám záujem odkrývať. Sú to intímne vrstvy a prelinky pochádzajúce z môjho vnútorného labyrintu. Je to pre mňa nevyhnutnosť a prirodzená súčasť procesu tvorby.
Ako ste už spomenuli, vystavené diela vznikli recyklovaním materiálu z lietadiel. Ako sa sochár dostane k odpadu z lietadla?
Vďaka kamarátskym zdrojom. Vyskytla sa možnosť a tak sa ku mne dostali niektoré veci. Dlhé roky robím s recyklovaným materiálom, s vecami, ktoré už majú svoj príbeh takpovediac za sebou. Niekedy mám pocit, že ich v rámci princípu magickej gravitácie priťahujem.
Výstava B.E.H. Luba Mikleho (zdroj: SME - Marko Erd)Vyberáte si alebo robíte s tým, čo sa k vám dostane?
To veľmi závisí od materiálu. Z niektorého je možnosť si vyberať, iného je ako “šafranu“, takže nie je možnosť veľmi špekulovať.
Čo sa týka leteckého materiálu, nebolo ho veľa, dodnes je to veľmi drahý materiál, často sekundárne využiteľný, takže tu som naozaj bral, čo prišlo.
